Môj profil 
Predplatné
Je pravda, že naturelu a mentalite súčasných feministiek je oveľa bližšia vypočítavá Hana Lilgová, ktorá sa vo svojej túžbe po bohémskom a veľkomestskom živote uchýlila k účelovému manželstvu so známym literátom Jozefom Gregorom Tajovským, k čomu ju nemotivovala láska, ale hlavne vidina elitárskeho života v pražských či parížskych „literárnych salónoch“.
Priekopníčka slovenského feminizmu Hana Lilgová-Gregorová nebrala ohľad na to, že klasik slovenskej literatúry si nikdy neosvojil plytký a snobský životný štýl predchodcov dnešných kaviarenských povaľačov, ktorý tak imponoval jeho mladej manželke. Oveľa príjemnejšie sa cítil pod viechou než v nablýskanom salóne, keďže inklinoval k myšlienkam Rousseaua a Tolstého, ktorí ho inšpirovali svojou filozofiu návratu k prírode a k skromnému životu medzi prostým ľudom.
Riziko, že oprávnené snahy o emancipáciu žien sa zvrhnú na deštruktívny feminizmus predvídavo tušil už Baťko Svetozár Hurban-Vajanský, ktorý si cenil prácu Šoltésovej, Timravy a Podjavorinskej, no pred Lilgovou si verejne odpľul a odsúdil ju slovami: „Fuj, femina.“ Nie div, že za éry Baťka Vajanského mala Hana Lilgová zakázaný vstup do redakcie Národných novín, ktoré už v 19. storočí upozorňovali, že „naše peknoduché ženy musíme chrániť pred falošným učením prehnaného, nevážneho feminizmu z cudziny“. Bohužiaľ, Hana Lilgová si nevzala k srdcu ani dobre mienený odkaz spoluzakladateľky ženskej literatúry na Slovensku Ľudmily Podjavorinskej, ktorá tvrdo odsúdila feminizmus a „sufražetky“, keď na stránkach Národných novín napísala: „Už aj Korint mal ženy emancipované, dôkladne filozofický vzdelané, ale neboli to ženy cnostné…“
Nanešťastie, súčasný feminizmus na Slovensku definitívne degradoval na trápnu karikatúru americkej feministickej kampane „MeToo“, v ktorej už nie je miesto ani pre „literárne salóny“, tobôž pre naivné predstavy Hany Lilgovej o tom, ako budú ženy svojou prirodzenou múdrosťou kultivovať spoločenský život. Namiesto „literárnych salónov“ zostala iba konzumná zábava komerčného typu ako „Inkognito“, odkiaľ feministky najnovšie ostrakizovali „mentálnu fosíliu“ Maroša Kramára. Ak by sa Maroš Kramár dopustil aspoň tisíciny toho, čo napáchal americký producent Harvey Weinstein, možno by sa táto hystéria feministiek dala nejako ospravedlniť. Pokiaľ však aj samotná údajná „obeť“ odmieta akúkoľvek psychickú či fyzickú ujmu, je na pováženie, odkiaľ novodobá feministická inkvizícia čerpá odvahu lynčovať herca za to, že sa nechce kajať a prosiť o odpustenie tak, ako niektorí kľačiaci bieli Američania, bozkávajúci topánky čiernych Afroameričanov.
Nie je chybou Maroša Kramára, že režim, ktorý bol na Slovensku inštalovaný po roku 1989 neposkytuje hercom také štedré možnosti umeleckého rozletu, aké mali pred rokom 1989 a namiesto toho musia účinkovať v podradných reláciách konzumného a pseudozábavného charakteru. Množstvo nezabudnuteľných hereckých úloh, ktoré Maroš Kramár stvárnil hlavne v časoch prednovembrovej zlatej éry slovenskej kinematografie, ho stavia do pozície, kedy si už nemusí robiť ťažkú hlavu z toho, aký kádrový posudok mu vystavia liberálno-feministickí politruci z nejakej súkromnej komerčnej televíznej stanice.
Gabriel Gačko
.JPG)
.jpg)
.jpg)
