Ľavica, to sú tie sily, ktoré by mali stáť za záujmami obyčajných ľudí. To síce tvrdia aj iní, niektorí si dali dokonca do názvu, že aj oni sú „obyčajní ľudia“, ale kým bude existovať kapitalizmus, kým budú existovať majitelia firiem a na opačnej strane ľudia, ktorí sú im odkázaní na milosť a nemilosť, tak sa ani na polarizácii ľavá-pravá nič naozaj nezmení, darmo sa dnes niektoré rafinované učenia tvária, že v 21. storočí je predsa už iný svet a všetko je inak.

Smer-SD je vlajkovou loďou slovenskej ľavice. Niekto povie, že v posledných voľbách prehral: ibaže takmer dvadsať percent voličských hlasov, to predsa nie je prehra – je to takmer toľko, koľko získali tri menšie koaličné strany dokopy. Je zrejmé, že stále veľmi veľa ľudí vidí v tejto strane jedinú realistickú nádej na vyváženie vplyvu pravicových strán, ktoré vnímajú ako strany zastupujúce záujmy podnikateľov, korporácií, finančných kruhov, oligarchov.

Aké má byť autentické poslanie Smeru? Dajú sa tam rozpoznať dve línie: jedna „tvrdšia“, viac socialistická, a druhá kompromisnejšia, viac centristická. Liberálne médiá už niekoľko rokov hovoria o pnutí v Smere medzi týmito dvomi líniami a tešia sa na rozpad Smeru. A Smer už niekoľko rokov opakuje, že rozpad sa nebude konať, a že pre obe frakcie je jediným zmysluplným riešením spojiť všetky ako-tak ľavicové sily do jedného prúdu, pretože jedine tak môžu tvoriť silnú stranu schopnú vyhrať voľby a konzistentne vládnuť.

Ibaže jeden prúd, jeden smer a dve línie, to nie vždy ladí. Pellegriniho línia reprezentuje snahu o zmierenie a opatrnú spoluprácu s aktuálnou koalíciou – pamätáme si jeho vyjadrenie, že by mohol spolupracovať s Kiskom a jeho stranou, dal najavo aj možnosť dobrých vzťahov s Kollárom a jeho hnutím. Pellegrini zároveň jemne, ale dostatočne jasne naznačuje, že by sa dištancoval od ľudí, ktorí sú radikálnejší a kritickejší voči súčasnej vláde, EÚ, USA, NATO a liberalizmu, a predovšetkým od hlavného reprezentanta tohto prúdu v Smere, poslanca Ľuboša Blahu.

Naopak, ľavicovejšia línia, v čele ktorej stojí predseda strany Robert Fico, deklaruje jednoznačné vylúčenie možnosti obetovať skutočné ľavicové hodnoty výmenou za účasť na moci spolu s pravicovými, resp. populistickými stranami. Blaha dal nedávno veľmi jasné vyjadrenie, že treba dať bokom osobné ambície, a že treba zabrániť tomu, aby sa Smer posúval k liberálnym a podnikateľským záujmom.

Vnútrostranícky boj medzi Pellegrinim a Ficom nie je v rovine osobného konfliktu a vyslovenej antipatie, ako to bolo v uplynulom volebnom období napríklad medzi Blahom a bývalým ministrom zahraničia Lajčákom. To však nemení nič na tom, že problém dvoch línií v jednej strane tu stále je, a s ním aj otázka: či to, čo reprezentuje Peter Pellegrini, je v skutočnosti ešte Smer, či to je ešte ľavica, či to je autentická socialistická obhajoba záujmov obyčajných ľudí.

Na túto otázku si budú musieť odpovedať predovšetkým v Smere samotnom. Majú na to štyri roky. To je ten čas, ktorý má Smer a ľavica ako taká na to, aby mali pred ďalšími voľbami ľavicoví voliči na stole uspokojivú ponuku: či už ako jednotný Smer, alebo napríklad ako dva silné, konsolidované subjekty – povedzme že jeden autenticky socialistický a druhý ako stredoľavý „projekt národného zmierenia“ časti opozície a koalície.

Mnohí ľudia nespokojní s výsledkami volieb si myslia, alebo skôr zbožne želajú, aby volebné obdobie trvalo kratšie než štyri roky, lenže také jednoduché to nemusí byť. Nedá sa spoliehať na čiesi podlomené psychické či fyzické zdravie, ani na uragán nespokojnosti občanov spustený trojitou ekonomickou katastrofou: tou, ktorá prišla v dôsledku koronovej pandémie, tou, ktorú ešte len spustí ničím nebrzdená dobrodružná vláda vysmiatych oligarchov, a tiež tou, ktorá by aj tak už čoskoro prišla nezávisle od korony, pretože je globálne dlhodobo očakávaná.

Ale na druhej strane, štyri roky, to sa zdá byť dlhý čas, ibaže prebehnú ako voda. Práve teraz majú politické strany čas na zamyslenie, sebareflexiu, očistu, plánovanie… a rozpájanie toho, čo by sa malo rozpojiť, ale rovnako aj spájanie toho, čo by sa malo spojiť. Nestáva sa často, že moc v krajine padne komusi iba tak k nohám: a ak by sa tak aj predsa stalo, bolo by veľmi otázne, komu, prečo a v čí prospech by sa toho šťastia dostalo. Kto chce byť pripravený, bude musieť začať už teraz systematicky pracovať na úspechu.

Ivan Lehotský