Bratislava 20. novembra 2016 (TASR/HSP/Foto:TASR/AP-dpa, Daniel Bockwoldt)

Obhajcovia veľkých obchodných dohôd hovoria, že globálny voľný obchod prospieva všetkým a zvyšuje bohatstvo národov. Poľský ekonóm Leon Podkaminer v službách Viedenského inštitútu pre medzinárodné ekonomické porovnávanie s týmto názorom vo svojej najnovšej štúdií polemizuje. Tvrdí, že voľný obchod už desaťročia neprispieva k vyššiemu hospodárskemu rastu. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky uviedol, že Európska únia (EÚ) musí regulovať obchod a zabrániť Nemecku, aby exportovalo na úkor iných členov. Ak sa tak nestane, únia sa musí rozpadnúť

Ste poľský ekonóm, no už viac ako dve desaťročia pôsobíte v Rakúsku. Predtým, ako ste odišli z Poľska, boli ste v roku 1989 účastníkom okrúhleho stola, kde sa rokovalo o prechode z plánovanej na trhovú ekonomiku. Ako si spomínate na tento moment?

Mám z tých spomienok zmiešané pocity. Vôbec sme sa nevedeli zhodnúť, akou cestou sa vydať pri transformácii poľskej ekonomiky. Napríklad opozičná Solidarita chcela ísť cestou sociálne orientovaného trhového hospodárstva. Napokon absolútne neuspela, lebo v Poľsku sa uplatnil liberálny systém voľnej ruky trhu. Darmo sme sa radili pri okrúhlom stole. Tempo zmien bolo ohromujúce. Nestíhali sme ich riadiť. Práve naopak, zmeny riadili nás.

Niečo podobné zažili aj ďalšie stredoeurópske krajiny…

Pravdepodobne áno. Poľským špecifikom bolo, že sme mali organizovanú opozíciu, ktorou bolo hnutie Solidarita, formujúce sa dlhé roky. To bol dostatočný čas, aby sa vygenerovali myšlienkami, kam sa nasmeruje ekonomika po zmene režimu. Napokon sa ukázalo, že zámery, ako napríklad zamestnancami riadené podniky, boli iluzórne.

Ako ste vnímali československú transformáciu ekonomiky, napríklad kupónovú privatizáciu?

Myslím si, že to bol podvod na občanoch. V menšej miere sa vyskúšala táto metóda zmeny vlastníctva aj v Poľsku v roku 1999, ale neskončila sa úspechom. Keď sa objavila myšlienka kupónovej privatizácie, bol som skeptický v tom, či môže byť úspešná a jej neskorší pokus o realizáciu v Poľsku ukázal, že som sa nemýlil.

Kam sa posunula poľská ekonomika za viac ako štvrťstoročie? Ste spokojný s jej smerovaním?

V porovnaní s tým, o čom som sníval, som musel trpko vytriezvieť. V prvom rade ma sklamal rast príjmovej nerovnosti v spoločnosti. Ten patrí k najväčším v strednej a východnej Európe. V Poľsku je viacero veľmi chudobných regiónov. To napokon prispelo aj k politickej zmene v krajine, ktorá vyniesla do popredia stranu Jaroslawa Kaczynského. Krajina ekonomicky rastie, no necíti to každý a ostávajú enklávy naozajstnej chudoby. Myslím si, že podobný vývoj vidíme aj v Maďarsku a na Slovensku, kde vytvára živnú pôdu pre pravicových radikálov.

Poľská ekonomika však má veľký potenciál. Napokon, bola jednou z mála ekonomík v Európe, ktorá počas krízového roku 2009 rástla…

To je pravda, no bola to skôr šťastná zhoda okolností. Poľský zlotý vtedy výrazne devalvoval, pomohlo to vývozu, a tým aj ekonomike. Vládne výdavky podporili domáce hospodárstvo, ktoré profitovalo aj z toho, že je pomerne uzavreté v porovnaní s Českom, Slovenskom alebo Maďarskom. Poľsko je veľká krajina, ktorá je podstatne menej závislá na zahraničnom obchode.

Hovoríte o závislosti menších krajín na zahraničnom obchode. Väčšina ekonómov zastáva ideu, že voľný a globálny obchod je výhodný pre všetkých. Vo svojej poslednej štúdii polemizujete s týmto názorom a prichádzate s inými závermi…

To je pravda, aj keď s menšou korekciou. Empirickí ekonómovia tiež nesúhlasia s tým, že voľný obchod má len pozitívne účinky. Mnohé štúdie dokazujú, že sú krajiny, ktoré pritom získavajú a sú štáty, ktoré, naopak, strácajú. Mojím zistením je, že v globálnej ekonomike nenájdete empirické dôkazy o prínose rozširujúceho sa voľného obchodu k vyššiemu ekonomickému rastu. Dokonca práve naopak, čoraz voľnejší obchod znamená nižší ekonomický rast. Liberalizáciou je tempo rastu obchodu čoraz vyššie ako tempo rastu hrubého domáceho produktu (HDP). Prínosy, ktoré majú krajiny z voľného obchodu, nevykompenzujú straty, ktoré z neho majú iné štáty. Z hľadiska celého sveta preto nemusí byť voľný obchod tou správnou politikou.

Prečo je to tak?

Mojím vysvetlením je, že počas rokov sa pôsobením voľného obchodu prehĺbili nerovnosti vo svete, kde sú krajiny s prebytkami a s deficitmi obchodnej bilancie. V predchádzajúcom globálnom ekonomickom systéme, takzvanom Brettonwoodskom, ktorý sa ukončil v roku 1973, bolo nerovnováh podstatne menej. Krajiny mávali väčšinou vyrovnané obchodné bilancie. Práve existujúce nerovnováhy brzdia globálny ekonomický rast, ktorý je podstatne menší, ako by mal byť. Ďalším dôvodom je, že pri rastúcej liberalizácii obchodu a voľného pohybu kapitálu, sa zvyšujú príjmové nerovnosti vo svete. Robotníci si v rámci jednotlivých krajín konkurujú navzájom, a tým sa vytvára tlak na stagnáciu, či dokonca pokles ich miezd. Mzdy teda absolútne nekopírujú rast produktivity práce. V globálnom meradle znamená menej peňazí pre ľudí nižší dopyt, čím je aj nižšia potreba produkcie jednotlivých statkov. Vyššia produktivita a stagnácia miezd zároveň znamená, že ziskovosť firiem rastie. Tie však svoj profit podstatne menej premieňajú na investície a nechávajú ho vlastníkom alebo akcionárom. To je tiež faktor, ktorý prispieva k tomu, že globálny HDP rastie podstatne menej, ako by mohol.

Takže voľný obchod prehlbuje príjmové nerovnosti vo svete, a preto sa podľa vás aj mnohí politickí podporovatelia Transatlantického partnerstva o obchode a investíciách (TTIP) mýlia…

Presne tak, mýlia sa. Často citujú rôzne predpoklady, ktoré uvádzajú, aké bude mať prínosy realizácia tejto dohody. Môj názor je, že ich čísla nie sú korektné a bývajú „vycucané z prsta“.

Ktoré krajiny profitujú z voľného obchodu a ktoré naopak nie?

Nedá sa to takto rozdeliť. Žiadna krajina neprofituje absolútne celá z voľného obchodu. Získava z neho len časť jej občanov, väčšina však stráca. Vezmime si veľkých exportérov, ako je Čína alebo Nemecko. Mohli by sme ich považovať za víťazov, pretože dosahujú výrazné prebytky zo zahraničného obchodu. Ak sa pozrieme na obe krajiny podrobnejšie, vidíme, že v nich profituje len podnikateľský sektor z pozitívnej zahraničnoobchodnej bilancie. V Nemecku vidíme, že napriek ekonomickým úspechom, sa mzdová úroveň robotníkov a strednej triedy zvyšuje počas dekád len veľmi pomaly. Preto môžem povedať, že všetku smotanu z exportných príjmov zhltne podnikateľská trieda.

Slovensko a Česko sú tiež veľmi otvorené a exportne orientované ekonomiky….

A funguje to tam podobne, akurát smotanu zlížu zahraniční vlastníci tamojších silných exportérov, ako je napríklad koncern Volkswagen.

Novým americkým prezidentom sa od januára stane Donald Trump. Je známy kritikou voľného obchodu a dohôd ako TTIP či zón voľného obchodu, ktorou je napríklad Severoamerická zóna voľného obchodu (NAFTA) medzi USA, Kanadou a Mexikom. Zmení USA svoju obchodnú politiku?

Netrúfam si to odhadnúť. Politici často hovoria pred voľbami niečo iné ako po nich. Takže sa uvidí, ako bude Trump postupovať. Jeho kritika je však oprávnená. Väčšine americkej spoločnosti stagnujú už roky príjmy a profit väčšinou získajú tie najbohatšie vrstvy v USA. Sčasti za to môže aj voľný obchod. Ten umožňuje presuny výroby do lacnejších krajín ako je Mexiko. Samozrejme, americkí pracujúci v priemysle potom strácajú zamestnanie na úkor lacnejších mexických robotníkov.

No dobre, ale ak by napríklad USA opustilo zoskupenie NAFTA, ťažko by to fungovalo tak, že sa americké firmy vrátia a začnú zasa vyrábať doma…

Nebolo by to také ľahké zrealizovať. Navyše, Trumpovým záujmom nie je izolovať USA. Takáto politika by si vyžadovala silnú osobnosť a silnú podporu. Nevidím v súčasnosti v USA snahu o ekonomický izolacionizmus.

Ak sa vrátime k vašej štúdii, čo je potrebné urobiť, aby voľný obchod zvyšoval bohatstvo národov a neprehlboval ekonomické nerovnosti?

Bolo by potrebné robiť postupné kroky. V prvom rade neprijímať, alebo zrušiť ambiciózne obchodné dohody, ako je TTIP alebo Transpacifické partnerstvo (TPP). Čo sa týka EÚ, bolo by dobré prijať nové pravidlá, podobné maastrichtským, ktoré sú potrebné pre vstup do eurozóny. Spomínané nové pravidlá by zakotvili, že členské krajiny by nemohli dosahovať dlhodobé obchodné prírastky. Keďže krajiny EÚ najviac obchodujú medzi sebou, tak prírastky sa dosahujú na úkor vlastných členov, čo je proti princípu solidarity. Takáto politika typu „ochudobňuj svojho suseda“ by mala byť zakázaná.

Tento návrh by ale išiel priamo proti Nemecku…

To nepopieram, no z dlhodobého hľadiska vysoké prebytky obchodnej bilancie škodia aj Nemecku. Ak si ich tovar majú kupovať chudobnejšie krajiny z juhu Európy, musia ich pritom aj financovať. Tým však prehlbujú dlhy krajín, ako je Grécko, ktoré sa potom dostávajú do situácie, že je prakticky vylúčené, aby niekedy splatili všetky svoje dlhy. A tým sa problém dostáva späť k veriteľovi, ktorým je práve Nemecko.

Je podľa vás reálne, že by členské štáty k niečomu takému pristúpili?

Myslím si, že nebudú mať na výber. Z dlhodobého hľadiska sú totiž len dve alternatívy, buď takáto regulácia alebo rozpad EÚ. Už v súčasnosti vidno, že krajiny ako Taliansko, Portugalsko, Španielsko si uvedomujú, že euro a nemecká ekonomická politika ich môžu zruinovať.

Čiže z eura profituje len Nemecko?

Prináša im konkurenčnú výhodu. Nemám nič proti voľnému obchodu, ale musí sa diať civilizovaným spôsobom, keď žiadna krajiny nehromadí obchodné prebytky na úkor iných. Ak sa to deje, nie je niečo v poriadku s domácou hospodárskou politikou, lebo krajina produkuje príliš veľa statkov. Napokon, tieto nerovnováhy pomenoval už pred 70 rokmi lord Keynes. Nie je to nič nové, no v Nemecku akoby na to zabudli.

Môže nemecká expanzívna obchodná politika viesť k rozpadu EÚ?

Môže sa to stať nevyhnutnosťou.