Ako poslanec SNR v roku 1992 ste sa podieľali na vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Ako sa pozeráte na aktuálnu vnútropolitickú situáciu?

Ako na veľmi vážnu. Stojíme len krôčik pred zánikom našej štátnosti. Budeme sa (možno) aj naďalej nazývať Slovenská republika, no v skutočnosti budeme len regiónom Ficovho tvrdého jadra, tvoreného Nemeckom s prílepkom Francúzska, či obnovenej Franskej ríše. Ale pokojne to môžeme nazvať aj 4. ríšou.  Podpis francúzsko-nemeckej zmluvy v Aachene, bývalom hlavnom meste Franskej ríše, je viac ako symbolický.

Štát, mesto, obec, to sú akciové spoločnosti svojich občanov a pokiaľ si občania neuvedomia, že voľby, to nie je futbalový či hokejový zápas, kde poteší ak „naši“ vyhrajú, ale ani keď prehrajú tak chlieb nezdražie, tak od výsledkov volieb, ako v každej akciovej spoločnosti, závisí ako sa bude akciovke dariť. Ak si akcionári navolia neschopné predstavenstvo (NRSR), neschopný manažment (vládu) s neschopným generálnym riaditeľom (prezident) a v dozornej rade (ústavný súd)budú „kamaráti“ tak akciovka (štát) jednoducho skrachuje. A ešte rýchlejšie to ide z kopca, ak sa do funkcií dostanú ľudia pracujúci v prospech konkurencie. Aké úspechy môže dosiahnuť akciovka, ak generálnym riaditeľom je človek bez morálky, úžerník, či nebodaj zlodej?

No sú tu aj iné varovné signály. Ústava nám zaručuje slobodu slova, no ako to vyzerá v praxi? Máme zákon o extrémizme, ktorý umožňuje stíhať za výroky, a vôbec nemusia byť nenávistné, stačí ak ich niekto za také považuje, a NAKA nabehne. Je však zarážajúce, že nie samotný obsah výroku je určujúci, či bude NAKA zasahovať, ale na koho je ten výrok namierený. Ak niekto kritizije napr. cigánsku menšinu, je považovaný za extrémistu, ak rovnaký výrok namieri proti Slovákom, nič sa nedeje. Nedávno NR SR na návrh svojho predsedu schválila zákon, na základe ktorého sa príslušníci jedného národa, žijúci v nie veľkom počte i na našom území, stali nekritizovateľnými. Dokonca sa nesmie kritizovať ani politika istého štátu.  Áno, hovorím o nedávno prijatom zákone o antisemitizme, hoci podľa mojej mienky na Slovensku prejavy antisemitizmu sú skôr, ak odhliadneme od zjavných provokácií ako keď zahraniční novinári vedeli o poškodení židovského cintorína skôr ako správca toho cintorína,  zriedkavé. Ten zákon ide tak ďaleko, že sankcionuje dokonca i kritiku štátu Izrael. A ten zákon prirodzene vyvoláva otázku, prečo taká nadmerná ochrana jednej menšiny? Nie menšín, ale jednej jedinej menšiny, ktorej u nás nič nehrozí? Prečo sa jej príslušníci stali nekritizovateľní? Čo sa chystá? Azda prílev príslušníkov tohto národa na Slovensko? Už dopredu sa robia opatrenia na znemožnenie protestov? Na Blízkom Východe je horúco. V každom prípade sloboda slova garantovaná ústavou dostala poriadne zaucho.

Na Slovensku sú ľudia, vraj umelci, ktorí otvorene sa vysmievajú zo štátnych symbolov ako napríklad zobrazenie štátneho znaku v kosoštvorci, a čo horšie nájdu sa aj politici, čo sa pri takýchto znakoch nechajú vyfotografovať. A nič sa nedeje. Inak povedané, urážať národné cítenie Slovákov a zosmiešňovanie symbolov vlastného štátu je dovolené. Staráme sa zákonom o ochranu Izraela, ale necháme ponižovať vlastný štát. Nie je to postavené na hlavu? O akej slobode slova chceme hovoriť, ak nesmieme otvorene diskutovať ani o vlastnej minulosti, keď je prípustný len jeden názor?  Zrada bude asi v tom, že Ústava SR síce garantuje slobodu slova, ale negarantuje slobodu aj po vyslovení slova!

A k slobode slova už len toľko: Ak existuje problém, tak ho nevyriešime tým, že o ňom zakážeme hovoriť. Tak bude len narastať.

Nevieme, alebo nechceme, urobiť poriadok so zahraničia financovanými mimovládkami, ktoré doslova napádajú vládu. Nielenže si s nimi nevieme urobiť poriadok, ešte aj od vlády dostávajú peniaze na svoju nrozkladnú činnosť. Peniazmi z našich daní je financovaný rozklad štátu! To už je naozaj do plaču.

Samostatnú kapitolu tvorí RTVS. Pôvodne to bol Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, teraz je to Rozhlas a televízia Slovenska. Tá zmena názvu je symbolická. Len pre Boha, aby sa nikde nevyskytoval názov „slovenský“. A tomu zodpovedá RTVS aj svojím programom. Jed tam šíria rôzne huby a krákajú rôzne havrany. Program povzbudzujúci národného ducha tam sotva stretnete.

Po prijatí Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky ste z balkóna vtedajšej SNR slávnostne prečítali jej znenie. Opísali by ste atmosféru, ktorá vtedy panovala na Župnom námestí?

Bola plná pozitívnej eufórie, nadšenia. Nie som básnik, neviem nájsť vhodné slová. Nezabudnem však nikdy. Splnil sa mi mladícky sen. Maturoval som v roku 1968 a aj keď to znie neuveriteľne pod dvojkrížom na trojvrší. Znak sme si vyrobili sami a pravdepodobne sme boli jediná trieda, čo sme pod takým znakom maturovali.

História si bude pamätať ako ste počas slávnostného ceremoniálu 3. septembra 1992 niesli v priestoroch Bratislavského hradu nedávno prijatú Ústavu SR. Aké pocity ste vtedy prežívali?

Bol to nezabudnuteľný zážitok, ale musím ho rozdeliť na dve časti. V tej prvej, keď som niesol Ústavu som tŕpol a modlil sa, aby som sa nepodkol. No potom to vo mne priam vybúšilo, a tryskalo to i z ostatných zúčastnených, či už aktérov, alebo divákov. Nastalo všeobecné nie podávanie, ale stískanie rúk. Stál som pri stolíku, na ktorom bola Ústava vystavená, a všetci okolo idúci mi stískali pravicu. Najdlhšie zo všetkých kardinál Korec.

Bohužiaľ sme dnes svedkami zámerného porušovania Ústavy SR, keď prezident SR odmietol vymenovať kandidátov na ústavných sudcov riadne zvolených tajnou voľbou poslancami NR SR. Čo  podľa Vás viedlo hlavu štátu nerešpektovať základný zákon štátu?

Na to sa musíte spýtať jeho, no pochybujem, že vyjaví ten pravý dôvod. Podľa môjho názoru trpí komplexom nenejcennosti. Nie je žiadna osobnosť a takto si to kompenzuje.

Dopracovali sme sa k stavu, keď Ústavný súd SR ako nositeľ ochrany ústavnosti po vypršaní mandátu deviatim  ústavným sudcom sa stal nefunkčný. Poslanci NR SR doteraz nedokázali zvoliť potrebný počet kandidátov. Ako si vysvetľujte tento stav?

Divadlo, ktoré zahrala koalícia opozícii. Súčasný prezident SR nemá morálne právo vymenovať kohokoľvek do akejkoľvek funkcie, nie to sudcov Ústavného súdu, a tak mu nikoho nenavrhli. Ťahanice okolo tajnej, či verejnej voľby neviem nazvať inak ako šaškárňou. Ústava hovorí o nezávislosti poslanca pri hlasovaní. Pri verejnej voľbe si každý predseda poslaneckého klubu ľahko overí, či jeho ovečky hlasovali „nezávislo“.  Som presvedčený, že akýkoľvek personálny výber by mal byť robený tajnou vľobou.

Skutočnosť, že momentálne sú na ÚS len štyria sudcovia, nie je žiadnou tragédiou a nie je to ani prvý raz. Takže sa nič nedeje. Nehrozí žiadne omeškanie. A pokiaľ by tam mali byť sudcovia, ktorí rozhodujú podľa dátumu, a nie podľa Ústavy SR, tak tam ani nemusia byť.

Podmienkou na výkon sudcu všeobecne a  najmä ústavného, by malo byť okrem znalosti zákonov i sto percentné ovládanie štátneho jazyka a jeho gramatiky, skúška z čítania s porozumením a skúška z logiky. Z niektorých rozhodnutí ÚS som nadobudol dojem, že by tie podmienky nesplnili.

Ako sa pozeráte na udalosti, ktoré nasledovali po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice?

Ako na pokus o prevrat. Ako pokus uchvátiť moc nedemokratickým spôsobom, teda bez vyhratia volieb. A z tohto pohľadu sa dívam i na tú vraždu. Ak si položím základnú otázku rímskeho práva „Čí prospech“, tak mi vychádza, že za tou vraždou stoja tí, čo mali záujem uchvátiť moc pučom. Utvrdzuje ma v tom i to, že to nebol prvý pokus o prevrat. Spomeňme si, čo predchádzalo zrušeniu tz Mečiarových amnestií. Fico poprel sám seba, aby zabránil prevratu. Roky tvrdil, že amnestie nemožno zrušiť, a zrazu sám prišiel s návrhom? Ako politik urobil, čo považoval za nutné, aby zabránil majdanu, ako právnik urobil salto mortale, a tým sa v mojich očiach diskvalifikoval na funkciu ústavného sudcu. Mimochodom, neverím, že by bol Fico taký naivný a veril, že ho Kiska vymenuje aj ak by ho poslanci zvolili.

A je tu ešte jeden moment, ktorý ma utvrdzuje v tom, že išlo o puč: nápisy na transparantoch v angličtine. Komu boli určené? Domácemu publiku sotva.

Blížiace sa prezidentské voľby ponúkajú niekoľko kandidátov. Aký by mal byť podľa Vás nový slovenský prezident?

Ako Harabin. Teda predovšetkým by mal byť SLOVENSKÝ. Teraz nemám na mysli materinskú reč, či národnosť, ale to, že by mal byť obhajcom záujmov Slovenskej republiky navonok a záujmov občanov SR do vnútra. Aby to však mohol robiť, musí mať nielen skúsenosti z politiky, musí mať schopnosť odolávať stresu, stáť si za slovom a hlavne nesmie byť hovorcom cudzích, či partikulárnych záujmov. A to dokáže len taký, ktorému nikto neplatil volebnú kampaň. Ak niekto prijal od kohokoľek peniaze na kampaň, je mu zaviazaný a bodka. A tieto kritériá spĺňal len jeden z kandidátov. Ako som povedal: Harabin.

Je po prvom kole volieb. Harabin sa do druhého kola nedostal. Koho voliť? Alebo vôbec nevoliť?

Nepodlieham reklame a nikdy nekupujem mačku vo vreci. Zháňam si informácie sám a, bohužiaľ, o Čaputovej som nenašiel nič, čo by poukazovalo, že má vôbec nejaké politické skúsenosti. Okrem reklamy, pekných rečí a úsmevu nič. Vôbec nič! Je to médiami vyrobená hviezda, blyštivý obal, no čo je vnútri ani netušíme. Reči sa hovoria, chlieb sa je. Reči sme počuli, no o chlebe (politickej vyspelosti a schopnostiach) v jej prípade nevieme nič.  Ďalší hovorca svojich „poradcov“ ako Kiska. Budem voliť Šefčoviča aj keď v mnohom s ním nesúhlasím. Budem ho voliť, lebo je predvídateľný.

Ako hodnotíte 15-ročné členstvo Slovenska v Európskej únií?

Ako stratu štátnosti salámovou metódou. Nehlasoval som v referende za vstup SR do EÚ, aj keď vtedy ma k tomu viedli iné dôvody ako sú tie, pre ktoré kritizujem EÚ dnes. Vtedy som nepokladal SR za  pripravenú na vstup do tejto organizácie a moje obavy sa potvrdili. Vtedy bolo referendum, no EÚ sa medzičasom zmenila na neuveriteľne byrokratického molocha, riadiace orgány ktorého sotva možno nazvať demokratickými. Na to sa však už občanov nikto nepýtal. Vstupom do EÚ sme veľa stratili zo svojej suverenity aj zásluhou zapredaných politikov, ktorí vyrokovali katastrofálne podmienky, viď napr. podmienky v našom poľnohospodárstve v porovnaní hoci s českými či poľskými, a rozpredali strategické podniky za facku, aby sa zapáčili. Veď útoky na Mečiara boli práve preto, že budoval suverénnu SR a odmietal vypredať strategické podniky do zahraničia a tým podriadiť SR nadnárodným korporáciám. V štáte vládne ten, kto ovláda jeho ekonomiku.

Jednoducho, stali sme sa kolóniou, a ani poriadne nevieme koho. Vláda upláca (korumpuje?) zahraničných investorov formou stimulov, aby prišli k nám, a nie trebárs do Maďarska.

Vláda i poslanci sa predbiehajú v návrhoch na ochranu poľnohospodárskej pôdy, majiteľovi-súkromníkovi nedovolia na vlastnom pozemku postaviť ani kadibúdku nieto ešte predať komu on chce, a pritom najviac poľnohospodárskej pôdy zašantročili práve vlády. Len pre Jaguar-landrover to bolo cca 6OO ha. A to nespomínam PSA , Samsung, Kia a mnohé ďalšie. A potom sú na vine poľnohospodári, že nie sme potravinovo sebestační. Mimochodom, SAMSUNG Voderady. Otvorený bol s veľkou slávou, a už skončil. A poľnohospodárska plocha je fuč!

Očakávaný odchod Veľkej Británie, ale aj  nástup euroskeptických  a antieurópskych strán ukazuje nový smer európskej politiky do budúcnosti. Aký smerom sa podľa Vás EÚ bude uberať?

Vidím len dve možnosti. Buď sa EÚ vráti k pôvodnej myšlienke spolupráce suverénných štátov, alebo sa rozpadne, možno cez medzistupeň tvrdej centralizácie. Pravda, ak sa Európa dokáže zbaviť amerických jadrových zbraní. Ak nie, tak je tretia možnosť, že vôbec nebudeme. A príde ono biblické, že živí budú závidieť mŕtvym. Strašenie Ruskom je úplne mimo reality. To NATO sa tlačí k ruským hraniciam, nie naopak. Vojna nie je pokračovaním zahraničnej politiky inými prostriedkami ako tvrdil von Clausewitsch, je to pokračovanie vnútornej politiky inými prostriedkami. Je to snaha vyriešiť si domáce problémi na úkor niekoho iného. Ak sa na to pozrieme z tohto pohľadu, tak RF nemá dôvod kohokoľvek napádať. Je však pripravená sa brániť. A ak sa na to pozrieme z druhej strany, dostaneme rovnaký záver. Veď čo by RF získala obsadením EÚ? Nič! Nepotrebuje rozširovať svoj „Lebensraum“, EÚ nemá surovinové, ale ani iné zdroje, o ktoré by RF stála. Je to presne naopak, to „demokratický“ Západ má vnútorné problémy, ktoré by rád riešil na úkor RF, to „demokratický“ Západ sníva o zdrojoch na území RF. NATO nie je obranná aliancia ako nám tlačia do hlavy, ale len a len útočná. Totiž, kým by sa zmobilizovali k obrane, tak by už bolo po vojne. Takže členovia NATO sa dokážu dohovoriť len na útoku. Stačí si spomenúť na Juhosláviu!

Väčšina obyvateľov Katalánska je za vyhlásenie jeho nezávislosti. No na druhej strane centrálna španielska vláda je jednoznačne proti. Môže česko-slovenská skúsenosť rozdelenia spoločného štátu napomôcť vyriešiť tento problém? 

Nemôže. A to z dvoch dôvodov. Tým prvým je, že situácia u nás bola úplne iná. Slováci chceli samostatnosť a Česi mali pocit, že na Slovensko doplácajú, tak súhlasili. V Španielsku je najrozvinutejšou časťou práve Katalánsko, takže ostatok Španielska nechce prísť o sliepku znášajúcu zlaté vajcia. Druhým dôvodom je Krym. Ak by Španielska vláda akceptovala referendum v Katalánsku, musela by akceptovať i to na Kryme.

Samostatná Slovenská republika existuje už viac ako štvrťstoročie. Ako by ste zhodnotili jej dvadsaťpäť ročný príbeh?

Rád by som povedal, že ako na hojdačke, no pravda je taká, že v prvých piatich rokoch sme ako junáci vybehli strminou nahor, a teraz sa pozvoľným tempom dvadsať rokov šinieme do nebytia. Teraz nemám na mysli materiálnu, ale duševnú stránku. Kde je to nadšenie z tých prvých rokov budovania štátu! A pri tom sme to mali oveľa ťažšie ako Česi. Česi jednoducho všetky federálne úrady premenovali na české a bolo vymaľované, no my sme museli všetko vybudovať tak povediac na zelenej lúke. Nielen samotné inštitúcie – NBS počnúc cez všetky ministerstvá až po veľvyslanectvá, ale hlavne naplniť ich kádrami. Tých bol akútny nedostatoch, tých nezvesíš z klinca, tých treba nájsť a vychovať. Iste, nejeden sa z Prahy vrátil na Slovensko, no to nestačilo. A nie všetkým, čo sa dostali do funkcií a úradov, bilo v hrudi pro slovenské srdce. Pamätníci si iste spomenú, ako nám dobrodejovia, čo boli proti vzniku samostatnej SR prorokovali, že SR do troch mesiacov skrachuje a kolenačky pôjdeme do Prahy prosiť. A keď sa ukázalo, že SR je loď, ktorá dokáže dobre plávať aj sama v medzinárodných vodách, tak tí samí kuvici sa zrazu začali drať na kapitánsky mostík. Prvý puč zažila SR v roku 1994. Bol to parlamentný prevrat, zrada SDĽ. No v občanoch bolo ešte nadšenie pre štát a vo voľbách sa opäť dostala k moci pronárodná vláda. V roku 1998 síce HzDS opäť vyhralo, no už nenašlo partnera na zostavenie vlády. Médiá démonizovaním Mečiara urobili svoje. K moci sa dostali sily a politici, ktorým bola suverenita SR tŕňom v oku a tak sa k nej aj stavali za nadšeného potlesku zahraničia. Tento trend sa už nepodarilo zvrátiť ani po nástupe vlády Smeru.

Mimochodom, Fico žne, čo sám zasial. Spomeňte si na akciu „Zachránte Markízu“, v ktorej sa angažoval a pomáhal štvať ľudí proti Mečiarovi, hoci Mečiar, a ani jeho vláda, s udalosťami okolo Markízy nemali nič spoločné. Teraz sa to Ficovi vracia v podobe mediálnych útokov na neho a na Smer.

Teraz máme možno poslednú šancu zvrátiť tento negatívny vývoj. Záleží na každom občanovi, aby si položil otázku, aké smerovanie SR si želá, a podľa toho volil i prezidenta. Azda potom budeme opäť stúpať.

Matej Mindár

Tento rozhovor s Jozefom Prokešom bol zverejnený v Slovenských národných novinách 23. marca. Pre Hlavné správy Jozef Prokeš čiastočne doplnil svoje odpovede.