Môj profil 
Predplatné
(August 2014) Cesta sem sa nám síce predĺžila o 24 h z dôvodu technického problému lietadla, no vďaka tejto nepredvídanej situácii sme si pripísali na konto ďalšiu navštívenú krajinu – Etiópiu. Keď lietadlo začalo pozvoľna klesať a my sme zbadali prvé domky ukryté v etiópskej vysočine, zalial nás úžasný pocit z vedomia, že sme po 9. rokoch znova v Afrike. Keď sme o pár hodín prelietavali cez nekončiacu masu prevaľujúcej sa vody a sledovali čoraz viac približujúcu sa vyprahnutú savanu a z nej trčiace domčeky vystavené napospas slnečným lúčom a vetru, vedeli sme, že nás delia už len posledné kilometre od vytúženého a dlhoočakávaného cieľa.
Prvé pozitívne prekvapenie prišlo v podobe dobrých asfaltových ciest, čo pre nás znamenalo, že za tri týždne toho budeme môcť precestovať oveľa viac, než sme sa domnievali. Všetci jazdili príliš opatrne, až sa zdalo, že to ani nie je africká krajina. Z omylu nás hneď vyviedli ľudia postávajúci popri ceste a predávajúci kde-čo, z ničoho-nič sa objavujúce diery na vozovke a sucho trvajúce už niekoľko mesiacov. Napriek nedostatku vlhkosti tu práve v tomto období rozkvitajú do krásy niektoré stromy a darí sa pestovať mnohé plodiny. Slamená strecha podopretá niekoľkými drevenými kolmi – to boli stánky popri cestách, v ktorých pultíky sa prehýbali od vzhľadne naukladaných pyramíd červených paradajok. Pod strechami stánkov viseli úhľadne zopäté zväzky červenej cibule a na trhoch v dedinách trčali spomedzi ľudí kopy bielej kapusty.
Hlavné mesto vyrástlo na náhronej plošine vo výške 1050 m z malej rybárskej dediny na brehu rieky Lilongwe, podľa ktorej je aj pomenované. Hoci tu od roku 1975 sídli parlament, táto veľká rozťahaná dedina vyvoláva pocit nesúrodého mesta pozliepaného z okolitých obcí. Keďže, ako v iných afrických štátch, je takmer nemožné určiť presný počet obyvateľov jednotlivých miest, informácie o tom, či je Lilongwe väčšie ako hlavné mesto obchodu – Blantyre na juhu krajiny – sa značne rozchádzajú.
Necelú hodinu severne od Lilongwe sa nachádzajú kopce Bunda s jasnočervenou hlinou a vodnou nádržou, kde je možné pozorovať malawijské vodné vtáctvo. Keďže ženy perúce vo vode naznačili nespokojnosť s prípadným fotografovaním, objektmi pre naše aparáty sa s nadšením stali nielen miestne kačice, potápky, volavky, beluše, rybárce strakaté rútiace sa strmhlav do vody za potravou, či biele lekná, ale i neúnavné deti. Neustále nás penasledujú, štebotajú, chichocú sa. Prilákali ich fotoaparáty i naša biela pokožka. Nakoniec sme toto pokojné miesto, za ich hlasného pokrikovania „Give me money“ (Daj mi peniaze!), opustili.
Vyprahnutou savanou sa tiahne takmer perfektná cesta. Čím ďalej sa vzďaľujeme od Lilongwe, tým menej áut stretávame. Ntchisi forest reserve je 100 km vzdialená rezervácia na sever od hlavného mesta, ktorá ukrýva jeden z mála posledných pôvodných ďažďových pralesov. Na trhu v mestečku Ntchisi kupujeme zásoby jedla a pokračujeme po stúpajúcej červenej zemitej ceste smerom k rezervácii. Na hlinených križovatkách ciest sa zakaždým u domácich uisťujeme, či ideme správnym smerom. Obrovské stupáky, na ktorých zastavujeme a nechávame prejsť ľudí tlačiacich bicykle a zasa oni nás, a následné klesania po ceste posiatej zostatkovými výmoľmi po období dažďov, dávajú malému autíčku zabrať. Pred úzkymi betónovými mostíkmi pozeráme sprava i zľava a modlíme sa, aby sme sa cez ne predrali. Čím ďalej stúpame, tým viac sa nám odkrýva krajina, ktorú zanechávame za sebou. Hlinené domce so slamenými strechami, menšie okrúhle sýpky obilia, smejúce sa deti, mávajúce a kričiace Hello: do pamäti sa nám vrýva nádherný a neopakovateľný obraz Malawi umocňujúci lúčmi klesajúceho slnka. Po neustálom únavnom hútaní, ktorým kolesom vyjsť na ktorý kameň, aby sme neoškreli spodok auta, sme sa dostali pred lodge – ubytovanie pre turistov. Odmietame útulný príbytok za 140 dolárov a spytujeme sa na voľné kempovacie miesto za 10 dolárov. Pri vyťahovaní stanu zo zaprášeného auta moju pozornosť upúta toko – obrovský čierny vták s ohromným zakriveným červeným zobákom, ktorý zbiera bobule zo stromu, pod ktorým parkujeme. Večerná prechádzka po hranice pralesa nám ponúkla aj prvé stretnutie s divo žijúcou opicou. Cestou späť sa štveráme na „sunset rock“, oddychujeme na vyhriatej skale, počúvame zvuky pirchádzajúce z okolitých dedín, odrážajúce sa od susedných skál. Sme úplne sami a vychutnávame si nádherný západ slnka nad horami. Kto už raz zažil západ slnka v Afrike, vie, o čom hovorím. Je jednoducho zakaždým uchvacujúci.
Keďže tento les poskytoval ľuďom úkryt, unikol z veľkej časti odlesňovaniu kvôli palivovému drevu. Je to jeden z mála pozitívnych príkladov na africkom kontinente, kde je možné v období sucha každodenne pozorovať stúpajúci dym z lesov a saván. Tento prístup, bohužiaľ, zdecimoval väčšinu pôvodných lesov a zahliadnuť zvieratá žijúce len tak v divočine mimo rezervácie je prakticky už nemožné.
Napriek týmto smutným správam sa Malawi môže popýšiť obrovským množstvom žijúceho vtáctva – zaznamenali tu takmer 700 druhov (v samotnej Európe ich je cez 900). Niet čudo, že práve orliak jasnohlasý sa stal symbolom Malawi.
S mapkou v ruke a vyznačenými trasami sa vyberáme na celodennú túru do ďažďového prasela. V tomto ročnom období je síce na faunu a flóru chudobnejší, napriek tomu očarí mnohými druhmi motýľov, ťahajúcich sa niekoľkometrových lián a obrích fikusov. Len ťažko uveriť, že je to blízky príbuzný našim obývačkovým rastlinkám. Orchidey by mohli byť veľkým lákadlom pre ich milovníkov, ale to by sem museli zavítať v období dažďov. Kdesi medzi 1300 a 1700 m nad morom sa kocháme pohľadu na okolie, v diaľke zaregistrujeme typický stúpajúci dym zo savany a v susedných stromoch škrekot opice. Vnárame sa opäť do hustého pralesa, načúvame jeho reči a reči dobre maskovaných vtákov. Okrem skupinky 3 turistov z našej lodge, nestretávame absolútne nikoho. Cestou autom z lodge sa znova informujeme o správnosti smeru u miestnych. Máme pocit, že nám ukazujú úplne inú cestu, než ktorou sme prišli. Celí nesvoji máme chuť otočit to, ale pýtame sa ďalej a všetci nám ukazujú rovnaký smer. Avšak žiadne obrovské stúpania, žiadne úzke betónové mostíky, napodiv celkom dobrá hlinená cesta. Kam to ideme? Nakoniec sa dozvedáme, že do rezervácie vedú dve cesty: tá prvá, ktorú sme si zvolili včera, je dosť neznáma a veľmi ťažko dostupná. No čo, aspoň sme to poňali dobrodružne.
Pokračovanie si môžete prečítať TU
Lucia Komanická / Foto: Lucia Komanická
.JPG)
.jpg)
