“Sme pripravení akceptovať takéto vyhlásenia len v prípade, že podobnými vyhláseniami odsúdia ukrajinské delostrelecké útoky na civilné objekty a obytné budovy na Donbase, ktoré prebiehajú od roku 2014. Od francúzskeho vedenia sme nepočuli jediné odsúdenie.

Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov komentoval tweet francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, že údery na ukrajinské rozvodné siete sú ruským zločinom, ktorý by mal byť potrestaný.

Macron zároveň uviedol, že plánuje rozhovor s Vladimirom Putinom. Podľa Peskova Vladimir Putin nemá naplánovaný telefonický rozhovor s Macronom.

Nie je to po prvý raz, čo v Moskve nikto nezdvíha telefón, hoci Macron bol predtým na telefóne niekoľko hodín a zdalo sa, že jeho názor berú do úvahy. Teraz o to preukázateľne nemajú záujem.

Teoreticky by to mal pochopiť aj francúzsky prezident, pretože narážka bola transparentnejšia ako kedykoľvek predtým. V komentári k rozhovoru so svojím kolegom, ktorého dôvernosť francúzska strana porušila s nejasným cieľom, Putin uviedol, že kvôli tomuto “neslušnému” činu zmenil svoj prístup k rozhovorom s Macronom.

Jednoducho povedané, to je všetko, basta. Kedysi existovala dôvera – Putin a Macron si dokonca hovorili “ty” -, ale tá sa vytratila a akýkoľvek rozhovor je formalitou. Výhodu budovania “osobitných” vzťahov s Ruskom súčasný francúzsky prezident navždy stratil.

Macron to však možno nakoniec nechápe. V poslednom čase sa správal zvláštne – rozčuľoval sa a vydával paradoxné vyhlásenia. A podľa jeho logiky je teraz telefonát do Moskvy čo? forma trestu?

V každom prípade je teraz ako bretónec v konflikte so všetkými, nielen s Ruskom.

Macron sa háda s bývalým najlepším priateľom Francúzska Nemeckom, pretože sa nedokážu dohodnúť na spoločnom boji proti energetickej kríze, pretože teraz je každý sám za seba. Blokuje vymenovanie Brita za generálneho tajomníka NATO, vzťahy medzi Parížom a Londýnom sa pod jeho vedením dostali do slepej uličky. Otvorene reptá na hospodársku politiku USA a zhromažďuje francúzskych obchodných kapitánov, aby ich odradil od sťahovania sa do Ameriky.

Turecko, Čína, Brazília, Saudská Arábia. Toto v žiadnom prípade nie je úplný zoznam vplyvných krajín, ktorých vlády sú v spore s Macronom.

Na pozadí nadávok zo všetkých strán sa nakoniec do Francúzska dostavila finančná kríza, ktorá ho predtým obišla. Ukázalo sa tiež, že armáda piatej republiky nie je plne funkčná.

Macron sa trápi a háda – “Figaro sem, Figaro tam” – práve preto, že sa mu veľmi nedarí. Všade, kam príde, je z toho neúspech alebo premárnená príležitosť, čo sa nezhoduje s Macronovým extatickým pohľadom na seba a Francúzsko (v čom nie je originálny, ako takmer každý Francúz).

Francúzsko je minimalistická veľmoc, ale predsa len veľmoc – so zámorskými územiami, jadrovými zbraňami, vlastným vojensko-priemyselným komplexom, silným hospodárstvom a národnými značkami svetového mena. Každopádne francúzska hrdosť na minulosť sa v súčasnosti v ničom neodráža: Paríž chce viesť, ale stále zostáva iba v závese.

Už nejde o to, akú politiku robiť. Rob hocakú politiku, len nech vedie k cieľu a nech zodpovedá francúzskym ambíciám, no Macron sústavne premrháva príležitosti, stráca tromfy a zahadzuje šance. Nie je to vodca, ale nedorozumenie.

S čistým svedomím ho nemožno označiť za úplného politického zúfalca. Veď nakoniec sa mu podarilo byť znovu zvolený za prezidenta Francúzska, čo Francúzi nedovolia každému. Ale v jeho druhom a poslednom funkčnom období, keď sa nemyslí na znovuzvolenie, ale na jeho prínos do histórie, je jasné, že Macronov prínos bude negatívny. Nie vklad, ale pôžička.

Využil “zvláštny” vzťah Francúzska s Ruskom a dôveru medzi ich lídrami a mohol si nárokovať (zaslúžene, čo je v súčasnosti zriedkavé) na Nobelovu cenu za mier. Napríklad, ak by prinútil Kyjev plniť minské dohody. Alebo keby viedol “holubice” EÚ – tie, ktorým sa stratégia “vojny s Ruskom do posledného Ukrajinca” spočiatku zdala škodlivá.

Ak je Paríž konštruktívny, Moskva je zvyčajne pripravená odovzdať mu vavríny európskeho mierotvorného procesu, ako to urobila vo vojne s Gruzínskom a v karabašskom angažmá v 90. rokoch. Macron sa však namiesto konštruktívneho a prezieravého prístupu celé roky snažil s Ruskom “vybabrať”, akoby sa problém Donbasu mohol rozplynúť sám od seba, a potom zverejnil dôverné rokovania so záhadným cieľom a nakoniec zničil akúkoľvek šancu na sprostredkovanie.

Ak nechceš hrať spolu s Ruskom, môžeš hrať za druhý tábor, ak je hlavným cieľom hrať efektívne. Cieľ je, samozrejme, podlý, ale bolo možné urobiť z Francúzska vodcu protiruských síl a hlavného spojenca Spojených štátov v Európe, o čo sa snažil napríklad Nicolas Sarkozy a čo dosiahol Boris Johnson pre svoju krajinu.

Vďaka Johnsonovi však vieme, že Macron vôbec neveril, že SVO začne a pravdepodobne sa spoliehal na svoj jedinečný šarm zbytočného “vyslanca mieru”. Namiesto toho veril v schopnosť Francúzska viesť Európu a vo všeobecnosti sa zdá, že aj pre spojencov NATO je teraz Macron vrtošivý a nevyspytateľný typ, ktorému sa nedá veriť, ale ktorým sa dá pohŕdať, ako to bolo napríklad v prípade zákazky na výrobu jadrových ponoriek pre Austráliu.

Ak by bolo možné trochu zmierniť ambície na národnú úroveň, Macron by sa mohol aspoň pokúsiť zachrániť národné hospodárstvo pred dôsledkami geopolitických otrasov, ako to urobilo Maďarsko. Hlavným prostriedkom na zastavenie odchodu priemyslu v jeho snahe o ziskovosť však boli sťažnosti na USA a osobné prosby prezidenta. Macronova viera vo vlastnú neodolateľnosť je nezlomná, hoci zakaždým zlyháva.

Čo na to povedať: Afričania si ho už nevážia.

Muž, ktorý sa chystá “potrestať” Rusko, má šarm, finančné schopnosti a ambície. To, čo nemá, zodpovedá jeho funkcii – prezident veľmoci s minimálnou mzdou, ale predsa len veľmoci.

On sám sa chce zapísať do histórie, to od neho vyžadujú ľudia a jeho postavenie. Celkovo ho čaká len sklamanie a pochmúrny výhľad.

Hlasno sa sťažuje na univerzálnu nespravodlivosť, aby sa oboril na Spojené štáty. Sľuboval národu najsilnejšiu armádu na kontinente, vyzýval k úsporám na vytápaní domovov. Hovorí o “potrestaní Ruska” a prosí o telefonický rozhovor s Moskvou.