Michal Kováč o zatykači na Mečiara i o tom, prečo šiel do HZDS: “Nežiadali sme samostatnosť, ale konfederáciu!”

Bratislava 29. decembra (TASR/HSP – Foto:TASR)

Celý život presadzoval ideály zvrchovanosti Slovenskej republiky. Po roku 1989 sa stal slovenským ministrom financií, aj posledným predsedom československého Federálneho zhromaždenia. V roku 1992 bol členom delegácie, ktorá rokovala o budúcom štátoprávnom usporiadaní Československa a napokon dohodla jeho rozdelenie. V samostatnej Slovenskej republike bol zvolený do funkcie hlavy štátu.

“Cítil som v prvom rade veľkú zodpovednosť. Nemôžem povedať, že by som sa z toho veľmi tešil. Tešil som sa z toho, že budeme mať samostatný štát. Mojou súkromnou túžbou bolo mať samostatný štát už od čias, keď som ako pätnásťročný začal uvažovať o politike,” povedal v exkluzívnom rozhovore pre TASR prvý prezident novodobej Slovenskej republiky Michal Kováč.

– Aké očakávania ste, ako ekonomický expert, mali od vývoja slovenskej ekonomiky na prelome rokov 1989/1990?

V tých rokoch boli rôzne očakávania. Pokiaľ ide o mňa, ja som sa venoval vzťahom medzi českou a slovenskou ekonomikou už dávno pred Nežnou revolúciou. Robil som rôzne analýzy, v ktorých som ukazoval, že sa nezmenšujú rozdiely v ekonomickom vývoji týchto dvoch krajín, ale že sa zväčšujú. To znamená, že nedochádza k nejakému vyrovnávaniu. Moje očakávania boli v tom zmysle, že ak má dôjsť k tomu, že má byť rovnosť medzi Českom a Slovenskom a žiadna krajina z toho nemá mať výhody ani nevýhody, je potrebné, aby sa ekonomické rozdiely zmenšovali. Očakával som, že to bude možné, ak sústredíme veľkú pozornosť na to, ako sa vkladá do hospodárstva, ako sa investuje, z akých zdrojov. V tomto smere som očakával zlepšenie situácie.

– Po revolúcii ste sa stali ministrom financií Slovenskej republiky. Prečo ste sa v máji 1991 rozhodli opustiť vládu? Keď sa neskôr delila VPN, vybrali ste si HZDS. Prečo?

Bola to zaujímavá situácia. V tom čase mala vláda na čele s Vladimírom Mečiarom u občanov veľkú podporu. Až osemdesiat percent občanov súhlasilo s vládou. Ja som možno vtedy celkom nevidel do vecí, ktoré sa týkali rezortu vnútra a nevnímal som tie problémy tak, ako ich vnímalo vedenie VPN. Vtedy som sa ani necítil byť viazaný stanoviskom vedenia VPN, lebo som nebol členom VPN. Ale kandidát na poslanca za VPN som bol. V tom som cítil určitú zviazanosť s VPN. V tom čase som podporu Mečiarovej vlády u občanov považoval za veľké plus. A nechápal som príčiny, prečo sa rozhodlo vedenie VPN spolu s vedením KDH a inými odvolať Mečiara a niektorých ďalších ministrov, zmeniť smerovanie vlády, keď je takáto podpora. Keď došlo k tomu, že parlament vyslovil nedôveru Mečiarovi, odvolal ho z funkcie, s ním aj Mariána Húsku a ďalších ministrov, ktorých som považoval za dobrých, tak som chcel prejaviť solidaritu. Preto som aj trval na svojom odvolaní, hoci KDH ma presviedčalo, že ma potrebujú, že proti mojej činnosti nemajú nič. Ja som zasa vysvetľoval, že si to vážim, ale chcem byť solidárny s odvolanými kolegami a s pánom Mečiarom. Nepovažoval som odvolanie za vhodné v čase, keď má takúto podporu občanov. A vnútorné problémy neboli takého charakteru, že by sa nedali prekonať iným spôsobom, len odvolaním.

– Ako by ste hodnotili vývoj slovenskej ekonomiky v prvom roku po revolúcii?

Naďalej pokračoval trend, že rozdiely medzi českou a slovenskou ekonomikou sa zväčšovali. Zmena, akú sme potrebovali, sa však nedá urobiť v priebehu roka. O zmenách sa rozhoduje pri schvaľovaní rozpočtu. Keď bol raz schválený, mohlo sa ísť len podľa neho a neboli žiadne iné zdroje, ktoré by sa dali investovať do Slovenska. V tomto smere boli možno aj niektoré moje očakávania nerealistické. Za taký krátky čas sa nemohlo podariť to, čo som očakával.

– Vladimír Mečiar v rozhovore pre TASR uviedol, že v roku 1992 bol na neho vydaný zatykač. Keď vám to oznámil, vraj ste konštatovali, že to HZDS zvýši preferencie… Ako ste vtedy vnímali túto situáciu?

Neviem presne, kto a kedy mi oznámil, že je na Mečiara zatykač. Ale dozvedel som sa, že je. A že s tým zatykačom sa nič nerobí, lebo to stopol Dubček, prípadne niekto iný. Vedel som to len z rečí, ale nie priamo od Mečiara. Ja som to vtedy nebral vážne. Možno som mu v nejakom rozhovore povedal, že mu ešte stúpnu preferencie, keď sa ľudia dozvedia, že idú po Mečiarovi a chcú ho diskreditovať. Takáto záležitosť sa nedala realizovať bez toho, že by o tom nevedel prezident Havel a vtedajší predseda Federálneho zhromaždenia (FZ) Dubček.

– Za čo bol vlastne ten zatykač? Mečiar tvrdí, že žiadosť do FZ išla bez udania dôvodu a on vlastne nevie, na základe čoho bol zatykač vydaný…

Dodnes neviem, ako to vzniklo. Ale bola tu skupina ľudí, ktorá sledovala dianie okolo Mečiara. Predpokladám, že sa dalo dohromady všetko, čo sa dalo uviesť ako jeho negatívum. Vznikol nejaký dokument, z ktorého vyplývala potreba zatknúť Mečiara. Ale zrejme to nebolo až také vážne, lebo inak by sa to pravdepodobne bolo realizovalo. Ale na to by musela byť jednota vo vedení, ktorá nebola.

– Bolo to teda skôr politikum, než že by mal tento zatykač reálny základ…

Áno.

– Zodpovednosť predsedu Federálneho zhromaždenia ste prebrali po vtedy ešte žijúcej legende slovenskej politiky Alexandrovi Dubčekovi. Ako ste sa vyrovnávali s touto skutočnosťou?

V prvom rade musím povedať, že som pôvodne vôbec nechcel kandidovať za poslanca do FZ. Mečiar mal s tým starosti, lebo nikto nechcel ísť do Prahy. Každý cítil, že keď sa vzdiali od pôsobnosti slovenských orgánov, vzdiali sa vôbec z politiky. Ja som uvažoval podobne, ale pán Mečiar ma presviedčal, že nemáme veľmi alternatívy. Prešli sme si zoznam ľudí, ktorí kandidovali do FZ, nenašli sme nikoho, kto by bol jednoznačne povolaný byť predsedom FZ. Ostalo to na mne, lebo som bol podpredseda HZDS a bol som zvolený za poslanca FZ. Takže som uznal, že HZDS veľa možností nemá a ťažko sa môžem “vyzuť” z tej zodpovednosti. Bol som si vedomý, že to bude pre mňa ťažká úloha, lebo som nastúpil po veľkej legende. Pána Dubčeka som si vtedy veľmi vážil. Ale jeho by už nekandidovali, vzhľadom na výsledky volieb. Keďže bolo rozhodnuté, že predsedom federálnej vlády bude niekto z ODS, predsedu FZ mal obsadiť niekto z najsilnejšej slovenskej strany, HZDS. Dubček to vtedy uznal a ani sa nesnažil, aby ho znovu kandidovali. Takže som napokon nevidel nejaké vážne dôvody, aby som to odmietol.

– Ako hodnotíte politickú úlohu Alexandra Dubčeka po roku 1989? V médiách dokonca sporadicky zaznejú názory, že ak by sa prvým československým prezidentom nestal Havel, ale Dubček, federácia by sa nerozpadla. Sú tieto názory realistické?

Ťažko si to viem predstaviť. Nemyslím si, že by Dubček mohol zvrátiť situáciu, ktorá tu bola. Situáciu, že Slováci chcú mať v politike väčší priestor. On, ako Slovák, by sa proti tomu nemohol stavať. Takže podľa mňa predstava, že by sa bola dala udržať federácia, ak by sa Dubček stal prezidentom, nie je realistická. Federácia sa podľa môjho názoru nedala udržať, lebo nepredstavovala odpoveď na požiadavky Slovákov, ktoré boli predostierané dávno pred nami a až v tom čase sa vyskytla možnosť ich riešiť.

– Napokon, proces decentralizácie Československa sa začal počas Pražskej jari, dokonca bola formálne uzákonená federácia, aj keď v praxi nebola nikdy naplnená…

Myslím si, že Dubček dobre chápal situáciu na Slovensku. Ale zároveň si uvedomoval, že je predstaviteľom spoločného štátu. A že nemôže na jednej strane byť predstaviteľom federácie a na druhej strane usilovať o samostatný slovenský štát. Ja som s ním o tom osobne hovoril, lebo som si myslel, že by mohol byť kandidátom na prezidenta v samostatnom Slovensku. Vysvetlil mi, že nemôže, lebo sa cíti byť zviazaný s československou federáciou a nechce ju zradiť. Situácia potom nabrala svoj vývoj. Občania v Česku aj na Slovensku očakávali zmeny štátoprávneho usporiadania, len nebolo jasné, aké. Až do toho času, kým sa vo FZ nerozhodlo o skončení obdobia, kedy bolo federatívne usporiadanie považované za jediné možné.

– Keď sa v roku 1992 začali s českou stranou rokovania o budúcom modeli federácie, mala už česká strana v skutočnosti za sebou celý rad konkrétnych krokov, ktoré smerovali k rozdeleniu štátu, napríklad prípravu na tlač kolkov na bankovky. Vedeli ste vtedy o tejto skutočnosti?

Nie. O tom, že česká strana pripravuje aj variant na rozdelenie, som nevedel. Dozvedel som sa to až neskôr. Ale aj tam boli rozumní politici, ktorí síce hovorili: Nechceme, ale možno sa budeme musieť rozdeliť. A situácia sa aj vyvinula tým smerom. HZDS išlo do rokovaní naozaj s úprimnou snahou, že nechceme hneď vznik dvoch samostatných republík, ale konfederáciu, v ktorej bude možnosť pripravovať sa v neskoršom období na vznik samostatných štátov. Aj keď HZDS nehovorilo o dvoch samostatných štátoch, v diskusiách v užšom kruhu sme o tom uvažovali. Že keď nebude možné dohodnúť sa na vzniku dvoch samostatných štátov, že sa dohodneme na konfederatívnom usporiadaní. A potom sa budeme pripravovať na ďalšie kroky k vzniku samostatných štátov.

– Teda pre vás boli prioritou dva samostatné štáty s tým, že ak sa to nebude dať, dočasne je možné akceptovať konfederáciu?

Áno.

– Vladimír Mečiar tvrdí, že hneď na prvom rokovaní došlo k rozkolu medzi českou a slovenskou stranou v dôsledku vášho návrhu na usporiadanie vzťahov v štáte na obchodno – obrannom princípe. Návrh ste vraj predniesli svojvoľne, v čase, keď on rokoval medzi štyrmi očami s Václavom Klausom. „Nikdy to nedefinoval, nikdy sme sa o tom nerozprávali. Vystúpil s týmto návrhom a Česi mu povedali, že ak toto chceme, tak môžeme skončiť. Húska sa k tomu pripojil s tým, že môžeme skončiť ešte dnes. Keď sme sa s Klausom vrátili, našli sme už delegácie oddelené od seba, odmietali spolu rokovať s tým, že dnes to rozdelíme,“ povedal Mečiar na margo vášho vtedajšieho návrhu. Ako vidíte prvé rokovanie z vášho uhlu pohľadu?

Malo to trošku inú históriu, než akú predpokladá pán Mečiar. Ako predseda FZ som cítil zodpovednosť za to, že musíme mať nejaké jednoznačné stanovisko v otázke štátoprávneho usporiadania. Obrátil som sa na pána Mečiara so žiadosťou, aby vytvoril nejakú pracovnú skupinu, ktorá vypracuje našu predstavu o konfederatívnom usporiadaní. Čo tým vlastne myslíme. Vedel som, že hovoríme o konfederácii, ale čo to znamená v konkrétnom politickom živote, sme nepovedali. On odmietol. Že nepotrebujeme žiadne písomné materiály, ani žiadnu diskusiu. Nevedel som ho nijako prinútiť, že potrebujeme stanovisko. Ale bol som pod tlakom, bol som v Prahe, kde ma oslovili z ODS. S tým, že kedy im dáme našu predstavu. Prisľúbil som, že nejakú predstavu im dáme. Ale nechcel som to robiť tak, aby o tom vedelo celé HZDS, respektíve, aby sa o tom dozvedel Mečiar. Napokon som sa rozhodol, že za pomoci pána Húsku a ďalších vypracujeme predstavu o konfederácii, ktorú budeme mať v zálohe. Vyjadrili sme tam základné myšlienky, že by obidva štáty v konfederácii mali mať medzinárodne – právnu subjektivitu a že otázky obrany, meny a colnej politiky budú spoločné a všetky ostatné ekonomické otázky budú prenesené do právomoci republík. Tak vyriešime aj otázku prezidentov, raz by to bol Slovák, raz Čech.

– Čo ste s touto predstavou urobili?

Urobili sme ju bez vedomia Mečiara, ja som ju odovzdal podpredsedovi ODS Kovářovi. Keď sa začalo to prvé stretnutie, pán Mečiar s pánom Klausom si sadli pod strom…

– …to je tá známa fotografia?

Áno. A my ostatní sme ostali v budove. O čom sme sa tam mali baviť? Uplynula hodina a oni tam stále ešte sedeli a rokovali. Tak som sa rozhodol spolu s Mariánom Húskom a Milanom Kňažkom, že ich oboznámime s našou predstavou, s tým, že to nie je oficiálna predstava, ale nás troch. Že s tým nejdeme na toto rokovanie v Brne. Takže sme pomaly vysvetľovali, čo myslíme pod medzinárodno-právnou subjektivitou, ako to vidíme s obranou a podobne.

– V čom bola najväčšia prekážka?

Najväčší problém bol – a to som sa dozvedel až o veľa rokov neskôr – obava z Mečiara. Keď som sa pýtal vtedajšieho predsedu vlády Stráského, prečo mu nevyhovuje konfederácia, veď právomoci oboch štátov budú rovnaké, akú výhodu z toho bude mať jedna alebo druhá strana? Žiadnu. Povedal, že mám pravdu, ale keď pôjdeme cestou konfederácie a začne sa na Slovensku realizovať politika, ktorá nebude ladiť s politikou NATO a medzinárodná verejnosť to bude vnímať ako odklon od hodnôt EÚ a NATO, tak “my budeme niesť zodpovednosť. Ani nie Mečiar, ani vy, ale my”. Ja som dostal toto vysvetlenie. Iné nemám.

– Kedy ste vy osobne dospeli k záveru, že jedinou schodnou cestou bude rozdelenie štátu?

Musím povedať, že až počas týchto rokovaní. Keď aj u Klausa dozrelo rozhodnutie a vyhlásil na čom sa dohodnúť nevieme a na čom by sme sa dohodnúť mohli. To bolo piate, alebo šieste rokovanie. Tam som prišiel k názoru, že pravdepodobne je čas, keď sa treba rozhodnúť pre samostatnú republiku. Aj keď my sme na to neboli pripravení. Preto sme to brali ako návrh, ktorý dala česká strana. Prerušili sme rokovanie, sadli sme si – Mečiar, Kňažko, Húska a ja – a zaujali sme jednoznačné stanovisko, že áno. Ale vtedy sa ešte nehovorilo o tom, odkedy bude tento stav trvať. Len, že principiálne súhlasíme s tým, že vzniknú dva samostatné štáty. Predstava o tom, ako a kedy, nebola jasná.

– Ktoré boli hlavné problémy, ktoré ste vtedy museli riešiť?

Hlavné problémy boli v tom, že odkedy by to malo platiť. Hneď bolo vyjasnené, že predstava, ktorú mal Mečiar, že konfederácia bude trvať niekoľko rokov a až potom príde k samostatným republikám, sa realizovať nebude. Že ak sa dohodneme na rozdelení, tak hneď od prvého januára 1993. Ja som Mečiarovi už predtým hovoril, že nás do toho dotlačia. Tento stav sa spresnil počas rokovaní. Do prvého sa musela rozdeliť armáda, musela sa pripraviť vláda, atď.

– Potom, ako ste boli posledným predsedom československého FZ, ste sa stali prvým prezidentom novodobej Slovenskej republiky. S akými predsavzatiami ste sa ujímali funkcie? Čo ste cítili v deň, keď ste boli zvolený?

Cítil som v prvom rade veľkú zodpovednosť. Nemôžem povedať, že by som sa z toho veľmi tešil. Tešil som sa z toho, že budeme mať samostatný štát. Mojou súkromnou túžbou bolo mať samostatný štát už od čias, keď som ako pätnásťročný začal uvažovať o politike. Už vtedy som dospel k tomu, že prečo by sme aj my nemohli mať samostatný štát, prečo by sme vždy museli byť v štáte s niekým. Takže v tomto smere mi to konvenovalo. Bál som sa toho, že to nezvládnem. To je veľká medzinárodná zodpovednosť. Pocit uspokojenia bola jedna vec, druhá uvedomenie si zodpovednosti. A okrem toho ma veľmi mrzelo, že sa pre takéto riešenie nenašlo dosť podpory u slovenskej inteligencie. Nemala jednoznačné názory. Osobne som sa domnieval, že bude viac nadšenia z toho, že sme si mohli vytvoriť vlastnú republiku. Našťastie sa ukázalo, že rozdelenie neprinieslo vážnejšie problémy, stalo sa vítaným aj v Českej republike. Akceptovalo sa, že na to nikto nedoplatil a bolo to dobré riešenie.

– Ako hodnotíte s odstupom dvadsiatich rokov pozitíva a negatíva rozdelenia Československa? Slovenská ekonomika napokon začala dobiehať českú…

Myslím si, že sme sa ešte ekonomicky nedostali na českú úroveň. Sú určité okolnosti, ktoré neumožnili naplno využiť potenciál, ktorý tu je. A prekážky, ktoré existovali vo vývoji československej ekonomiky, sa neskôr prejavili aj vo vývoji SR. Rozvoj na Slovensku sa urýchlil, ale nie natoľko, aby sme sa vyrovnali. V niektorých aspektoch sme lepší, ale v iných horší. Je dôležité, aby politici prijímali opatrenia, ktoré zodpovedajú potrebám slovenskej ekonomiky. Dnes súťaží opozícia s vládnou stranou. Takáto súťaž môže pomôcť identifikovať problémy a nájdu sa aj riešenia.

– Samostatnosť pre Slovensko pod vedením Vladimíra Mečiara znamenala aj problémy s integráciou do NATO a EÚ. Vy sám ste sa v tomto období dostali s Mečiarom do dlhodobých sporov…

Cítil som, že keď sme samostatným štátom, naša situácia, pokiaľ ide o integračný proces, najmä vstup do NATO, sa sťaží. Vedel som aj prečo. Vnútorná politika, ktorá sa tu robila počas Mečiarovej vlády, keď sa znovu ujal moci po voľbách v roku 1994, neladila s našimi záujmami integrovať sa do európskych štruktúr a NATO. Mali sme aj osobitné rokovania, kde nám bolo dané najavo, že ak náš vývoj nebude v súlade s potrebami vývoja v Európe, že sa v prvej línii nemusíme dostať do NATO, ani do európskych štruktúr. Bol som si vedomý toho, že skôr je možné sa dostať do NATO a že v tomto smere nás akoby odsúvali. Keď som cítil, že nám hrozí, že sa tam nedostaneme, obrátil som sa na jednotlivých predstaviteľov NATO, ktorým som vysvetľoval, že Slovensko nie je len Mečiar a jeho vláda. Že celková vnútropolitická situácia je naladená na túžbu po hodnotách, ktoré prevládajú v Európe. Vyslovil som požiadavku, že keď sa nám dá dôvera, posilní to pozície týchto ľudí. Zrejme to nestačilo. Ak uistí jeden štátny predstaviteľ, je to málo. Ale aspoň sme mali istotu, že o tom vedia. Pripravili nás na to, aby sme neboli sklamaní, že na vstup do NATO ešte nie sme zrelí. Zavolal ma vtedy americký veľvyslanec, keď padlo rozhodnutie v Madride (SR vtedy ešte nebola prijatá do NATO, pozn. TASR) a vysvetlil, že to nie je definitívne. Že treba nejaký čas počkať, až sa americká vláda a európski predstavitelia presvedčia o tom, že vývoj na Slovensku bude pokračovať v súlade s ich predstavami a je len otázka času, kedy sa to ukáže aj v politickej oblasti.

– Čo najpozitívnejšie Slovensko od roku 1989 dosiahlo a v čom má ešte rezervy?

Najpozitívnejšie bolo, že sa podarilo uskutočniť zmenu režimu, že sa podarilo dosiahnuť, aby pokojnou cestou odišli od politickej moci komunisti a aby moc prešla do rúk demokratických síl. Sloboda bola najväčšie víťazstvo. Samozrejme, keby len toto mal byť dôsledok politiky, ktorú sme chceli robiť a robíme po roku 1989, bolo by to málo. Dôležité je, aby sa to prejavovalo v raste životnej úrovne občanov. Aby sa to prejavovalo v morálnej očiste spoločnosti. Aby sa zabránilo mnohým javom, ktoré diskreditujú slovenskú politiku. V tomto smere máme veľa problémov. Ale máme otvorený a slobodný priestor bojovať o ozdravenie. Nemôžeme povedať, že nám niekto robí prekážky. Je to len naša schopnosť robiť politiku tak, aby to zodpovedalo potrebám väčšiny občanov. Netreba zúfať, ani ostať ľahostajní. Vždy sa v každej spoločnosti nájdu skupiny ľudí, ktoré sa snažia využiť moc vo svoj prospech. Netreba podliehať uspokojeniu, že to ináč nemôže byť, len takto. Môže to byť aj inak. Len o tom treba ľudí presvedčiť. Systém demokracie nerieši všetko, ale lepšie zatiaľ nemáme. Treba sa usilovať o to, aby bol poriadok, aby bola lepšia morálka. Nemáme v tomto smere osobitné problémy alebo prekážky. Bolo by veľmi zlé, keby sme podliehali tlakom a neverili, že máme dosť síl, aby sme slovenskú spoločnosť dokázali orientovať tak, aby viac zodpovedala potrebám a aby sme sa stali prínosom aj pre Európu. Aby sa nepozeralo na Slovensko ako na nejakú zaťaž, ale ako na faktor, ktorý je schopný pozitívne prispieť k riešeniu celoeurópskych problémov.