Rozhovor s Marcelou Laiferovou: Svet je naozaj krásny

Bratislava 15. júla (TASR/Foto:TASR)

Rozhodovala sa medzi medicínou a populárnou hudbou, vyhral mikrofón, ale aj medicíne venovala časť svojho života. Študentke medicíny otvoril cestu na výslnie slovenskej populárnej hudby hit Lampy už dávno zhasli v roku 1965. Tento šláger – tak sa v tom čase hovorilo hitom – nahrala v duete s Janou Belákovou. V roku 1969 nahrala debutovú LP platňu s orchestrom Karla Vlacha. Rok na to vyhrala 5. ročník festivalu Bratislavská lýra s piesňou Slová. Bola prvou slovenskou interpretkou, ktorá získala zlatú lýru. Prišli aj medzinárodné úspechy na festivaloch v poľských Sopotoch, brazílskom Riu de Janeiro, bulharskej Varne či nemeckých Drážďanoch. V roku 1982 zvíťazila v súťaži na Malte s piesňou Vaša Patejdla Čakám ťa, láska. Hudobní publicisti ju často označovali prívlastkom prvá dáma slovenskej populárnej hudby.

Úspešnú spevácku dráhu Marcely Laiferovej dokumentujú aj albumy Dotknúť sa hviezd (2003), kompilácia hitov 20 Naj Marcela Laiferová (2006) a najnovší album Včera a dnes, vydaný v septembri 2008. V edícii Opus 100 vyšli v máji 2010 prvýkrát na CD prvé dve jej platne Marcela 1969 a Marcela Laiferová 1974. Na svojom konte má aj tri napísané knihy: Žiť svoj sen (2003), Z mojej kuchyne (2006) a Kľúč k šťastiu (2010).

Narodila sa 14. júla, v rovnaký deň ako Karel Gott, Michal David, herec Lino Ventura, režisér Ingmar Bergman či švédska korunná princezná Victoria. Optimizmus a pozitívna energia vyžaruje z pani Marcely na každom kroku. Časť z týchto darov pretavila aj do exkluzívneho rozhovoru pre TASR.

-Vraj ste vedeli skôr spievať, ako chodiť, je to pravda?-

To neviem, ale hudba na mňa vplývala, keď som bola ešte malé bábätko. Keď som bola chorá, mama mi spievala a mne o niečo klesla teplota, tak emotívne som od mala spev vnímala. Spievala som od malička, otec mal obchod s obuvou, ja som sa postavila na betónové plató a tam som spievala, kým neprišla mama a nedostala som po zadku, pretože si neželala, aby zo mňa vyrástla cirkusantka. Bol to vtedy taký názor, že to nie je dôstojná práca. Vyčítala mi celý život, že nerobím len medicínu, ale že robím aj spev, i keď si myslím, že niekedy bola pyšná, keď jej kamarátky povedali o mne niečo pozitívne.

-Gymnazistka Marcela bola v Prievidzi a okolí známou speváčkou, alebo ešte skôr?-

Už v škole som spievala ako sólistka detského zboru. Je to zaujímavé, ale vždy v mojom živote to išlo proti mojej vôli. Nikde som sa nepchala, spievala som druhý hlas pekne vzadu. Ale ochorela sólistka, tak profesor direktívne povedal, že musím ísť na súťaž ako sólistka ja. Pamätám si, že som bola z toho zúfalá, preplakala som pol dňa, že musím spievať sólo a musím ísť na súťaž. Ale vyhrali sme ju a to mi pridalo na hodnote.

-Stačila jedna súťaž, aby ste sa dostali k spievaniu populárnych piesní?-

Nie, ale aj to bola náhoda. Spievala som raz na návšteve u mojej priateľky. Jej brat mal kapelu, ten ma počul a vošiel do izby s otázkou: “Ktorá z vás teraz spievala?” Kamarátka ukázala na mňa a nasledovala druhá otázka: “Nechceš spievať s našou kapelou?” Stalo sa, spievala som na nedeľných popoludniach so skupinou Milana Gallusa, ani mama nebola proti tomu.

-Vybrali ste si štúdium medicíny, nelákalo vás napríklad štúdium spevu či herectva?-

Ja som chcela byť lekárkou, aj som sa vedela na lekárku hrávať. Vyrábala som si lieky, rozpúšťala som vo vode krepové papiere, mala som takto lieky všetkých farieb. Tú skutočnú medicínu som potom študovala s radosťou. Myslela som, že keď skončím školu, spievanie nechám. Dostala som však ponuku ako sólistka orchestra Karla Vlacha, to už bol iný level. Celé leto sme robili koncertnú šnúru.

-Po príchode do Bratislavy na lekársku fakultu ste spievali so študentskými kapelami na internáte Horský park. Tam vás aj oslovil v tom čase už známy kapelník a muzikant Braňo Hronec.-

Áno, Braňo ma objavil. Povedal mi raz: “Poď, napísal som pesničku, úplne novú, modernú.” Bola som z toho udivená, trocha som sa aj bála ísť do rozhlasu. Nahrávali sme ju s Janou Belákovou, ktorá už mala skúsenosti z nahrávania, to mi dodalo trocha odvahy. A pieseň Lampy už dávno zhasli sa stala šlágrom roka. Kritika reagovala, že kopírujeme západ, ale ľuďom sa to páčilo. Dodnes ju spievam, ľudia si ju pýtajú.

-Ako to bolo s tými papučami v rozhlase?-

Áno, prišla som do rozhlasu s papučami. Povedali mi, že klopkať opätkami sa tam nesmie, lebo by to narušilo nahrávanie. Braňo Hronec mi povedal: “Zober si také topánky, s ktorými nebudeš klopkať.” Tak ja som prišla s papučami. Všetci sa z toho úžasne smiali, chytali sa za brucho, bola to vtedy veľká sranda.

-Prvú LP platňu ste nahrávali v Prahe s orchestrom Karla Vlacha. Bola to jedna z prvých, ak nie prvá profilová platňa slovenskej speváčky.-

Áno, túto veľkú platňu si dodnes nesmierne vážim, myslím, že to bola skutočne ohromná práca. Piesne aranžoval môj nebohý manžel Jaroslav Laifer, urobil skvelé aranžmány. Ešte dnes, keď to púšťam mladým muzikantom, tak povedia, že to by sa dnes ani nedalo nahrať. Je to tak majstrovsky urobené.

-Dostali ste aj filmovú ponuku, tú ste ale nevyužili.-

Film sa volal Konečná stanica rytmus, ktorý som celý naspievala, môj manžel urobil hudbu. Mala som v ňom aj hrať, trikrát som ale neprišla na skúšku kostýmu, pritom celý štáb tam čakal. Tak sa režisér Georgis Skalenakis nahneval a preobsadil ma. Možno v tom je tajomstvo môjho dlhoročného úspechu, nikdy som sa nešla zblázniť za všetkým za každú cenu. Asi tým, že som mala aj iné dvierka, kopu iných vecí ma zaujímalo, nebolo to pre mňa také, aby išlo o život. Veci, ktoré človek berie normálne, a nie kŕčovite, v živote potom vychádzajú.

-Prvá LP platňa bol veľký úspech, boli ste však študentkou medicíny. Kedy sa ručička váh naklonila k spevu?-

Na konci môjho štúdia, v poslednom ročníku, zomrel môj manžel a lekár zároveň, vinou následkov nevydarenej operácie svojho kolegu. Vo mne to zanechalo taký smútok a zároveň nedôveru, že aj ja mám robiť to, kde sa môže taká vec stať. Mňa to proste zradilo. Doštudovala som, bola som už známa, mala som už množstvo šlágrov, a vtedy mi niekto povedal: “Vykašlite sa na medicínu, lekárov máme hromadu. Máme vás, takže vy ostaňte robiť hudbu.”

-V tejto zložitej situácii ste v júni 1970 išli na Bratislavskú lýru. A vyhrali ste ju s piesňou Slová Ivana Horvátha a Ivana Úradníčka.-

Áno, získala som prvú slovenskú zlatú lýru, slovenskí autori aj slovenský interpret. Tá pieseň veľmi zabrala v Nemecku, bola v hitparáde na popredných miestach, dlho sa tam držala. Spievala som ju na festivale v Sopotoch, kde som získala cenu televízie a cenu kritiky. Tá pieseň mala úspech a dodnes ju rada spievam, nahrala som ju aj v novej verzii.

-Pieseň Slová vám otvorila cestu do sveta, na festivaly.-

Získala som Zlatú palmu, prvú cenu na Malte, zo sto možných bodov som dostala 99, čo bolo jasné víťazstvo. Keď som išla po ulici v La Valette, tak ľudia na mňa kričali “Čau Marcella!”. Mala som ponuku ísť na mesačné turné s Totom Cutugnom. Ale ministerstvo povedalo, že sa musím vrátiť domov, a potom o také dva týždne by som mohla vycestovať. Ale to turné začínalo hneď po festivale, bola to vlastne aj odmena pre víťaza. Musela som sa vrátiť domov, keď som nechcela ostať v zahraničí, lebo už potom by nebol návrat možný.

-Ale Zlatá palma nie je cenou jedinou.-

Mám veľa medzinárodných cien. Keď ste úspešní na jednom festivale, tak už vás pozývajú aj ďalší, aj v mojom prípade ich bolo veľa. V Nemecku, v Rio de Janeiro, kde predo mnou boli Karel Gott a Helena Vondráčková. V tom období sa ale o tom veľmi nepísalo a ja som nemala manažéra, ktorý by to rozprával všetkým dookola. Dnes by sa o takejto udalosti hovorilo pol roka.

-Speváčka aj lekárka, ako sa to dalo stíhať?-

K lekárskemu povolaniu som sa vrátila, skúšala som to na internej medicíne v Bratislave, potom som si urobila ambulanciu, kde som robila fyzioterapiu a niektoré alternatívne spôsoby liečby. Ale so spievaním sa to veľmi nedá zladiť. Občas to vyšlo, ale nedalo sa to stále. Hudba predsa len zvíťazila.

-V roku 1974 ste nahrávali druhú LP platňu Marcela, tentoraz s orchestrom Gustava Broma.-

S orchestrom Gustava Broma som robila aj veľa koncertov v Poľsku. Pamätám si, raz pred koncertom som odpadla, dostala som ľadvinovú koliku, bolo to asi dvadsať minút pred začiatkom. Zavolali sanitku, napichali ma všetkým možným a ja som spievala. To spievanie je naozaj aj v chorobe, aj v problémoch. Pán Vlach ma to učil, hovoril: “Marcelinko, spevák je mŕtvy alebo na scéne, to si musíte uvedomiť.” Je dobré, keď máte takého učiteľa. Bol veľmi láskavý, mal ma veľmi rád, veľmi veľa vecí ma naučil. Naučil ma uvádzať si skladby, ja som sa bála to hovoriť, on ma učil, ako to mám robiť. Bol to môj veľký učiteľ.

-S Bromovym orchestrom ste odohrali desiatky koncertov.-

Keď som účinkovala s Gustavom Bromom, bola som už trocha skúsená speváčka. Ale bol to zážitok, jeden z najlepších orchestrov, hoci som robila v Nemecku aj s inými big bandami. V 70. a 80. rokoch som ešte robila s kapelami, ale začala som už aj sama ako sólistka, s notami a s half-playbackom.

-Ako ste vnímali v tom čase popularitu? Ako ste reagovali, keď ste sa počuli z rádia?-

Som mnou to veľmi nehýbalo. Skôr som reagovala tak, že som mohla niektorú pasáž v tej ktorej pesničke urobiť inak. To je často u spevákov, keď počúvajú dlhšie svoje pesničky, tak by ich možno nahrali inak, čím častejšie to spievate.

-Kráčate s dobou. Váš album z roku 2003 má názov Dotknúť sa hviezd. Dotkli ste sa už hviezd?

Hviezd sa dotýkam stále, zaoberám sa totiž astrológiou (smiech). Ten album vznikol vo Švajčiarsku, bol robený pre nemecký trh. Doniesla som ho na Slovensko, do daru som ho dala Zorovi Laurincovi a on mi povedal: “To musíš nahrať na Slovensku.” Namietala som, že takýto repertoár sa na Slovensku nehrá. “Musíš to nahrať v slovenčine,” bola jeho odpoveď. “Ja ti urobím texty.” A napísal mi excelentné texty, veľmi si vážim jeho a jeho robotu. Už som dostala aj zlatú platňu a je to repertoár na celý život, sú to najkrajšie melódie storočia. Je to pohodové a Dotknúť sa hviezd je moja najmilovanejšia pieseň na tomto albume. Je to titulná skladba z filmu Romeo a Júlia. Počula som ju raz, keď som robila niečo doma. Išla v pôvodnej orchestrálnej verzii, zamrazilo ma, koľko má emócií v sebe. Zistila som, ako sa volá táto skladba, a dala som ju na ten album.

-Váš najnovší album má názov Včera a dnes. Pri množstve vašich aktivít je tu otázka, či by názov albumu neznel lepšie Dnes a zajtra. Však veci vždy riešite dopredu.-

Chcela som mať súčasnú modernú platňu v sounde týchto dní. A chlapci z Creative Music House mi ju urobili. Sú na nej aj hity Lampy už dávno zhasli, Slová a Mám na dlani sedem čiar v novej úprave. Žijem súčasnosť, tak aj spievam a nahrávam v súčasnom trende, v trende 21. storočia. Tak, ako je názov záverečnej pesničky na albume: Chcem žiť na plný plyn.

-Ako to všetko stíhate?-

To chce plánovanie. Ja som sa naučila všetko plánovať. Celý život mám naplánovaný v tom zmysle, že si plánujem čas. Je obdobie, keď robím to a to. Ja rozmýšľam nad knihou rok – dva. To nie, že by som sa rozhodla vydať knihu. Každý človek, ktorý vie narábať so svojím časom, môže byť úspešný a veľmi veľa dokázať. Chcela som zanechať také posolstvo k ľudu, aj preto sa moja ostatná platňa volá Včera a dnes. Bolo nám super, ostáva veriť, že naďalej tak bude. Mrzí ma, keď sú ľudia nešťastní preto, že prší, pretože je teplo, počúvajú správy o hrôzach, potom to cez seba filtrujú, nemôžu spať, myslia si, že všetko je nanič, trápia sa nad vecami, ktoré sú nemeniteľné. Nevšimnú si, aký krásny je svet, aké príjemné je okolie a ľudia. Keďže som sa naučila žiť týmto spôsobom, tak aj moja posledná kniha sa volá Kľúč ku šťastiu. To som chcela, aby to niekomu možno pomohlo, aby ten život lepšie zvládol.

-Aký je ten váš Kľúč k šťastiu?-

Netrápim sa nad vecami, ktoré boli, neboli dobré a nemôžem ich zmeniť. Netrápim sa, keď mi niečo nevyjde, ale rozmýšľam, ako to nabudúce urobiť lepšie. Nebola som vždy taká, bola som trémistka, hneď som plakala, všetko sa ma dotklo. Dostala som pokoj do môjho života, naučila som sa to. A hlavne si uvedomujem, aký je svet naozaj krásny.

-Napísali ste už tri knihy Žiť svoj sen (2003), Z mojej kuchyne (2006) a Kľúč k šťastiu (2010). K názvu knihy Z mojej kuchyne sa núka otázka – je kuchyňa vaším kráľovstvom?-

Stravovanie, servírovanie, to je veľká kultúra. Zobrať si žemľu a utekať či nasypať si čipsy, to je známka nekultúrnosti. Lebo aj keď nemáte čas, tak si môžete doma nasekať večer nejaký šalát, dať do chladničky a ráno zobrať do roboty. Keď pozvete ľudí a s láskou im to pripravíte, aj jednoduché veci, pekne ozdobené, to je kultúra a to je aj vyjadrenie mojej lásky k tým ľuďom. Mohla by som si dovoliť pozvať všetkých do reštaurácie, aj to občas urobím. Doma do toho vkladám môj čas a moju lásku. Moje deti chodia ku mne veľmi často v nedeľu na obed a ja sa na to teším už od skorého rána. Vstanem už o šiestej, stojím v kuchyni a premýšľam, komu čo bude chutiť, ako z toho vyjdem. Niekedy robím viac jedál, aby boli všetci spokojní. Dá sa to s ľahkou obmenou, to nie je nič ťažké, variť podľa mňa nie je nič zložité, len musíte mať k tomu kreativitu a lásku. Domnievam sa, že varenie je umenie.

-Máte narodeniny v jeden deň ako Karel Gott a Michal David. Oslávili ste ich niekedy spolu?-

Nielen oni, aj Victoria, švédska korunná princezná, aj režisér Ingmar Bergman. S Karlom Gottom sme sa stretli viackrát, aj na oslave. Len raz som povedala v interview niečo, čo si aj on prečítal. Všimol si, že som v tom rozhovore povedala, že najlepší spevák je pre mňa Waldemar Matuška. To sú ale také smiešnosti, cez ktoré sme sa preniesli. Karlovi som urobila aj horoskop. A v znamení raka je aj Helenka Vondráčková, v znamení raka sa narodilo veľa známych ľudí, umenie ide cez city a naše znamenie je citové.

-Z čoho sa viete potešiť?-

Teší ma môj fanklub, ktorý založila devätnásťročná maturantka z Popradu a dnes ho vedie Marcel z Považskej Bystrice, ktorý chodí na všetky moje akcie. Robí aj moju webovú stránku, je to milý chlapec okolo tridsiatky. Teším sa, že sa ľudia zaujímajú o históriu slovenskej populárnej hudby.

-Vaše životné motto?-

Je ich viac. Jedným z nich je aj názov jednej z mojich piesní Žiť za to stálo na albume Dotknúť sa hviezd. Keď som nahrávala tú skladbu, tak som plakala, nemohla som ju dospievať a musela som mať prestávku, až po chvíli som pokračovala. Zoro Laurinc k nej napísal nádherný text.

-Čo najbližšie vás čaká?-

Šansónový recitál s režisérom Jozefom Bednárikom v jeho šansónovom divadle. Bude to v októbri. S „Beďom“ je výborná spolupráca, trvá už niekoľko rokov.

Rozhovor so speváčkou Marcelou Laiferovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.