Kľúčové úspechy Západu v konfrontácii s Ruskom – rýchla solidarita s Ukrajinou, zdrvujúce sankcie voči Moskve a miliardové dodávky zbraní Kyjevu – môžu byť ohrozené. Aj keď politici potvrdzujú jednotu Západu a odborníci vyzdvihujú vplyv zbraní zaslaných na Ukrajinu, ekonomické problémy sú pripravené narušiť túto solidaritu tam, kde je to najdôležitejšie – v Európskej únii. Paradoxne, rastúce náklady na vojnu sa zdajú byť menej udržateľné pre bohaté, demokratické krajiny EÚ ako pre chudobné, izolované Rusko. Účet sa blíži k splatnosti a Európania sú šokovaní nedostatkami, ktorým musia čeliť, aby ho zaplatili: prudko rastúce náklady na energiu, prídelové lístky, znížená pomoc pre chudobných a hroziaca recesia. Spory o pomoc Ukrajine spôsobili nedávny rozpad talianskej vládnucej koalície, čo je zlé znamenie pre ostatné centristické európske vlády. Transatlantická jednota, ktorú diplomati tak usilovne vytvárali, sa môže čoskoro rozpadnúť.

Takýto pesimizmus prekvapuje Američanov, pre ktorých sú náklady na vojnu minimálne a ktorých médiá naďalej optimisticky hodnotia vyhliadky na ukrajinské víťazstvo. Väčšina komentárov sa zameriava na ruskú slabosť – hospodársku krízu, vojenské zlyhanie, politickú izoláciu – a tí, ktorí sa zasadzujú za ukončenie vojny rokovaniami, sa často stretávajú s posmechom. Trvanie na tom, že Rusko musí byť rozhodne porazené, je však čoraz nereálnejšie, pretože rovnováha ekonomickej a politickej vytrvalosti sa mení v prospech Moskvy. Akokoľvek boli rakety Javelin a delostrelectvo HIMARS takticky účinné, nezmenili strategickú situáciu na Ukrajine – brutálnu opotrebovaciu vojnu, v ktorej výhody Ruska v oblasti zdrojov a odolnosti umožňujú neustále pokračovať.

Preceňovanie a podceňovanie Ruska

Nebolo nám povedané, že Rusko nemôže čeliť ekonomickej sile Západu, že jeho ekonomika je menšia ako talianska? Rusko však nesúťaží o to, či sa vyrovná západným ekonomikám, ale skôr o to, či vyrobí dostatok zbraní a vojakov, aby sa vyrovnalo ukrajinskej armáde podporovanej Západom. Nebolo nám tiež povedané, že sankcie Rusko zničia a zrútia jeho menu? Napriek tomu je teraz rubeľ silnejší ako predtým. A hoci sa ruská ekonomika v roku 2022 zníži o 6 % alebo viac, je to trpasličí pokles oproti ukrajinskej implózii o 45 %. Ba čo viac, schopnosť autokratického Ruska prežiť 6-percentný záporný rast je silnejšia ako schopnosť mnohých demokratických európskych vlád prežiť záporný 3-percentný rast. Takýto pokles sa predpokladá v najnovších pochmúrnych prognózach: trestajúca recesia spôsobená nedostatkom plynu a prudkým nárastom cien komodít, ktorá sa podobá tomu, čo EÚ postihlo počas pandémie v rokoch 2020 – 21 alebo počas finančnej krízy v rokoch 2008 – 2009. Dôležitá nie je nejaká absolútna miera hospodárskej alebo vojenskej sily, ale rovnováha medzi Ruskom, Ukrajinou a Európou vzhľadom na ich schopnosť pokračovať vo vojnových obetiach. A Rusko preukázalo odolnosť, ktorú málokto predvídal.

Podceňovanie Ruska a preceňovanie nášho vplyvu naň nie je ničím novým. Pripisujeme si zásluhy za to, že sme v 80. rokoch rozbehli preteky v zbrojení, ktoré priviedli ZSSR k bankrotu a vyhrali studenú vojnu, pričom odmietame perestrojkové reformy Michaila Gorbačova, ktoré v skutočnosti ukončili studenú vojnu dva roky pred rozpadom ZSSR. V 90. rokoch sme oslavovali triumf kapitalizmu za vlády Borisa Jeľcina, aj keď unáhlené prijatie Západom podporovaných politík podnietilo orgie oligarchickej korupcie, ktorá uvrhla desiatky miliónov ľudí do chudoby. V roku 2000 sa úspech Vladimíra Putina pri oživovaní Ruska považoval za šťastie – vysoké svetové ceny ropy – a ignoroval kľúčové reformy, ktoré liberalizovali hospodárstvo a zároveň vrátili kľúčové odvetvia pod kontrolu štátu.

Podceňujúc ruskú nespokojnosť s unilateralizmom americkej zahraničnej politiky, málokto predpokladal, že anexia Krymu v roku 2014 – Putinova odpoveď na snahu o vstup Ukrajiny do EÚ a NATO – spôsobí, že jeho popularita stúpne nad 80 % napriek tvrdým ekonomickým sankciám, ktoré vyvolala. Naopak, západní analytici predpovedali, že tieto sankcie rozdrvia ruskú ekonomiku, najmä ropný sektor, ktorý má zásadný význam pre rozpočtové príjmy Moskvy. Preto väčšinu z nich prekvapilo to, čo nasledovalo: Rusko rýchlo dokončilo hlavné plynovody do Číny a Turecka, vybudovalo nový terminál na skvapalnený zemný plyn (LNG) na Sibíri a rýchlo vybudovalo kritické cestné a železničné spojenie s Krymom.

Paradoxy moci a hojnosti

Pri takomto podceňovaní ruskej odolnosti nie je prekvapením, že mnohí podľahli pýche a očakávali rýchle udusenie Ruska po jeho vpáde na Ukrajinu. Aby sme boli spravodliví, prijaté opatrenia boli bezprecedentne prísne. Sankcie boli uvalené na viac ako 1 000 osôb a ich majetok. Vývoz mnohých tovarov do Ruska, od špičkových technológií až po luxus, bol zastavený a stovky firiem tam ukončili svoju činnosť. Kritické je, že ruské banky boli vylúčené zo systému medzinárodných platieb SWIFT a viac ako 600 miliárd dolárov v ruských rezervách bolo zmrazených. Tieto opatrenia mali za cieľ priškrtiť ruský obchod, ukázalo sa však, že Moskva bola pripravená. Alternatívny platobný systém pre vývoz a obrovské hotovostné rezervy jej umožnili zvládnuť sankcie oveľa lepšie, než sa očakávalo. Po krátkom prepade sa rubeľ vďaka šikovnému využívaniu úrokových sadzieb a kapitálových kontrol opäť posilnil.

Rubľu prospeli aj prudko rastúce ceny ropy a trvanie Moskvy na rubľových platbách za plyn, čo zvýšilo dopyt po tejto mene. Niektorí zákazníci sa bránili, ale veľkí dovozcovia, ako napríklad Nemecko a Taliansko, sa rýchlo prispôsobili. Ako môže slabšia strana, hoci je trestaná, diktovať svojim trestaným stranám obchodné podmienky? Zatiaľ čo sa Európa snažila biť Rusko palicou závislosti Moskvy od príjmov z ropy a plynu, ukázalo sa, že druhý koniec tejto palice drží Putin.

Máte padáka! Nie, ja som skončil prvý!

Historici sa budú na európsko-ruskú energetickú vojnu pozerať ako na príklad toho, ako nevyužívať politicko-ekonomické páky. Keď EÚ uvalila na Moskvu stále prísnejšie sankcie, boli oznámené plány na zastavenie dovozu ruskej ropy a zemného plynu. Obranní jastrabi to už dlho presadzovali a centristickí Európania s tým teraz súhlasili ako so spôsobom, ako ochromiť ruskú ekonomiku a priškrtiť jej vojnové úsilie tým, že jej odoprú lukratívne príjmy z vývozu. “Fajn,” odpovedali Rusi, “môžeme urýchliť váš prechod na nové zdroje energie tým, že znížime objem plynu, ktorý vám teraz dodávame.” Na čo EÚ v panike odpovedala: “Počkajte, nebudeme pripravení ochromiť vás zastavením dovozu plynu do roku 2026! Vydierate nás!” Nikdy neberte granát a nemávajte ním na nepriateľa, kým nie ste pripravení ho použiť – mohol by vám vybuchnúť v ruke.

Kľúč opäť spočíva v relatívnej zraniteľnosti každej strany voči prerušeniu obchodu. Je to hlúpy tvorca politiky, ktorý nevyhodnotí vedľajšie škody sankcií na vlastnú krajinu, rovnako ako je to zlý hráč pokru, ktorý neuvažuje o tom, že protivník môže vidieť jeho stávku a zvýšiť ju. Európanov do tejto stávky dotlačili vedúci predstavitelia USA, ktorí už dlho argumentujú za nahradenie ruského plynu z plynovodov americkým LNG – hoci ani jedna strana nemá ani zďaleka toľko potrebných vývozných (USA) alebo dovozných (EÚ) terminálov a tankerových kapacít. A teraz je Európa ako šéf, ktorý kvíli: “Počkaj, nemôžeš odísť, chcel som ťa najskôr vyhodiť!” Zatiaľ čo sa EÚ snaží nájsť alternatívne zdroje plynu a pripravuje sa na prídelovú politiku na túto zimu, pozorovatelia v Číne a Indii sa vysmievajú nárekom, že Moskva praktizuje “energetické vydieranie”.

Názory Číny a Indie sú dôležité nielen preto, že patria k väčšine krajín sveta, ktoré sa nepridali k sankciám voči Rusku, ale aj preto, že sú to dve najväčšie krajiny, ktoré nakupujú viac ruskej ropy a plynu. To pomáha Moskve kompenzovať stratu predaja v Európe, pričom časť ruskej ropy, ktorú nakupuje India, sa v skutočnosti ďalej predáva na trhoch EÚ. Podobne niektoré krajiny, ktoré hrdo oznámili ukončenie dovozu ruského plynu, ho stále dovážajú – len nepriamo, cez Nemecko, Taliansko alebo Francúzsko. Ešte zvláštnejšie sú chválospevy na nové povinné ciele EÚ v oblasti skladovania plynu ako na “historický” krok smerom k “zbaveniu sa ruského plynu”, hoci tieto ciele možno splniť len dovozom väčšieho množstva ruského plynu.

V priebehu niekoľkých mesiacov, odkedy vedúci predstavitelia EÚ oznámili politiku znižovania závislosti od ruskej ropy a plynu s cieľom znížiť príjmy financujúce ruskú vojnu, EÚ len zdôraznila svoju závislosť od ruskej ropy a plynu, zatiaľ čo prudko rastúce ceny zvýšili príjmy Moskvy. Horšie môžu byť dôsledky pre samotnú Európu. V marci, keď boli tieto kroky vyhlásené, predstavitelia EÚ oslavovali transatlantickú spoluprácu a posmievali sa Putinovi, že nevedomky posilňuje európsku jednotu. O päť mesiacov neskôr sa Putin vysmieva rastúcemu zúfalstvu Európy.

Nespokojné leto Európy

V uplynulých dňoch dostali milióny európskych spotrebiteľov oznámenie o masívnom zvýšení sadzieb za vykurovanie a elektrinu, zatiaľ čo EÚ súhlasila so znížením spotreby zemného plynu o 15 percent. Proklamácie lídrov EÚ však nezaručujú, že členské štáty ich budú dodržiavať, pretože mnohé z nich sa bránia takýmto úsporným opatreniam, ktoré sú podľa analytikov rozhodujúce na prežitie zimy plnej nedostatku. Niektoré štáty sú príliš vyťažené na to, aby v prípade ďalšieho zníženia dodávok plynu udržali v chode továrne poháňané plynom, alebo sú príliš politicky nestabilné na to, aby od svojich občanov, ktorí sú v ťažkostiach, žiadali ďalšie obete. Niektoré krajiny tvrdo pracovali na diverzifikácii svojich energetických zdrojov a nesúhlasia s tým, že sa im prikazuje znížiť spotrebu, aby pomohli tým, ktorí tak neurobili. A niektorí už oznámili, že sa nebudú deliť o dodávky so susedmi bez ohľadu na ich potrebu. Tieto rozpory sa rozdeľujú podľa známych línií medzi Východom a Západom a Severom a Juhom a oživujú nevraživosť, ktorá tlie z predchádzajúcich dlhových a utečeneckých kríz.