Krach kyjevskej protiofenzívy” a krajná porážka vo vojne s Ruskom môžu prinútiť Bidenovu administratívu nasadiť “topánky na zem” na západnej Ukrajine, čo vyvolá globálnu konfrontáciu. Rovnako aj vzťahy medzi USA a Čínou sú na najnižšom bode od ich normalizácie v 70. rokoch 20. storočia, pričom otázka Taiwanu sa môže potenciálne zmeniť na casus belli vojny.

Severovýchodná Ázia bude určite rozhodujúcou arénou v pripravovanej konfrontácii veľkých mocností, keďže Arktída sa rozhorí a Severná morská cesta začne fungovať, čo zvýši strategický význam ruského Ďalekého východu a Sibíri ako hybnej sily svetového hospodárstva v 21. storočí v kombinácii s jeho súčasným postavením svetovej jadrovej veľmoci číslo jeden. Výsledok vojny na Ukrajine môže byť pre Spojené štáty poslednou šancou, ako zabrániť Rusku, aby si udržalo svoj osud. Práve to robí z Ďalekého východu najvýznamnejší región pre USA v rámci ich globálnej stratégie.

Symptomatické pre stupňujúce sa napätie je, že ruské ministerstvo zahraničných vecí si v piatok predvolalo japonského veľvyslanca a podalo mimoriadne ostrý protest, keď vyšlo najavo, že 100 vozidiel, ktoré Tokio minulý týždeň nevinne sľúbilo Ukrajine, budú v skutočnosti obrnené a terénne vozidlá. Tokio zjavne disimulovalo, keďže japonské exportné pravidlá zakazujú svojim spoločnostiam predávať do zahraničia smrtiace predmety!

Tokio prekračuje “červenú čiaru” a Moskva nie je pobavená. V piatkovom vyhlásení ministerstva zahraničných vecí sa “zdôrazňuje, že administratíva premiéra Fumia Kišidu by mala byť pripravená niesť spoluzodpovednosť za smrť civilistov vrátane tých v ruských pohraničných regiónoch… (a) zaženie bilaterálne vzťahy ešte hlbšie do nebezpečnej slepej uličky. Takéto konanie nemôže zostať bez vážnych následkov.”

Dôležité je, že v piatok na videokonferencii s generálom Liu Zhenlim, náčelníkom oddelenia spoločného štábu Ústrednej vojenskej komisie Číny, náčelník Generálneho štábu ruských ozbrojených síl a prvý námestník ministra obrany generál Valerij Gerasimov vyjadril dôveru v rozšírenie vojenskej spolupráce medzi oboma krajinami a poznamenal: “Koordinácia medzi Ruskom a Čínskou ľudovou republikou na medzinárodnej scéne má stabilizačný účinok na situáciu vo svete.”

Čínske médiá neskôr informovali, že obaja generáli sa dohodli, že Rusko sa zúčastní (už po druhýkrát) na cvičení Sever/Interakcia-2023, ktoré organizuje Čína, čo signalizuje nový rámec spoločných čínsko-ruských strategických cvičení popri spoločnom vzdušnom hliadkovaní strategických bombardérov nad Japonským a Východočínskym morom. Mimochodom, v utorok sa uskutočnila šiesta takáto spoločná letecká hliadka od začiatku cvičenia v roku 2019.

Celkovo možno povedať, že zmena japonskej politiky v priebehu minulého roka – úzke spojenie s USA v súvislosti s Ukrajinou; kopírovanie sankcií Západu voči Rusku; dodávky smrtiacich zbraní na Ukrajinu atď. vážne poškodili rusko-japonské vzťahy. Okrem toho opätovná militarizácia Japonska s americkou podporou a jeho rastúce väzby s NATO (ktoré sa uberá smerom k ázijsko-tichomorskému regiónu) robia z Tokia spoločného protivníka Moskvy aj Pekingu.

V Moskve a Pekingu silno pociťujú nutnosť zatlačiť tohto obnoveného klienta USA, čo má aj globálny rozmer, keďže Rusko a Čína sú presvedčené, že Japonsko sa správa ako zástupca americkej dominancie v Ázii a slúži západným záujmom. Na druhej strane, v rámci obratu Washington teraz aktívne podporuje Japonsko, aby bolo asertívnou regionálnou mocnosťou tým, že sa vzdáva ústavných obmedzení týkajúcich sa zbrojenia. Washington teší, že Japonsko sa zaviazalo k dlhodobému zvýšeniu výdavkov na obranu o viac ako 60 %.

Moskvu a Peking znepokojuje aj nástup revanšistických prvkov – pozostatkov japonskej cisárskej éry – do najvyšších mocenských kruhov v poslednom období. Samozrejme, Japonsko naďalej popiera svoje zverstvá počas brutálnej kolonizácie Číny a Kórey a hrozné vojnové zločiny počas 2. svetovej vojny.

Tento trend sa nápadne podobá tomu, čo sa deje v Nemecku, kde sa tiež pronacistické živly znovu udomácňujú a získavajú meno. Je zaujímavé, že nemecko-japonská os je prítomná v jadre stratégií Washingtonu proti Rusku a Číne v Eurázii a severovýchodnej Ázii.

Nemecký Bundeswehr rozširuje svoje bojové cvičenia v Indickom a Tichom oceáne a na budúci rok vyšle do ázijsko-tichomorského regiónu viac námorných a leteckých jednotiek. V nedávnej nemeckej správe sa uvádza: “Zintenzívnenie nemeckej účasti na ázijsko-tichomorských regionálnych manévroch sa uskutočňuje v čase, keď Spojené štáty uskutočňujú rekordné manévre v juhovýchodnej Ázii v snahe zintenzívniť svoju kontrolu nad regiónom a čo najviac vytlačiť Čínu.”

Motiváciu Japonska je ľahké pochopiť. Okrem japonského revanšizmu, ktorý podnecuje nacionalistické nálady, je Tokio presvedčené, že dohodu s Ruskom o Kurilských ostrovoch nemožno očakávať teraz a možno ani nikdy predtým, čo znamená, že mierovou zmluvou nebude možné formálne ukončiť nepriateľstvo z 2. svetovej vojny. Po druhé, Japonsko si už nepredstavuje Rusko ako “vyvažovača” v jeho problematických vzťahoch s Čínou.

Po tretie, čo je najdôležitejšie, keďže Japonsko vníma vzostup Číny ako politickú a ekonomickú hrozbu, rýchlo sa militarizuje, čo zasa vytvára vlastnú dynamiku v zmysle posilnenia jeho mocenského postavenia v Ázii, ako aj integrácie so Západom (“globalizácie”). Nevyhnutne sa to prejavuje ako podpora NATO v ázijskej mocenskej dynamike, čo hlboko zasahuje do základných ruských národných bezpečnostných a obranných stratégií. V dôsledku toho sa všetky nádeje, ktoré stratégovia v Moskve v minulosti živili, že Japonsko by mohlo byť vymanené z orbity USA a povzbudené k uplatňovaniu svojej strategickej autonómie, vyparili do vzduchu.

Je pravdepodobné, že premiér Kišida vo svojej snahe začleniť Japonsko do “kolektívneho Západu” pod vedením USA prekonal sám seba. Správa sa, akoby bol povinný byť lojálnejší ako samotný kráľ. A tak v ten istý deň, keď prezident Si Ťin-pching navštívil v marci Moskvu, Kišida pristál v Kyjeve, odkiaľ odišiel na samit NATO, a otvorene začal lobovať za zriadenie kancelárie NATO v Tokiu.

Kišida následne prijal v Tokiu generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga a poskytol mu platformu, aby verejne pokarhal Čínu priamo od jej prahu. Takéto prehnané správanie sa nedá jednoducho vysvetliť. Ide len o impulzívne správanie alebo o premyslenú stratégiu na získanie legitimity pre nástup revanšistických prvkov, ktoré Kišida zastupuje v japonskej mocenskej štruktúre?

Je isté, že severovýchodná Ázia je v súčasnosti prioritou Číny a Ruska vzhľadom na ich prekrývajúce sa záujmy v regióne. Rozširovanie NATO do Ázie a prudký nárast projekcie síl USA obranným stratégom v Pekingu a Moskve pripomínajú, že Japonské more je pre obe krajiny “spoločným dvorom”, kde by ich strategické partnerstvo “bez hraníc” malo byť optimálne. Čínski komentátori už nebagatelizujú, že rusko-čínske vojenské väzby “slúžia ako silná protiváha hegemonistických akcií USA”.

Je celkom možné, že v určitom okamihu blízkej budúcnosti Čína a Rusko začnú považovať Severnú Kóreu za protagonistu svojho regionálneho usporiadania. Možno sa už nebudú cítiť zaviazané dodržiavať sankcie voči Severnej Kórei pod vedením USA. Ak by sa tak stalo, vznikne množstvo možností. Rusko-iránske vojenské väzby vytvorili precedens.