Dnešný svet nám akoby predpovedali

Aby sme dobre pochopili používanie a zneužívanie slov, ktoré sa v dnešnej dobe vyskytuje, pozrime sa do literatúry pár desiatok rokov dozadu. Aldous Huxley vo svojom diele Brave New World už v roku 1932 popísal kritériá “montážnej linky” na produkciu nového ľudstva formou priemyselného plodenia a umelej výživy, ktoré pomocou rôznych techník vytvárali vopred zadefinovaných a predurčených ľudí v rôznych spoločenských triedach. Huxley vtedy vo svojich predstavách došiel do extrémnych dôsledkov produktivistickej mentality, ktorá sa vtedy objavovala v Anglicku a USA.  Podobne George Orwell vo svojom diele “1984” hovorí o umelej produkcii nového ľudstva, ktoré bude pomocou nového jazyka (tzv. Newspeak) nútené rozmýšľať podľa kritérií a politických plánov daného režimu.

Huxley ponúka zoznam vecí a slov, ktoré by sa stali spoločensky neprijateľnými nazáklade  rigídnej “disciplíny”, ktorú predpovedá. Napríklad kvety, knihy, kríž a slová ako matka, otec, rodičia, porodiť by sa mohli stať “obscénnymi”. Ako píše ďalej, študenti sa červenali, keď si mali pripomenúť, že ľudia “kedysi rodili potomkov”.

Orwell si predstavil jednu veľkú totalitnú krajinu (Oceániu), v ktorej pre napĺňanie ideologických potrieb socializmu bol vynájdený “newspeak”, aby postupne nahradil bežný, “stereotypný” jazyk. Cieľom bolo to, aby už ľudia nemohli rozmýšľať “starým spôsobom”, nakoľko im chýbal daný nástroj – slovo, a teda aj koncept.

Vojna proti realite

Vráťme sa do dnešnej doby. Napríklad v zákone povoľujúcom interrupcie sa nesmie spomenúť slovo potrat, matka, dieťa. Nahrádza ich nesprávne spojenie “umelé prerušenie tehotenstva”, žena, plod. Je totiž omnoho ľahšie, aby “žena umelo prerušila tehotenstvo plodu”, než aby mala “matka dať potratiť svoje dieťa”. Bežná reč, bežný slovník ustupuje jazyku plnému hmlistých nejednoznačností a klamstiev. 

Moderná spoločnosť sa stáva karikatúrou. To, čo donedávna bolo možné potvrdiť zdravým sedliackym rozumom a čistým “racio”, ako napríklad fakt, že sa všetci rodíme z muža a ženy, sa dnes stáva tézou prislúchajúcou bigotným a dogmatizmu, ktorý je treba odsúdiť. Chesterton pred 100 rokmi napísal: “Veľký pochod smerom ku kultúrnemu úpadku bude pokračovať. Všetko sa poprie. Všetko sa stane už len krédom… Nastanú ohnivé boje, len aby sa dokázalo, že dva a dva sú štyri. Vytasíme meče, aby sme ukázali, že lístie je v lete zelené. Budeme bojovať za viditeľné “zázraky”, ako keby boli neviditeľnými.”

So smutnou istotou môžeme povedať, že sa tak už deje. Európske krajiny postupne presadzujú svoj vrtoch do byrokratického aparátu a nahrádzajú slová matka a otec formulou rodič 1 a rodič 2. Najnovšie sa po násilnom presadení tejto absurdity vo Francúzsku začínajú mobilizovať aj občania Talianska, aby sa pokúsili o opak. Tieto priam komické skutočnosti politicky korektnej ideológie vyplývajú z jej potreby zrušiť princíp pohlavia pri rodičovstve. Pretože dikciu “otec a “matka” môže niekto pociťovať ako diskrimináciu…

Realita však protirečí takýmto názorom a ukazuje, že nik sa kvôli tomuto nemôže cítiť diskriminovaný. Naozaj všetci sme plodom otca a matky. A tak sa tu objavuje v skutku zaujímavý fenomén. Keďže sa realita nedá zrušiť a ani zakázať zákonom, rušia sa teda slová, ktoré o tejto realite hovoria. 

Bojujú proti diskriminácii diskriminačným spôsobom

Nové slová, paradoxne, sú napokon tie, ktoré diskrimináciou kričia. Veď len termín rodič v tomto prípade je silne sexistický. Ak chceme byť naozaj korektní, tak v prípade “nekorektného” slova “matka” predsa nemôžeme použiť slovo mužského rodu. Hádam ekvivalent k rodičovi – čiže “rodička”, aby sme sa vyhli diskriminačnému jazyku.

Zdá sa, že v tomto prípade diskriminácia žien nikoho z feministického hnutia netrápi. V konečnom dôsledku sa príde na to, že skutočnými termínmi, ktoré nikoho nediskriminujú sú otec a matka. No nová dominujúca ideológia vojnu mamám a otcom už deklarovala. Preto skôr či neskôr túto progresivistickú lingvistickú úpravu budeme musieť podstúpiť… 

A nielen to. “Očista” jazyka pôjde ešte ďalej a len prirodzeným dôsledkom sa bude musieť rozšíriť na literatúru. Deti kresťanov sa len ťažko budú modliť “Otčenáš”, kde Boh je obrazom postavy otca, ak im bude od útleho veku naznačované, že otec a mama sú vzájomne zameniteľní, rodovo neutrálni, či dokonca nekompatibilní. Pretože pojem rodič 1 a rodič 2 je príliš oklieštený, aby v sebe poňal náznak citovosti a komplementarity matky a otca. Korekcia čaká napríklad aj psychoanalýzu. V nej všetko padne pod paľbou politicky korektných nábojov. Psychoanalýza nám totiž vysvetľuje, že otec a matka nie sú len nevyhnutnou ľudskou skutočnosťou, ktorá nás plodí. Odhaľuje nám, že ich postavy presiakujú našu psychiku, komplementárnym spôsobom sú základom našej identity a našich vzťahov ku všetkému. Zrušenie otca a matky len prinesie psychickú narušenosť detí… Sám Freud sa vo svojom diele “Nespokojnosť v kultúre” vyznáva: “nepoznám u dieťaťa potrebu väčšej intenzity, než je tá, aby bolo chránené zo strany otca.” Ako možno tu, alebo aj na miestach, kde hovorí o matke, Freuda opraviť? Nemožno nahradiť otca a matku rodičom 1 a rodičom 2. Vzájomne totiž nie sú zameniteľné. Otec a matka sú komplementárni a nenahraditeľní.

Zdá sa, že politické hnutie presadzujúce “názory” na úkor skutočností tieto veci nereflektuje. Ostáva nám dúfať, že ohromnosť a krehkosť miléniovej civilizácie a samotnej ľudskej prirodzenosti si národy nenechajú len tak rozbiť. Tie, ktorým sa to vymklo z rúk, teraz len ťažko zliepajú črepiny a liečia rany na dušiach.

Marina Kovačić