Letecké poplachy, ktoré boli každodennou súčasťou života vojnovej Európy, sa na Slovensku dlho brali na ľahkú váhu. To sa však skončilo 16. júna 1944. Na hlavné mesto sa v priebehu necelých desať minút zosypalo takmer 370 ton bômb – trieštivých i fosforových. Mnohé boli časované, vybuchovali len postupne. Hrozivý mrak následných požiarov bolo vidieť až z Viedne. Hlavným cieľom bola rafinéria Apollo, ktorá mala veľký význam pre nemecký vojnový priemysel. Patrila medzi desiatku najväčších stredoeurópskych rafinérií,  zamestnávala tritisíc ľudí. Po bombardovaní bola načas úplne vyradená z prevádzky. Škody po náletoch vyčíslili na 319 miliónov korún slovenských…

Po rafinérii bol ďalším strategickým cieľom pre spojenecké bombardéry  bratislavský prístav. Z dvadsaťjeden plavidiel Slovenskej Dunajplavby, ktoré sa nachádzali  v prístave, bomby úplne zničili osemnásť lodí a dve ťažko poškodili. Na plavbu zostal schopný po nálete jeden-jediný parník. Veľké škody vznikli aj na uskladnenom tovare. Celkové škody v prístave sa odhadovali na 486 miliónov korún slovenských – teda vyššie než v Apolke.

Straty životov

Poškodené boli aj iné lokality, najťažšie budova Ministerstva dopravy a verejných prác, tiež budova Poľnohospodárskeho múzea na dunajskom nábreží, budova Slovenského rozhlasu na Jakubovej ulici, objekty plynární, elektrární a i. Bomby dopadali na dunajské nábrežie, na obytné domy na Vysokej ulici, Drevenej ulici, Grösslingovej a Vuka Karadžiča. Mesto – po prvýkrát – ostalo bez plynu a elektriny. Podľa úradnej správy pri bombardovaní a krátko po ňom zahynulo stoosemdesiatjeden osôb, stopätnásť bolo ranených ťažko a päťstoosemdesiat ľahko. Neskôr sa objavujú i značne vyššie čísla.

Spoločenským následkom bombardovania bol, okrem prejavenej spolupatričnosti a poctivejšej ochrany pred náletmi, vzrast protiamerických a protispojeneckých nálad. Napríklad prešovský okresný náčelník vo svojom hlásení za jún 1944 uviedol: „Bombardovanie nášho hlavného mesta vyvolalo rozhorčenie všetkých vrstiev bez rozdielu náboženstva a národnosti. Všade odsudzovali brutálnosť a zákernosť Angličanov a ich spojencov.“ Bombardovanie však poslúžilo aj strojcom československy koncipovaného povstania ako zámienka na presun strategických komodít na stredné Slovensko.

Strategické ciele

Po 16. júni 1944 bolo zrejmé, že bomby budú dopadať aj na ďalšie mestá či podniky. Medzi najviac ohrozené patrila Dubnica nad Váhom, kde bol umiestnený najväčší zbrojársky podnik. Postavený bol na posilnenie obranyschopnosti ČSR. V roku 1939 ho však ovládol nemecký kapitál – dnešným slovníkom zahraničný investor. Západní spojenci však vedeli, že výrobné haly podniku sú v bezpečí pod zemou, preto figuroval len na zozname príležitostných cieľov. Keď 15. USAAF bombardovala 7. júla 1944 komplexy ropu spracujúceho priemyslu v hornom Sliezsku, na Dubnicu dopadlo 195 kusov 250-kilogramových bômb s celkovou hmotnosťou vyše 48 ton. Počet obetí na životoch pri bombardovaní kolíše od šestnásť do osemnásť osôb. Obete boli najmä z radov zamestnancov, resp. príslušníkov závodnej stráže, ktorú tvorili Nemci. Ťažko zranených bolo asi tridsaťšesť osôb. Po nálete zhorela stolárska dielňa, podnikový bufet, jedáleň, ošetrovňa i sklady, poškodená bola vodovodná, elektrická sieť i cesty. Výrobné prevádzky pod zemou bomby neohrozili.

Cieľom Američanov sa stala i druhá, menšia rafinéria v Dubovej, vybudovaná v rokoch 1935 – 1938. Keď na akciu proti letisku a stanici v Szolnoku 20. augusta 1944 vyštartovalo vyše 250 bombardérov, na Dubovú z nich zamierilo 76. Lietadlá v priebehu troch minút dopoludnia na podnik zhodili vyše 177 bômb. Stalo sa tak aj napriek žiadostiam predstaviteľov čsl. odboja, aby Spojenci – vzhľadom na pripravované povstanie – Dubovú ušetrili. Rafinéria bola zničená na približne 50 – 70 percent. Odhadom v lete 1945 išlo o škody za 73 miliónov Kčs. Pri nálete zahynulo osem ľudí, z toho štyria vojaci a štyria zamestnanci rafinérie a ďalších tridsaťdva osôb bolo ranených.

Ďalšie nálety

Vyše šesťsto amerických bombardérov vyštartovalo 22. augusta 1944 na vybrané rafinérie na území Nemecka. Deväť – s najväčšou pravdepodobnosťou núdzovo  zhodených ťažkých bômb z jedného zo zasiahnutých lietadiel – prinieslo tragédiu podhorskej obci Stará Lehota pri Piešťanoch. Bomby tu dopadli v čase obeda, keď boli domy plné ľudí. Následky boli tragické – šesť mŕtvych, z toho dve malé deti, niekoľko ťažko i ľahšie ranených osôb. Poškodených bolo štyridsaťdva rodinných domov…

Dôležitým dňom v itinerári leteckej vojny je aj 20. september 1944, keď Američania bombardovali letisko Kuchyňa-Nový dvor, odkiaľ Nemci nasadzovali lietadlá proti povstalcom. Letisko bombardovalo stojedenásť bombardérov, ktoré tu zhodili tesne popoludní takmer 25 tisíc kusov 9-kilogramových trieštivých bômb. Zo 46 nemeckých strojov tu bolo 12 úplne zničených, 29 poškodených a iba 5 ostalo bojaschopných. Najbolestivejšie však boli straty na civilných osobách. Bomby totiž dopadali i do obcí Malacky, Kuchyňa, Pernek, Lozorno, Plavecký Štvrtok a Rárbok (Rohožník). V okrese Malacky vtedy zahynulo dvadsaťpäť civilistov, tridsať bolo ranených, z toho dvadsaťjeden ťažko.

Bomby v kuchyni

Najhoršie zrejme dopadla Kuchyňa, kde bolo ťažko ranených šestnásť osôb, štyri zahynuli na mieste, dve počas prevozu do nemocnice. Obec teda prišla v priebehu pár minút o šesť svojich občanov.

Núdzovo zhodené bomby dopadli 20. septembra 1944 aj na obec Cerová-Lieskové. Podľa miestnej kroniky lietadlá letiace od juhu „nad Senicou sa zatočili a spustili sa do malej výšky. Zrazu spustili veľké množstvo väčších i menších trhacích bômb. Zem sa triasla, sklá padali, prach pokryl zasiahnutú časť obce Prídavky a dedinu“. Okamžitou bilanciou boli dva vyhasnuté životy – stareniek Márie Nemcovej a Magdalény Pavlíkovej. Ďalšie dve osoby boli zranené. Nevybuchnuté bomby ostali po chotári. Kronikár zaznamenal aj ďalšiu tragédiu: „Jednu si doniesol domov žiak Jozef Ondruš. Sekerkou ju proboval rozobrať. Len raz klepol. Výbuch roztrhal jeho telo a kúsky z neho sa našli až 300 m od miesta výbuchu.“ Ďalších dvoch mužov nevybuchnuté bomby zmrzačili.

Druhá rana Apollu

Cieľom amerických bombardérov 20. septembra 1944 bola opäť rafinéria Apollo v Bratislave. Jej význam totiž po prevrate v Rumunsku 26. augusta 1944 nesmierne stúpol. Dokonať zničenie fabriky kobercovým náletom sa podujalo päťdesiatšesť bombardérov, ktoré na fabriku zhodili 544 kusov 250-kilogramových bômb v celkovej hmotnosti 136 ton. Rafinéria do konca vojny svoju činnosťou už neobnovila.

Zväz vyše dvesto amerických lietadiel útočil 13. októbra 1944 na rafinérie v hornom Sliezsku a sto iných bombardérov nalietavalo na rafinériu Floridsdorf v Rakúsku. Núdzovo zhodené bomby padali aj do obcí Vrbovce, Plavecký Štvrtok, Láb, Hrabové pri Bytči, Dlhé Pole, Veľké Rovné a inde. Tragické následky mal dopad trinástich bômb do najdúšskej kolónie v Žiline, kde usmrtil päť dievčat a ranil iných dvadsaťtri osôb.

Aj 17. októbra 1944 naše územie zasiahlo viacero bômb. Najhoršie dopadla Šintava. Most cez Váh, ktorý mal byť cieľom Američanov, ostal nepoškodený, no bomby ranili viacerých civilistov a usmrtili Jána Takáča a sedemročného Paľka Nováka. Tiež zrovnali so zemou dvadsať domov.

Ako zaujímavosť možno spomenúť aj bombardovanie obce Šaštín-Stráže. Aj keď tu neboli obete na životoch, nechýbalo veľa a Slovensko by prišlo o jednu zo svojich najväčších dominánt, monumentálnu baziliku Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, keď tu 2. decembra 1944 do severnej časti šaštínskeho lesa Gazárka dopadlo asi osemdesiat amerických bômb, vrátane časovaných. Tie zanechávali krátery s priemerom 6 – 8 metrov. O tom, prečo Američania útočili práve sem, existuje viacero dohadov…

Na Mikuláša…

Šiesteho decembra 1944 prišlo štvrté bombardovanie Bratislavy. Nad hlavné mesto priletelo trinásť bombardérov a o 11.15 hodine zhodili vyše 34 ton bômb na železničnú stanicu – odstavné nádražie a železničné depo nad Rómerovou (dnes Pionierskou) ulicou. Len v tento deň bolo desať mŕtvych, z toho sedem mužov a tri ženy, niekoľko ranených a vyše dvadsať poškodených domov.

Vzápätí na Bratislavu zaútočila aj druhá letka dvadsiatich deviatich bombardérov s tým istým cieľom. Ako príležitostný cieľ si zvolili železničnú stanicu v Devínskej Novej Vsi, kam zhodili 61 ton bômb. Onedlho, okolo poludnia, bombardovali aj samotnú obec, na ktorú dopadlo asi dvesto bômb. Na mieste zahynulo štrnásť osôb, z toho dve maloleté žiačky. Ťažko zranených bolo tridsaťštyri, z čoho niektorí zakrátko zraneniam podľahli. V Devínskej Novej Vsi bolo úplne zničených štyridsať domov, trvale neobývateľných bolo ďalších päťdesiat a poškodených ďalších štyridsaťdeväť. Naopak, škody na železničnej stanici, ktorá mala byť cieľom, boli mizivé. Bomby presne zasiahli jedinú koľaj!

Prístav aj trate

Terčom amerických bombardérov sa Bratislava stala aj 7. februára 1945, keď na Zimný prístav skazonosný náklad vyše 32 ton bômb zhodilo dovedna štrnásť leteckých posádok.

Popoludní 26. marca 1945  uskutočnili Američania  posledné bombardovanie hlavného mesta, a tým aj vtedajšej SR. Cieľom vyše päťsto bombardérov so stíhacím sprievodom boli zriaďovacie stanice v mestách v okolí Viedne a v severnom Maďarsku. Na Bratislavu bolo vyslaných 122 bombardérov B-24 so sprievodom 50 stíhačiek. Nad mesto však nakoniec priletelo len 60 bombardérov, ktoré medzi 13. a 14. hodinou zhodili na cieľ – Zriaďovaciu stanicu v Rači – 133 ton bômb. Zo šesťsto vagónov bolo asi sto zničených či poškodených. Objekt bol veľmi ťažko poškodený. Počet mŕtvych na stanici bol jedenásť civilných osôb a desať nemeckých vojakov. Pri druhom nálete bol cieľom priestor stanice Račištorf (Rača), kde bomby usmrtili jedného vojaka a štyri osoby ťažko ranili. Existujú však dobové údaje o ešte vyššom počte civilných obetí.

Rany kotlárov

Okrem bombardovania bolo bežnou praxou amerických letcov aj ostreľovanie rôznych cieľov. Tak napríklad 29. augusta 1944 dve stíhačky ostreľovali na železničnej zastávke Slance na trati Kozárovce – Zlaté Moravce z guľometov nákladný vlak. Zabili železničiara Samuela Capalaja, Florián Kršák bol veľmi ťažko ranený, štyria ľudia ľahšie.

V októbri 1944 sa začali zvýšenou aktivitou prezentovať stíhači útočiaci na pozemné ciele, tzv. kotlári, keďže často útočili na parné kotly lokomotív každého druhu. Následky takýchto amerických zábaviek si však neodnášali len stroje, ale aj nezainteresované civilné osoby. Jeden z takýchto útokov sa odohral 11. októbra 1944 popoludní, keď štyri stíhačky streľbou z palubných guľometov napadli medzi stanicami Veľké Šenkvice a Báhoň rýchlik idúci od Bratislavy. Strely zabili jedného človeka (odborného radcu Predsedníctva vlády Dr. Martinku) a ťažko zranili jedenásť a ľahko tridsať osôb.

Ráno 18. októbra 1944 zas tri lietadlá napadli stanicu vo Veľkých Kostoľanoch. Ostreľovali najmä rušne, z ktorých štyri úplne zničili. Zabili pritom rušňovodiča a druhého ťažko ranili; o deň neskôr zaútočila americká stíhačka na civilné osobné auto z Bratislavy, idúce po ceste z Nitry na Zlaté Moravce. Podľa žandárskeho hlásenia „nepriateľské lietadlo zaútočilo na osobné auto zozadu, palubnými zbraňami rozstrieľalo zadné pneumatiky a čiastočne zadnú časť auta“. Z trojčlennej posádky Bratislavčanov letecký „pozdrav“ z Ameriky neprežil jeden cestujúci, zvyšní boli ľahko ranení.

Smrtiace hračky

Okrem útokov na civilné ciele bolo zákernou formou boja zhadzovanie malých explozívnych predmetov maskovaných ako hračky či darčekové predmety. Prezídium Policajného riaditeľstva v Bratislave po niekoľkých tragických skúsenostiach opakovane obyvateľov vystríhalo. V hlásení zo 4. decembra 1944 čítame: „Upozornenie. Opätovne upozorňujem obyvateľstvo hlavného mesta Bratislavy a širokého okolia, že nepriateľské lietadlá i naďalej shadzujú rozličné predmety, ako napríklad detské hračky, válečky, ‚čokoládové‘ trubičky, nástroje a pod., ktoré pri dotyku alebo sebemenšom náraze explodujú a zapríčiňujú ťažké zranenia osobám v blízkosti sa nachodiacim.“

Pôvodne vyšlo v Slovenských národných novinách, autor: Martin Lacko