Macronov extrémny stred nepadne. Piata republika je silnejšia, ako si myslíme

Paríž 31. marca 2023 (HSP/unherd/Foto:TASR/AP-Thomas Padilla)

Francúzi vyšli do ulíc a niektorí zahraniční komentátori sú z toho na nervy, píše David A. Bell, profesor histórie na Princetone

Minulý týždeň časopis Foreign Policy naznačil, že dôchodková reforma prezidenta Emmanuela Macrona “vyvolala jednu z najvážnejších kríz vo francúzskej histórii”. Nicholas Vinocur v Politico napísal, že “každému, kto sa teraz pozerá na Francúzsko, by sa mohlo zdať, že krajina je na pokraji revolúcie”.

Prosím. Aj keď má súčasná kríza znepokojujúce prvky, v súčasnosti stále presne zapadá do schémy, ktorá vo francúzskom politickom živote prevláda už desaťročia. Protestujúci proti Macronovmu zvýšeniu veku odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov zorganizovali rozsiahle štrajky a demonštrácie a zapojili sa do niektorých teatrálnych násilností, zakladali požiare na uliciach a dochádzalo k zrážkam s políciou. Veľmi podobne to však bolo aj v roku 2016, keď vláda Françoisa Hollanda zaviedla reformy pracovného práva, ktoré podnikom uľahčili prepúšťanie zamestnancov. Rovnako to bolo aj v roku 2010, keď vláda Nicolasa Sarkozyho zvýšila vek odchodu do dôchodku zo 60 na 62 rokov. A tiež v roku 2006, keď administratíva Jacquesa Chiraca zrušila niektoré pracovné záruky pre mladých pracovníkov. A v roku 1995, keď Chiracova vláda zaviedla množstvo reforiem vrátane zvýšenia veku odchodu do dôchodku pre pracovníkov železníc (vtedy stanovený na 55 rokov).

Áno, zakaždým existoval potenciál, že konfrontácie prerastú do niečoho väčšieho. Ale existuje dôvod, prečo veľký sociológ Charles Tilly nazval jednu zo svojich kníh Sporná francúzština. Do istej miery tak jednoducho funguje súčasná francúzska politika. V každom z práve spomenutých prípadov vláda trvala na tom, že bez reforiem sa Francúzsko prepadne do fiškálnej katastrofy a hospodárskej pohromy. V každom prípade protestujúci trvali na tom, že reformy by nenávratne rozbili vychvaľovanú francúzsku sieť sociálneho zabezpečenia. Obe strany v skutočnosti uplatňovali klasickú francúzsku taktiku známu ako surenchère – zhruba “predraženie” – a hrozivé dôsledky, ktoré predpovedali, sa nenaplnili. V niektorých prípadoch, napríklad v roku 1995, administratíva ustúpila. V iných, ako napríklad v roku 2016, vytrvala. Francúzsky život pokračoval ďalej. V posledných dňoch sa počet účastníkov protestov zjavne znížil a zdá sa, že je viac než pravdepodobné, že Macronovi sa podarí zabezpečiť dôchodkovú reformu.

Sporný model posledných niekoľkých desaťročí možno do veľkej miery vysvetliť štruktúrou súčasnej piatej francúzskej republiky. Zakladateľ republiky Charles de Gaulle vytvoril mocnú výkonnú moc, ktorá by mala existovať vysoko nad politickým dianím. Teoreticky mal prezident slúžiť ako zdroj národnej jednoty a spájať ľudí pre spoločné dobro. V praxi však častejšie pôsobil ako podráždený učiteľ, ktorý káže ľuďom, čo je pre nich dobré. Nepomáha mu ani to, že je obklopený kádrami elitných technokratov z tzv. grands corps de l’état, ktorí sú vo všeobecnosti presvedčení, že vedia lepšie ako ktokoľvek iný, ako riadiť hospodársky a sociálny rozvoj. Prezident bol totiž počas všetkých 30 rokov okrem siedmich absolventom superelitnej École Nationale d’Administration, ktorá sa napokon stala takým hromozvodom kritiky, že ju Macron, sám absolvent, v roku 2021 zatvoril.

Macron je platonickým ideálom tohto typu: mimoriadne vzdelaný, nadpriemerne inteligentný, arogantný a zväčša hluchý k záujmom svojich spoluobčanov. Na začiatku svojho prvého funkčného obdobia v roku 2017 sa chválil, že chce Francúzsku predsedať “jupiterským” spôsobom. On a jeho technokratickí poradcovia boli presvedčení, že zvýšenie veku odchodu do dôchodku je kľúčové pre fiškálne zdravie francúzskeho štátu – hoci nie všetci analytici s tým súhlasia – a trvali na presadení reformy bez ohľadu na rozsah opozície.

Prezidentov paternalizmus typu “vezmite si svoje lieky” vyvolal mimoriadny rozruch, pretože sa dostal do rozporu so všeobecne rozšíreným rovnostárskym cítením, ktoré má oveľa hlbšie korene vo francúzskej republikánskej politickej kultúre než súčasná ústava. Dôležité je, že argumenty, ktoré najviac podnietili súčasné protesty, nekladú taký dôraz na všeobecné ťažkosti spojené s tým, že každý musí pracovať ďalšie dva roky, ako na nespravodlivosť požiadavky, aby nedostatočne platení pracovníci – najmä ženy – pracovali ďalšie roky za rovnaké nižšie dôchodkové dávky. Okrem žien sa na protestoch zúčastňuje najmä veľké množstvo ľudí v menších, chudobnejších provinčných mestách, ako je Morlaix v Bretónsku, kde sa na niektorých pochodoch zúčastnila takmer štvrtina obyvateľov.

Na súčasnej kríze nie je (zatiaľ) najznepokojujúcejší stupeň násilia ani škody, ktoré opakované generálne štrajky spôsobujú hospodárstvu. Piata republika prežila aj horšie krízy vrátane oveľa väčších štrajkov a protestov, ktoré na jar 1968 na krátky čas prinútili prezidenta De Gaulla utiecť na vojenskú základňu v Nemecku, ako aj hrozné islamistické teroristické útoky v roku 2015 a pandémiu Covid (nehovoriac o pokuse o štátny prevrat v roku 1961). Najväčšie nebezpečenstvo vyplýva z toho, že Macron tvrdohlavým trvaním na presadení tejto reformy bez serióznych konzultácií zahodil všetku popularitu, ktorej sa ešte tešil po svojom minuloročnom znovuzvolení, a prakticky zaručil, že počas zostávajúcich štyroch rokov svojho prezidentovania nebude schopný dosiahnuť nič podstatné. Aby to bolo ešte horšie, presadil dôchodkovú reformu s využitím ústavného ustanovenia, ktoré mu umožnilo prijať zákon bez schválenia Národným zhromaždením, čím ešte viac rozzúril opozíciu a zároveň upevnil svoju povesť arogantného politika. Mladší demonštranti, pre ktorých je odchod do dôchodku stále vzdialený, uviedli použitie tohto ustanovenia ako hlavný dôvod, prečo sa vo veľkom počte zúčastnili na protestoch.

Macronov rating zatiaľ neklesol na jednociferné číslo, ako to bolo v prípade jeho predchodcu Hollanda, ale smeruje k tomu. Medzitým jeho zvolenie a znovuzvolenie urýchlilo rozklad dvoch hlavných francúzskych politických strán, socialistov a republikánov (potomkov gaullistov). Macronova vlastná strana, ktorá sa teraz nazýva Obroda, zostáva v podstate osobným nástrojom, ktorý pravdepodobne neprežije politickú kariéru svojho tvorcu (pôvodne ju nazval “En Marche” a iniciály “E.M.” neboli náhodné). Na francúzskej politickej scéne sa dnes najväčšej podpore tešia dve extrémne postavy – Jean-Luc Mélenchon z ľavicového “La France Insoumise” a Marine Le Penová z pravicového “Rassemblement National”. Keď Macron v roku 2027 odíde z funkcie, čo musí urobiť (nemôže byť vo funkcii viac ako dve funkčné obdobia), Le Penová môže konečne získať cenu, o ktorú sa ona a jej otec Jean-Marie usilovali od osemdesiatych rokov. V roku 1988 Jean-Marie získal 14,4 % hlasov v prvom kole. V roku 2022 sa Marine dostala do druhého kola a získala 41,45 %.

Après Macron, le déluge? (Po Macronovi potopa?)

Možno, ale aj v tomto prípade historické záznamy naznačujú istú opatrnosť. Francúzsko má povesť krajiny s ideologickým extrémizmom, ale za 234 rokov od začiatku Francúzskej revolúcie sa skutočne radikálne ľavicové alebo pravicové vlády držali pri moci menej ako 20 rokov. Oveľa dlhšie v krajine vládli režimy, ktoré historik Pierre Serna nazval “extrémnym stredom”: režimy, z ktorých niektoré boli vyslovene autoritárske (ako napríklad režimy Napoleona I. a III.), ktoré sa tvárili ako zjednocujúce a dokonca apolitické. A hoci má Francúzsko povesť politickej nestability, treba pripomenúť, že takmer vo všetkých prípadoch sa údajne centristické francúzske režimy zrútili len v kontexte vojenskej krízy alebo porážky, od Prvej republiky, ktorá sa snažila odvrátiť druhú koalíciu v roku 1799, až po Štvrtú republiku počas alžírskej vojny v roku 1958.

Bez takejto krízy je pravdepodobnosť, že sa Piata republika v najbližších rokoch priblíži k okraju priepasti, nízka, a to aj v prípade, že Macron bude naďalej provokovať štrajky a protesty. Pravdepodobnejšie je pokračovanie súčasného známeho politického divadla. A hoci víťazstvo Le Penovej v roku 2027 určite nie je nemožné, momentálne sa zdá pravdepodobnejšie, že sa objaví ďalší efemérne príťažlivý centristický kandidát, ako to urobil sám Macron v roku 2017. A francúzsky život bude pokračovať.