Môj profil 
Predplatné
Ráno 21. začal lietať nad našim vojenským táborom sovietsky vrtuľník. Okolo desiatej nás obkolesili sovietske tanky a obrnené transportéry, ale nevošli do tábora. Okolo dvanástej sa naši dôstojníci dohodli so sovietskymi, že tábor sa rozpúšťa a my ideme domov. Bolo to momentálne rozumné riešenie. Zbrane sme v tábore takmer nemali, boli sme len študenti. Boli sme však zronení z okupácie republiky. Keby bol vtedy prezident Ludvík Svoboda dal pokyn na ozbrojený zápas, boli by sme sa snažili dostať sa k zbraniam a začali by sme strieľať na vojská Varšavskej zmluvy. Bol by to však bezvýchodiskový zápas.
Koncom júla prebiehalo rokovanie československého a sovietskeho straníckeho vedenia v Čiernej nad Tisou. Dubček dal podmienku, že rokovanie musí prebiehať na území Československa a Brežnev podmienku prijal. Celá republika bola hrdá, ako sme pritlačili Sovietov a oni sa museli podvoliť. Delegácie sa akože dohodli a nasledoval podpis spoločného („bratislavského“) vyhlásenia v Bratislave aj s účasťou ostatných šéfov strán socialistických krajín. Celé Československo bolo spokojné, že sme už politicky za vodou. „Pražská jar“ veselo bežala ďalej.
Tým väčším šokom bolo obsadenie republiky 21. augusta. Ešte predtým novinári dali otázku Pavlovi Kohoutovi, najhlasnejšiemu spomedzi spisovateľov, čo by sme mali robiť, keby nás Sovieti začali obsadzovať. Kohout odpovedal, že by sme sa mali tváriť, že sme si toho nevšimli. Koncom 70.-tych rokov Kohout emigroval do Rakúska.
Z geopolitického hľadiska bolo predvídateľné, že Sovieti nemôžu nechať vypadnúť Československo z Východného bloku. Československé vedenie malo niečo robiť, ale nerobilo. Obsadenie republiky v auguste 1968 bolo známkou medzinárodnopolitickej obmedzenosti vtedajšieho československého vedenia osobne na čele s Alexandrom Dubčekom. Za jeho intelektuálnu kostru sa samokorunovali Zdeněk Mlynář, Čestmír Císař, Josef Smrkovský, redakcia pražských Lidových novín a niekoľko ďalších.
Vlaky premávali veľmi nepravidelne, ale akosi sme sa dostali z Mariánskych Lázní do Prahy. Pražské ulice boli plné vzrušených ľudí. Na uliciach v centre boli vyznačené miesta, kde vojaci zastrelili protestujúcich.
Popoludní 22. augusta som sa ocitol na Václavskom námestí. Bolo tam niekoľko tankov a obrnených transportérov. Ľudia proti nim skandovali a vzrušenie sa zvyšovalo. V jednej chvíli na vežiach tankov sa vojaci postavili za guľomety a namierili ich na ľudí, ale nestrieľali.
Vzrušenie postupne upadalo. V celej republike sa ozvala sieť podzemných rozhlasových staníc. Podávali autentické správy zo svojho regiónu a všetci sme mali pocit, že vieme o sebe. Rozhlasové stanice sa budovali dlho pred rokom 1968 pre prípad obsadenia republiky zo Západu. Stanice vyzývali na strhávanie názvov ulíc, miest a obcí, inštitúcií pod heslom: My sa vo svojej krajine vyznáme a okupanti nech blúdia.
Vinohradská trieda v Prahe, kde sídlia redakcie rozhlasu, bola načas uzavretá. Ľudia bránili rozhlas, zapálili tam jeden tank, vojaci zabili ľudí. Pre tie dni sa ukázala prednosť plánovaného hospodárstva. Nedochádzalo k žiadnemu zvyšovaniu cien, ukrývaniu tovaru, zatváraniu prevádzok. Všetko bolo plánované a súkromníci nemohli využívať mimoriadnu situáciu.
V noci vypravili vlak do Bratislavy, podarilo sa mi do neho dostať. Bratislava bola o niečo pokojnejšia než Praha, ale inak rovnaká. Na námestí SNP bolo vyznačené miesto zabitia Petra Legnera, pri Univerzite miesto zabitia Danky Košanovej, Jána Holíka a Stanislava Siváka. Výklady a steny domov boli oblepené heslami proti okupantom. Na dôležitých miestach mesta stáli tanky, ale ich posádkam bolo teplo tak vyliezli z tanku a postávali. Hneď sa okolo nich zhromaždili ľudia a diskutovali s nimi, že u nás nie je kontrarevolúcia. Každý vedel po rusky.
Naša armáda bola uzavretá v kasárňach, ale sem-tam sa objavil na ulici gazík československej armády. V takých prípadoch ľudia na chodníkoch spontánne začali tlieskať. Vtedy sa ukázalo, aká je armáda potrebná a ako môžu nadísť situácie, keď je vlastná armáda pre ľudí jedinou ochranou a ako sa ľudia upínajú k vlastnej armáde.
Sieť rozhlasových staníc priniesla správu, že do Moskvy odletela delegácia na čele s prezidentom Ludvíkom Svobodom. Všetci sme čakali výsledok rokovaní. Po pár dňoch sa delegácia vrátila, už opäť na čele s Alexandrom Dubčekom aj s moskovskými protokolmi o rokovaní. Alexander Dubček pri oznamovaní výsledku rokovaní v Moskve do rozhlasu plakal. Dubčekov plač by mohol byť firemnou značkou o československej politike v roku 1968.
Naproti tomu po návrate z Moskvy začal strmhlavý let do výšky Gustáva Husáka. Rovno z letiska išiel na zjazd Komunistickej strany Slovenska v Bratislave a vyhlásil práve skončený zjazd Komunistickej strany Československa za neplatný. Bola to požiadavka rokovaní v Moskve. Ako argument použil, že na ňom bolo málo Slovákov. Onedlho povedal, že Josef Smrkovský nemôže zostať predsedom Národného zhromaždenia, pretože funkcia patrí Slovákom. Husákova argumentácia bola demagogická aká len mohla byť, ale Husák jediný pochopil novú geopolitickú realitu republiky, prispôsobil sa jej a hľadal východisko.
Rok 1968, čo bolo pred ním a po ňom sa stalo životnou politickou školou pre našu generáciu.
Ján Čarnogurský
.jpg)
.JPG)
