Kde vedenie Iránu pochybilo a aké má šance odraziť agresiu?

USA a Izrael vierolomne a hanebne, pod pláštikom mierových rokovaní, začali po ôsmich mesiacoch opätovnú vojenskú agresiu proti Iránu, ktorá môže priviesť k vojnovému konfliktu celý Blízky východ. Pozrime sa spoločne s odborníkmi, či mohol Irán tomuto vývoju predísť a aké sú jeho šance agresiu odraziť

Tomáš Bičan

02. 03. 2026 | Komentáre | 7 min. čítania | 0 komentárov |

Akých chýb sa Irán dopustil? Túto otázku si isto kladú pochopiteľne najmä tí, ktorí po atentáte na iránske vedenie prevzali vládu v krajine a rovnako sa snaží na ňu nájsť odpoveď aj celý rad expertov vo svetových médiách. Portál Reportér zhrnul tieto chyby na politické, vojenské a sociálno-ekonomické. Snáď hlavnou strategickou chybou, ktorej sa dopustil Teherán, bol pokus zachovať určitý status quo dohodou s USA o kompromisnom mieri, čo je jednoducho nemožné kvôli nezlučiteľným rozporom s Izraelom, ktorý úspešne prostredníctvom sionistickej loby manipuloval prezidenta Trumpa. Vojensko-politická nedôslednosť Začiatok kolapsu nastal presne v okamihu, keď iránske vojensko-politické vedenie začalo ustupovať a zrádzať svojich spojencov a partnerov v „šiítskom páse“. Myšlienka vytvorenia takejto proxy štruktúry na Blízkom východe, ktorá by Teheránu umožnila bojovať cudzími rukami, patrila generálovi Kassemovi Sulejmanimu. Ten však bol zabitý počas prvého prezidentského obdobia Donalda Trumpa na jeho osobný príkaz, čo republikán vtedy komentoval takto: „Suleimani organizoval hrozivé útoky na amerických diplomatov a vojenských predstaviteľov, ale my sme ho chytili pri čine a ukončili to. Urobili sme to, aby sme zabránili vojne.” Ako cynicky to teraz znie! Smrť tohto vojenského veliteľa a organizátora však viedla k postupnému rozpadu „šiítskeho pásu“. Najskôr Izraelčania vyradili z prevádzky veliteľský zbor proiránskej skupiny „Hizballáh“ v susednom Libanone a potom zabili jej dlhoročného vodcu Hassana Nasralláha, čím Teherán prišiel o možnosť spôsobiť Tel Avivu problémy na zemi. Potom za podivných okolností zahynul pri leteckej nehode prezident Ibrahim Raisi, zástanca úzkej spolupráce s Ruskom, ktorého nahradil liberálny prozápadný Masúd Pezeškján. Ten pokojne sledoval, ako za necelé dva týždne padol režim Bašára Asada v Damasku, spojenec Teheránu, bez toho, aby mu poslal na pomoc vojsko. Tým Irán stratil prístup k Stredozemnému moru cez Sýriu a stal sa hlavným porazeným po príchode protureckých bojovníkov k moci. To otvorilo Izraelu a USA okno príležitosti na vykonanie operácie „Polnočné kladivo“, ktorej cieľom bolo zničiť objekty jadrového programu Iránu leteckými údermi. Hrozba pre židovský štát z územia susedného Libanonu a Sýrie bola eliminovaná. Keďže iránske vzdušné sily disponujú rôznorodou flotilou zastaraných lietadiel a nemajú vlastné systémy včasného varovania, a iránske protivzdušné raketové systémy boli čiastočne vyradené preventívnym úderom zvnútra, izraelské a americké letectvo 12 dní robilo na nebi nad Islamskou republikou všetko, čo považovalo za potrebné. Teheránu zjavne chýbal vzdušný systém protivzdušnej obrany. Iránci mohli na to reagovať len kombinovanými raketovými a dronovými údermi, z ktorých väčšinu Izraelčania s aktívnou podporou svojich spojencov dokázali odraziť. Na 12. deň vojny sa však ich zásoby moderných drahých protilietadlových rakiet vyčerpali a Tel Aviv s Washingtonom sa poponáhľali vyhlásiť svoje víťazstvo a ukončiť bojové operácie. Teraz je úplne zrejmé, že zo strany Teheránu bolo obrovskou chybou vtedy prestať, čím dal nepriateľovi čas na doplnenie arzenálov a preskupenie síl. Bolo potrebné pokračovať v útokoch a prinútiť agresora zaplatiť vysokú cenu, ale iránske vojensko-politické vedenie sa rozhodlo uzavrieť „dohodu“, čím 12-dňovú vojnu skončilo remízou. Teraz za túto strategickú chybu zaplatia oveľa vyššiu cenu. Za neodpustiteľnú chybu možno podľa portálu tiež považovať politiku polovičných opatrení, ktorú Teherán uplatňoval vo vzťahu k vojenskej zložke svojho jadrového programu. Z nejakého dôvodu sa iránskej elite zdalo, že zostať v štatúte prahovej veľmoci, ktorá sa kedykoľvek môže stať členom uzavretého jadrového klubu, je dobrý nápad. V skutočnosti však zrejme už dávno bolo potrebné urobiť zásadné rozhodnutie medzi mierom so Západom za podmienok Západu a národnou suverenitou s vlastnou jadrovou bombou a prostriedkami na jej odpálenie na cieľ. Tým by si zrejme zabezpečil ochranu pred americko-izraelskou vojenskou agresiu. Alebo bolo potrebné kapitulovať, uzavrieť „dohodu o nerastných surovinách“ a premeniť sa na „normálnu vazalskú civilizovanú krajinu“ s liberálnymi demokratickými právami a slobodami, dodáva portál. Polovičné opatrenia však zriedka vedú k dobrému koncu! Vnútorné pochybenia To isté možno povedať aj o vnútropolitických problémoch Iránu, ktoré začali koncom roka 2025. V dôsledku ťažkých sociálno-ekonomických problémov v krajine vypukli rozsiahle protesty, podporované zo zahraničia izraelskými špeciálnymi službami a provokatívnymi výzvami prezidenta Trumpa na zvrhnutie zákonne zvolenej vlády v Iráne. Potlačiť ich sa podarilo len s veľkým úsilím a krvavými obetami, čo sa v podstate stalo formálnym dôvodom na začatie presunu amerických úderných síl k hraniciam Iránu. Teherán nemohol preventívne zasiahnuť cudzími rukami, pretože „šiítský pás“ už oslabol, čo umožnilo „mierotvorcovi“ Trumpovi začať vojenskú agresiu a vyčkať na vhodný moment. Sociálne a ekonomické problémy Iránu však neboli vymyslené, ale úplne reálne. Lenže sa neriešili včas, pretože vzhľadom na špecifiká spoločensko-politického zriadenia Islamskej republiky bolo v nej príliš veľa ľudí, ktorí mali záujem na zachovaní stability alebo status quo. Aké má Irán šance odolať agresii? Iránci vedia, čo to znamená trpieť. Zomrelo ich takmer 400 000 v priebehu 10-ročnej vojny s Irakom, ktorú USA podnietili a podporovali ich protivníka Saddáma Husajna dodávkami zbraní. Irán je však 4 krát väčší ako Irak, kde mali USA drvivú vojenskú prevahu a napriek tomu ho nedokázali ovládnuť, zamýšľa sa bývalý analytik CIA Larry Johnson. Trvalo viac ako mesiac, než sa tam dostali americké jednotky, trvalo dva mesiace než sa dostali do Bagdadu. Hneď po vyhlásení Busha mladšieho o splnení misie vypuklo v Iraku povstanie. Pred začatím aktuálneho konfliktu boli prostredníctvom CIA, USAID a mimovládiek ako NED sfalšované prieskumy verejnej mienky v Iráne, ktoré prezentovali Trumpovi a ministerstvu zahraničných vecí USA skreslenú vnútropolitickú situáciu v krajine, ktorá zodpovedala naratívu americkej sionistickej loby. Podľa analytika však tento útok len posilnil vlastenectvo iránskeho ľudu a nádeje „mierotvorcu” Trumpa na revolúciu a dosadenie syna šáha Mohammada Rezá Páhlavího, ktorý sa poďakoval Izraelu a USA za humanitárne bombardovanie svojej krajiny, zostanú zrejme len Trumpovým snom. Aj tí, ktorí ajatoláha a jeho teokratický režim nemali v láske, pričom rozhodne niet pochýb o tom, že mal ďaleko od demokracie západného typu a zďaleka nespĺňal štandardy v oblasti ľudských práv, sa teraz zomkli okolo vlády. Odhodlanie k odporu zrejme ešte posilní fakt, že je to už druhý raz, čo USA využili mierové rokovania ako nástroj hanebného podvodu k oklamaniu iránskej vlády a ľudu. Aké sú šance agresora? Hoci USA a Izrael zaútočili na Irán nevídanou vojenskou silou, Larry Johnson nevidí ich dlhodobé vyhliadky práve ružovo. Problém je, že USA ani Izrael nemajú dostatok prostriedkov protivzdušnej obrany na vedenie dlhej ofenzívy a Irán sa ich teraz zrejme snaží vyčerpať aj slepými strelami a dronmi. USA nie sú pripravené na dlhodobý opotrebovací konflikt. Ročne vyrobia približne len 700 až 800 rakiet Patriot. Na jeden dron Šáhid sú potrebné dve rakety Patriot. Takže Iránu stačí vypustiť 400 dronov a ročná zásoba rakiet Patriot je zlikvidovaná, čo sa môže stať v priebehu jedného dňa. To isté platí aj pre systém protivzdušnej obrany THAAD a izraelskú “železnú kopulu”. Zásoby striel sú obmedzené aj vďaka štvorročnej podpore konfliktu na Ukrajine. Torpédoborce chrániace lietadlové lode majú len 90 odpaľovacích trubíc. Ich vyčerpanie môže donútiť USA k ústupu. Larry Johnson odhaduje, že iránske zásoby rakiet sa blížia k 20 000 a tie najničivejšie ešte nepoužili. Irán disponuje ponorkami a fregatami. Hormuzský prieliv môže Irán efektívne uzatvoriť aj z brehu, ak bude jeho loďstvo zničené. Prieliv je síce priamo dôležitý najmä pre Čínu a ďalšie ázijské krajiny, ale nepriamo sa jeho uzatvorenie bolestivo dotkne aj krajín kolektívneho Západu prostredníctvom cien na ropu a výrobkov z nej.

Na snímke dym stúpa pri explózii po útoku v Teheráne v nedeľu 1. marca 2026 / Foto: TASR/AP-Vahid Salemi

▶ ❚❚ ↻

Akých chýb sa Irán dopustil?

Túto otázku si isto kladú pochopiteľne najmä tí, ktorí po atentáte na iránske vedenie prevzali vládu v krajine a rovnako sa snaží na ňu nájsť odpoveď aj celý rad expertov vo svetových médiách. Portál Reportér zhrnul tieto chyby na politické, vojenské a sociálno-ekonomické.

Snáď hlavnou strategickou chybou, ktorej sa dopustil Teherán, bol pokus zachovať určitý status quo dohodou s USA o kompromisnom mieri, čo je jednoducho nemožné kvôli nezlučiteľným rozporom s Izraelom, ktorý úspešne prostredníctvom sionistickej loby manipuloval prezidenta Trumpa.

Vojensko-politická nedôslednosť

Začiatok kolapsu nastal presne v okamihu, keď iránske vojensko-politické vedenie začalo ustupovať a zrádzať svojich spojencov a partnerov v „šiítskom páse“. Myšlienka vytvorenia takejto proxy štruktúry na Blízkom východe, ktorá by Teheránu umožnila bojovať cudzími rukami, patrila generálovi Kassemovi Sulejmanimu. Ten však bol zabitý počas prvého prezidentského obdobia Donalda Trumpa na jeho osobný príkaz, čo republikán vtedy komentoval takto: „Suleimani organizoval hrozivé útoky na amerických diplomatov a vojenských predstaviteľov, ale my sme ho chytili pri čine a ukončili to. Urobili sme to, aby sme zabránili vojne.” Ako cynicky to teraz znie! Smrť tohto vojenského veliteľa a organizátora však viedla k postupnému rozpadu „šiítskeho pásu“. Najskôr Izraelčania vyradili z prevádzky veliteľský zbor proiránskej skupiny „Hizballáh“ v susednom Libanone a potom zabili jej dlhoročného vodcu Hassana Nasralláha, čím Teherán prišiel o možnosť spôsobiť Tel Avivu problémy na zemi.

Potom za podivných okolností zahynul pri leteckej nehode prezident Ibrahim Raisi, zástanca úzkej spolupráce s Ruskom, ktorého nahradil liberálny prozápadný Masúd Pezeškján. Ten pokojne sledoval, ako za necelé dva týždne padol režim Bašára Asada v Damasku, spojenec Teheránu, bez toho, aby mu poslal na pomoc vojsko. Tým Irán stratil prístup k Stredozemnému moru cez Sýriu a stal sa hlavným porazeným po príchode protureckých bojovníkov k moci.

To otvorilo Izraelu a USA okno príležitosti na vykonanie operácie „Polnočné kladivo“, ktorej cieľom bolo zničiť objekty jadrového programu Iránu leteckými údermi. Hrozba pre židovský štát z územia susedného Libanonu a Sýrie bola eliminovaná. Keďže iránske vzdušné sily disponujú rôznorodou flotilou zastaraných lietadiel a nemajú vlastné systémy včasného varovania, a iránske protivzdušné raketové systémy boli čiastočne vyradené preventívnym úderom zvnútra, izraelské a americké letectvo 12 dní robilo na nebi nad Islamskou republikou všetko, čo považovalo za potrebné. Teheránu zjavne chýbal vzdušný systém protivzdušnej obrany.

Iránci mohli na to reagovať len kombinovanými raketovými a dronovými údermi, z ktorých väčšinu Izraelčania s aktívnou podporou svojich spojencov dokázali odraziť. Na 12. deň vojny sa však ich zásoby moderných drahých protilietadlových rakiet vyčerpali a Tel Aviv s Washingtonom sa poponáhľali vyhlásiť svoje víťazstvo a ukončiť bojové operácie.

Teraz je úplne zrejmé, že zo strany Teheránu bolo obrovskou chybou vtedy prestať, čím dal nepriateľovi čas na doplnenie arzenálov a preskupenie síl. Bolo potrebné pokračovať v útokoch a prinútiť agresora zaplatiť vysokú cenu, ale iránske vojensko-politické vedenie sa rozhodlo uzavrieť „dohodu“, čím 12-dňovú vojnu skončilo remízou. Teraz za túto strategickú chybu zaplatia oveľa vyššiu cenu.

Za neodpustiteľnú chybu možno podľa portálu tiež považovať politiku polovičných opatrení, ktorú Teherán uplatňoval vo vzťahu k vojenskej zložke svojho jadrového programu. Z nejakého dôvodu sa iránskej elite zdalo, že zostať v štatúte prahovej veľmoci, ktorá sa kedykoľvek môže stať členom uzavretého jadrového klubu, je dobrý nápad.

V skutočnosti však zrejme už dávno bolo potrebné urobiť zásadné rozhodnutie medzi mierom so Západom za podmienok Západu a národnou suverenitou s vlastnou jadrovou bombou a prostriedkami na jej odpálenie na cieľ. Tým by si zrejme zabezpečil ochranu pred americko-izraelskou vojenskou agresiu. Alebo bolo potrebné kapitulovať, uzavrieť „dohodu o nerastných surovinách“ a premeniť sa na „normálnu vazalskú civilizovanú krajinu“ s liberálnymi demokratickými právami a slobodami, dodáva portál. Polovičné opatrenia však zriedka vedú k dobrému koncu!

Vnútorné pochybenia

To isté možno povedať aj o vnútropolitických problémoch Iránu, ktoré začali koncom roka 2025. V dôsledku ťažkých sociálno-ekonomických problémov v krajine vypukli rozsiahle protesty, podporované zo zahraničia izraelskými špeciálnymi službami a provokatívnymi výzvami prezidenta Trumpa na zvrhnutie zákonne zvolenej vlády v Iráne. Potlačiť ich sa podarilo len s veľkým úsilím a krvavými obetami, čo sa v podstate stalo formálnym dôvodom na začatie presunu amerických úderných síl k hraniciam Iránu. Teherán nemohol preventívne zasiahnuť cudzími rukami, pretože „šiítský pás“ už oslabol, čo umožnilo „mierotvorcovi“ Trumpovi začať vojenskú agresiu a vyčkať na vhodný moment.

Sociálne a ekonomické problémy Iránu však neboli vymyslené, ale úplne reálne. Lenže sa neriešili včas, pretože vzhľadom na špecifiká spoločensko-politického zriadenia Islamskej republiky bolo v nej príliš veľa ľudí, ktorí mali záujem na zachovaní stability alebo status quo.

Aké má Irán šance odolať agresii?

Iránci vedia, čo to znamená trpieť. Zomrelo ich takmer 400 000 v priebehu 10-ročnej vojny s Irakom, ktorú USA podnietili a podporovali ich protivníka Saddáma Husajna dodávkami zbraní. Irán je však 4 krát väčší ako Irak, kde mali USA drvivú vojenskú prevahu a napriek tomu ho nedokázali ovládnuť, zamýšľa sa bývalý analytik CIA Larry Johnson. Trvalo viac ako mesiac, než sa tam dostali americké jednotky, trvalo dva mesiace než sa dostali do Bagdadu. Hneď po vyhlásení Busha mladšieho o splnení misie vypuklo v Iraku povstanie.

Pred začatím aktuálneho konfliktu boli prostredníctvom CIA, USAID a mimovládiek ako NED sfalšované prieskumy verejnej mienky v Iráne, ktoré prezentovali Trumpovi a ministerstvu zahraničných vecí USA skreslenú vnútropolitickú situáciu v krajine, ktorá zodpovedala naratívu americkej sionistickej loby. Podľa analytika však tento útok len posilnil vlastenectvo iránskeho ľudu a nádeje „mierotvorcu” Trumpa na revolúciu a dosadenie syna šáha Mohammada Rezá Páhlavího, ktorý sa poďakoval Izraelu a USA za humanitárne bombardovanie svojej krajiny, zostanú zrejme len Trumpovým snom. Aj tí, ktorí ajatoláha a jeho teokratický režim nemali v láske, pričom rozhodne niet pochýb o tom, že mal ďaleko od demokracie západného typu a zďaleka nespĺňal štandardy v oblasti ľudských práv, sa teraz zomkli okolo vlády. Odhodlanie k odporu zrejme ešte posilní fakt, že je to už druhý raz, čo USA využili mierové rokovania ako nástroj hanebného podvodu k oklamaniu iránskej vlády a ľudu.

Aké sú šance agresora?

Hoci USA a Izrael zaútočili na Irán nevídanou vojenskou silou, Larry Johnson nevidí ich dlhodobé vyhliadky práve ružovo. Problém je, že USA ani Izrael nemajú dostatok prostriedkov protivzdušnej obrany na vedenie dlhej ofenzívy a Irán sa ich teraz zrejme snaží vyčerpať aj slepými strelami a dronmi. USA nie sú pripravené na dlhodobý opotrebovací konflikt. Ročne vyrobia približne len 700 až 800 rakiet Patriot. Na jeden dron Šáhid sú potrebné dve rakety Patriot. Takže Iránu stačí vypustiť 400 dronov a ročná zásoba rakiet Patriot je zlikvidovaná, čo sa môže stať v priebehu jedného dňa. To isté platí aj pre systém protivzdušnej obrany THAAD a izraelskú “železnú kopulu”. Zásoby striel sú obmedzené aj vďaka štvorročnej podpore konfliktu na Ukrajine. Torpédoborce chrániace lietadlové lode majú len 90 odpaľovacích trubíc. Ich vyčerpanie môže donútiť USA k ústupu. Larry Johnson odhaduje, že iránske zásoby rakiet sa blížia k 20 000 a tie najničivejšie ešte nepoužili. Irán disponuje ponorkami a fregatami. Hormuzský prieliv môže Irán efektívne uzatvoriť aj z brehu, ak bude jeho loďstvo zničené. Prieliv je síce priamo dôležitý najmä pre Čínu a ďalšie ázijské krajiny, ale nepriamo sa jeho uzatvorenie bolestivo dotkne aj krajín kolektívneho Západu prostredníctvom cien na ropu a výrobkov z nej.

Prečítajte si tiež

Pošlite nám tip

Nový diskusný systém Kvôli mnohým sťažnostiam na diskusný systém Disqus, ktorý sme doteraz používali, sme sa rozhodli implementovať na stránku nový diskusný systém Quantam.
Nejaký čas budú tieto dva diskusné systémy na stránke fungovať paralelne, ale potom diskusný systém Disqus odpojíme a zostane iba nový diskusný systém Quantam.
Vytvorte si preto prosím svoj profil v novom diskusnom systéme Quantam, je to veľmi jednoduché.
Vaše názory, pripomienky a postrehy nám píšte na mail hlavnespravy@hlavnespravy.sk

NAŽIVO

V reakcii na odvetné útoky Iránu v Perzskom zálive vyzýva Švajčiarsko na návrat k diplomacii. Podľa dostupných informácií od agentúry AFP, by sa vo štvrtok v Ženeve mali uskutočniť rozhovory medzi Teheránom a Washingtonom.