Z verejne prístupnej informácie vyplýva, že Súdna rada Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) má na svoje zasadnutie zvolané na dni 19.-21.3.2024 zaradený na prerokovanie návrh na prijatie Vyhlásenia Súdnej rady Slovenskej republiky k útokom niektorých predstaviteľov zákonodarnej a výkonnej moci na nezávislosť a nestrannosť Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Zaradenie uvedeného Vyhlásenia navrhol do programu zasadnutia súdnej rady jej podpredseda JUDr. Gandžala s argumentáciou, že na základe vyjadrení z médií a verejných vystúpení niektorých predstaviteľov zákonodarnej a výkonnej moci, vyplynuli viaceré útoky v súvislosti s rozhodovaním ústavného súdu.

K tomuto návrhu  publikovala svoje stanovisko emeritná sudkyňa JUDr. Katarína Javorčíková (bývalá členka súdnej rady), kde na časť jej argumentácie považujem za potrebné reagovať.

V súvislosti s výkonom súdnictva poukázala na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy z roku 2010 o sudcoch (kapitola II.) „… Pri komentovaní rozhodnutí sudcov, sa výkonná a zákonodarná moc musia vyhnúť kritike, ktorá by podkopávala nezávislosť a dôveryhodnosť súdnictva“.

Súčasne zdôraznila, že „hlasovanie o tomto návrhu v mnohom napovie, či súdna rada v čiastočne novom zložení je schopná účinne brániť nezávislosť súdnej moci aj voči súčasnej vládnej koalícii“.

V argumentácii uviedla aj to, že „…a potom, ako ústavný súd pozastavil účinnosť časti novely si vypočuli aj výzvu premiéra, že budúci prezident by mal odvolať z funkcie predsedu ústavného súdu“.

Uvedená argumentácia JUDr. Javorčíkovej podsúva verejnosti jednoznačne nepravdivú (zavádzajúcu) informáciu, že vládna koalícia pre rozhodnutie ústavného súdu (o pozastavení účinnosti časti zákona – PL.ÚS 3/2024) verejne prezentovala názor o vhodnosti (potrebe) odvolať predsedu ústavného súdu.

Z verejne medializovaných vystúpení je ale zrejmé, že bola predsedom vlády výzva na odstúpenie (resp. možné odvolanie) z funkcie predsedu ústavného súdu výlučne pre skutočnosť, že došlo k neprípustnému úniku informácií o predmetnom rozhodnutí ústavného súdu v čase pred jeho doručením účastníkom konania, viacerým masmédiám.

Súčasne bolo predstaviteľmi vládnej koalície zdôraznené, že rešpektujú uvedené rozhodnutie ústavného súdu.

Túto skutočnosť (únik) uznal aj predseda ústavného súdu, ktorý sa za pochybenie verejne ospravedlnil a informoval o zabezpečení začatia vyšetrovania okolností tejto negatívnej skutočnosti.

Predstavitelia opozície oznámili, že predmetný únik informácií nezakladá dôvod na vzdanie sa funkcie (odvolanie) predsedu ústavného súdu.

Je preto vylúčené, že vládna koalícia nerešpektovala uvedené odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (ktoré má primeranú mieru právnej relevancie v zmysle čl. 1 ods. 2 ústavy), keďže komentovala v súvislosti s návrhom na vzdanie sa funkcie predsedu ústavného súdu nedostatky v riadiacej (manažérskej) činnosti predsedu ústavného súdu.

Úvaha JUDr. Javorčíkovej o výsledku hlasovania súdnej rady o navrhnutom Vyhlásení v čiastočne novom zložení (schopnosť brániť nezávislosť súdnej moci aj voči súčasnej vládnej koalícii, t.j. ústavného súdu) preukazuje obsahovo zámer (podľa môjho úsudku) vtiahnuť súdnu radu do politického boja vládnej koalície a opozície, prejaveným súhlasom (nesúhlasom) s postojom vládnej koalície alebo opozície pri predmetnej problematike.

Vzniká preto otázka (je problematické), či súdna rada, ako ústavný orgán sudcovskej legitimity (čl. 141a ods. 1 ústavy), ktorého kľúčovou funkciou je legitimovanie k výkonu sudcovskej funkcie, pričom jej  činnosť predstavuje garanciu reálnej ochrany ústavného princípu nezávislosti sudcov (viď. PL.ÚS 12/2022) je oprávnená rozhodovať o téme uvádzanej v návrhu Vyhlásenia (útok na nezávislosť a nestrannosť ústavného súdu predstaviteľmi zákonodarnej a výkonnej moci).

Legitimizovanie k výkonu sudcovskej funkcie rozhodovaním súdnej rady je daná len vo vzťahu k sudcom všeobecného súdnictva (čl. 141, 142 ods. 1 ústavy), ktorého súčasťou nie je ústavný súd (čl. 124 ústavy) ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ústava rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy  – dva samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou.

V procese vzniku sudcovskej funkcie sudcu všeobecného súdu má zásadný (rozhodujúci) vplyv súdna rada.

Jej pôsobnosť je zakotvená v ústave (čl. 141a ods. 6) i pri posudzovaní sudcovskej spôsobilosti, predkladania návrhov na vymenovanie a odvolávanie sudcov, pričom podrobnosti upravujú osobitné zákony (najmä zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, zák. č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade SR).

Súdna rada nemá žiadne oprávnenie (právomoc) rozhodovať alebo aspoň participovať na vzniku funkcie sudcu ústavného súdu, t.j. legitimizovať vznik tejto ústavnej funkcie.

Sudcov ústavného súdu totiž vymenúva prezident republiky na návrh Národnej rady SR (čl. 134 ods. 2 ústavy).

Podľa ústavnej úpravy činnosti všetkých orgánov verejnej moci platí, že každý orgán verejnej moci je povinný bezpodmienečne dodržiavať ústavný princíp legality štátnej moci zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy upravujúci viazanosť všetkých štátnych orgánov ústavou a zákonom.

Štátne orgány môžu teda konať výlučne, len ak má ústavou alebo zákonom určenú právomoc, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Inak povedané, nie je možné (je nedovolené, zakázané) samostatne konať mimo rozsah ustanovených právomocí, čo vylučuje, aby štátny orgán konal z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy nad rozsah svojich právomocí (napr. I.ÚS 3/98).

Z ústavnej úpravy pôsobnosti súdnej rady (čl. 141a ústavy) a z jej zákonných právomocí uvedených v zákone o súdnej rade (zák. č. 185/2002 Z.z. v platnom znení) nevyplýva, že súdna rada má právomoc posudzovať (komentovať) vecnú opodstatnenosť (neopodstatnenosť) kritiky rozhodnutí ústavného súdu predstaviteľmi zákonodarnej alebo výkonnej moci prezentovaných vládnou koalíciou, ako aj opozíciou (t.j. politikmi).

Nemá ani právomoc posudzovať kritiku manažérskych (riadiacich) činností predsedu alebo podpredsedu ústavného súdu, ktorí sú predstaviteľmi vedenia súdu (čl. 135 ústavy).

Vládna koalícia prezentovala i výhradu, že sa ústavný súd odklonil od svojej predchádzajúcej záväznej judikatúry, že „…absencia platnosti právneho predpisu vylučuje právomoc ústavného súdu konať o podaní   návrhu  o pozastavenie  účinnosti všeobecne záväzného právneho predpisu…, pričom konštatoval… „že každý zákon nadobúda platnosť vyhlásením,  t.j. uverejnením v Zbierke zákonov (PL ÚS 8/2022 z 25.5.2022).

V predmetnom konaní (PL ÚS 3/2024) rozhodol ale ústavný súd pred uverejnením napadnutého zákona v Zbierke zákonov (absentovala teda platnosť zákona).

Všeobecne platí zásada, že ani súdy nie sú imúnne voči kritike a kontrole. Podľa  stabilizovanej judikatúry je obmedzené právo na slobodu prejavu  aj v záujme  zachovania autority  a nestrannosti súdnej moci  (čl. 10 ods.2  Dohovoru).

Predmetom ochrany pred neopodstatnenou  kritikou nie je ale celá súdna moc, ale iba autorita súdnej moci, lebo je  potrebné  ochrániť dôveru súdov pred deštruktívnymi útokmi, ktoré sú vo svojej podstate neodôvodnené (nepodložené).

Ak  existuje dostatočný skutkový podklad pre zverejnené informácie, ide o realizáciu základného práva na slobodu prejavu  garantovaného ústavou i Dohovorom (čl. 26 ods.1 ústavy, čl. 10 ods.1 Dohovoru), t.j. na oprávnenú kritiku a nie deštruktívny útok.

Uvedené verejné oznámenie o postupe  ústavného súdu je nespochybniteľne pravdivou informáciou o jeho odklone (obrate) od doterajšej záväznej judikatúry,  čo jednoznačne  konštatoval aj samotný ústavný súd  v predmetnom konaní, kde o.i. uviedol …“záver … predstavuje posun doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu…“  (bod 74 rozhodnutia PL ÚS 3/2024).

Prezentovanie pravdivej skutkovej okolnosti   úplne vylučuje splnenie kritéria o deštruktívnom útoku na súdnu moc (porušenie čl.  10 ods.2 Dohovoru o obmedzení  slobody prejavu).

Záver 

Vychádzajúc z vyššie uvádzaných argumentov, podľa môjho hodnotiaceho úsudku, považujem prípadné rokovanie súdnej rady o navrhovanom Vyhlásení za nesúladné s ústavnou a zákonnou úpravou jej právomocí.

Inak povedané, za tejto situácie budú splnené kritériá nerešpektovania ústavného princípu legality štátnej moci (čl. 2 ods. 2 ústavy) pre konanie súdnej rady z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy nad (mimo) rozsah právomocí (pôsobnosti) zakotvených v ústave a v zákone o súdnej rade.

Súčasne sa neprípustne bude angažovať súdna rada v politickom súboji vládnej koalície a opozície, hoci má povinnosť svojim konaním neohrozovať postavenie ústavne odčleneného orgánu sudcovskej legitimity a tým môže aj reálne znižovať dôveryhodnosť občanov v nezávislosť súdnej rady od politických vplyvov.

Samotná výhrada vládnej koalície oznámením pravdivej informácie o odklone (posune) ústavného súdu od jeho doterajšej judikatúry, čo konštatoval aj  samotný ústavný súd v predmetnom rozhodnutí, vylučuje existenciu deštruktívneho útoku na autoritu ústavného súdu (nie  sú  splnené kritéria obmedzenia slobody  prejavu).

JUDr. Juraj Sopoliga, bývalý člen Súdnej rady SR (zvolený sudcami r. 2002-2012), čestný prezident Združenia sudcov Slovenska

Článok pôvodne vyšiel na portáli Pravnelisty.