Bratislava 15. októbra (TASR/HSP/Foto: ceskatelevize.cz)

Spolu s Otom Černým moderoval prvú politickú talkshow v Československu po roku 1989 Co týden dal. V období, v ktorom sa rozhodovalo o osude Slovenska, sa stretával s kľúčovými lídrami, tí o ňom napokon rozhodli.

„Z českej strany bol najväčším odporcom spoločného štátu Petr Pithart. Na jednej strane sa tváril ústretovo, na druhej strane bol jedným z architektov rozčlenenia. Podpis tam dal nakoniec Václav Klaus. Ale Petr Pithart bol najväčší odporca Dubčeka a najväčší odporca spoločného štátu,“ povedal v exkluzívnom rozhovore pre TASR novinár, publicista a moderátor Jozef Hübel. Rozhovor je súčasťou projektu Novinári v cykle Osobnosti: tváre, myšlienky, ktorý sa počas októbra a novembra bude prioritne venovať téme 20. výročia rozpadu federácie.

-Spolu s Otom Černým ste moderovali vôbec prvú diskusnú politickú reláciu po Novembri ’89 Co týden dal. Aké boli jej začiatky? V čom sa líšila od podobných diskusií dnes?-

Bola to vlastne prvá politická talkshow po Novembri ’89. V tomto čase nebolo veľa nestraníkov, ktorí pracovali v Československej televízii – Slovensko. Asi traja, alebo štyria, sme vtedy chodili ako spravodajcovia do Federálneho zhromaždenia do Prahy. Zo Slovenska ja so Zuzanou Bubílkovou, neskôr aj Broňo Tesařík. Ja som vtedy moderoval prvú spravodajskú reláciu Udalosti, komentáre. Možno preto, že nás tam zo Slovenska nechodilo veľa, vedenie Československej televízie (ČST) vytypovalo moderátorov na prvé slobodné parlamentné voľby v júni 1990. Za Slovensko som to moderoval ja a za českú stranu Naďa Petrová, ktorá neskôr robila hovorkyňu federálnej vlády Mariána Čalfu. V súčasnosti pracuje ako editorka v Mladej Fronte Dnes. Vtedy si ma vytypovali ako človeka, ktorý by mohol robiť prvú politickú talkshow. Keďže som chodil do Federálneho zhromaždenia ako spravodajca, poznal som prakticky všetkých českých a slovenských politikov. Za českú stranu oslovili Otu Černého, ktorý dovtedy robil športového redaktora. Boli sme hodení do hlbokej vody a presne 21. októbra 1990 sme robili prvú veľkú politickú reláciu Co týden dal.

-Akí v nej boli hostia?-

Bol tam Milan Muška, vtedy predstaviteľ Komunistickej strany Slovenska, Ján Čarnogurský a za Čechov Daniel Kroupa, ktorý neskôr založil s Dlouhým stranu, ale vtedy ešte bol za Občanské fórum… Bol tam aj vtedajší šéf českých komunistov, režisér Jiří Svoboda, šéf KDÚ-ČSL, dnes už nebohý Josef Lux, Petr Toman, šéf vyšetrovacej komisie udalostí 17. novembra, tiež Jan Kavan, neskôr český šéf diplomacie, ale aj Milan Šútovec, vtedy vysoký predstaviteľ VPN a tiež Federálneho zhromaždenia. Jeden z prvých, ktorí tam boli, bol určite predseda SNS Víťazoslav Móric. Keď prišiel do ČST, mal pri sebe zbraň. To už bolo vo vypätých časoch, keď bola na Slovensku vojna o jazykový zákon, či bude schválená matičná verzia, alebo tá druhá. Keď sme sa ho pýtali, prečo má zbraň, odpovedal, že má zbrojný pas a dostal nejaké vyhrážky, takže sa bojí o svoj život.

-Aká bola diskusia?-

Prekvapivo veľmi konštruktívna. Hoci Víťazoslav Móric už vtedy ako jeden z mála pomenoval fakt, že na Slovensku sa vyrábajú polotovary a v Čechách je väčšina finálnej výroby. Hneď v prvej relácii to povedal takto nahlas a bolo to celkom sympatické, lebo to bolo tak. Vtedy už sa šuškalo o konverzii zbrojného priemyslu a o veciach, ktoré neboli veľmi príjemné.

-Konverzia podstatne ťažšie doľahla na Slovensko, kde spôsobila enormný nárast nezamestnanosti, ako na Českú republiku. Mohlo to mať vplyv na radikalizáciu názorov slovenskej verejnosti na vtedajšiu podobu federácie?-

Nie. Ja si myslím, že to bolo vyvolané umelo. Tí, ktorí sa venovali tejto problematike pred Novembrom ’89 vedia, že na Slovensku sa konverzia zaviedla oveľa skôr, ako po tom volal Havel a ešte pred Novembrom ’89. Ja sám som bol v roku 1988 robiť reportáž v Závodoch ťažkého strojárstva v Martine, kde sa vtedy namiesto tankov začali vyrábať stavebné stroje, nakladače a rýpadlá. Ten problém tam bol už dávno. Bolo to v našich rukách, to nám nenadiktovala Praha ani Havel. Keby sme si po rozpade federácie povedali, že chceme pokračovať vo vojenskej výrobe, kto by nám v tom zabránil? Veď odborníci, aj kapacity na výrobu tu ostali, to sa za pár rokov nevyparí. Celá táto téma sa spolitizovala a vina sa hodila na Havla. Áno, mal v tom prsty, ale záležalo aj na slovenskom politickom vedení, ako sa k tomu postaví vtedy prvá vláda národného porozumenia, na čele ktorej bol Milan Čič, neskôr vláda, ktorú v júni 1990, po víťazstve VPN na Slovensku, zostavil Vladimír Mečiar. Stal sa premiérom vďaka jedinému hlasu. Málokto si pamätá, že na VPN sa vtedy rozhodovalo medzi vtedajším federálnym ministrom hutníctva a ťažkého strojárstva Slavomírom Stračárom a Vladimírom Mečiarom. Mečiar vtedy dostal na predsedníctve VPN hlas od Fedora Gála a Jána Budaja. Ak by ho vtedy nepodporili, vývoj na Slovensku by smeroval niekde inde.

-Ale aj Mečiar vtedy napokon prehral boj o vládu…-

Po necelom roku Vladimír Mečiar a jeho vláda padla. Bolo to v dôsledku rozpadu VPN. V máji 1991 sa po necelom roku VPN rozdelilo na ODU-VPN a HZDS. Väčšinu vytvorilo KDH s ďalšími stranami a vládnuť začal Ján Čarnogurský. Čarnogurský našiel moc na zemi a zodvihol ju. Myslím si, že Mečiar, ako aj Čarnogurský, mohli zvrátiť stav v zbrojnej výrobe.

-Približne v tom čase prebiehala aj pomlčková vojna. Ako sa to prejavilo vo vašej relácii?-

Pomlčková vojna bola v našej relácii od začiatku. Začalo sa to v októbri 1990, vo Federálnom zhromaždení začali boje o to, aký bude názov spoločného štátu. Hovorilo sa vtedy o rôznych názvoch. Po prijatí vo Federálnom zhromaždení som informoval o poslednom názve štátu Česká a Slovenská federatívna republika. K tomu sa dospelo po rôznych kompromisoch.

-Istý čas sa dokonca názov štátu písal inak na Slovensku a inak v Čechách…-

Ako sa to prejavovalo v našej relácii? Keď som chodil do Prahy moderovať, mal som výhodu v tom, že Česi si nedovolili priamo kritizovať, že je tam príliš veľa slovenských hostí a priveľa slovenských názorov. Nikto mi nehovoril, že má vo vysielaní byť proporcia slovenských názorov jedna ku dvom. Je pravda, že sme potom s kolegom Otom Černým aj trochu rivalizovali v tom, kto sa viac dostane k slovu. Prvé naše relácie boli trochu naivné v tom, že aj my, aj hostia, sme boli veľmi slušní. Ale potom sa to začalo pritvrdzovať. V mojej poslednej relácii 3. februára 1991 bol prvý a poslednýkrát Vladimír Mečiar, za českú stranu Petr Pithart, bol tam Ľuboš Dobrovský, vtedajší federálny minister obrany, Ján Stráský, posledný federálny premiér po Mariánovi Čalfovi, bol tam Ladislav Pittner, Tomáš Sokol, vtedajší český minister vnútra, bola to mimoriadne silná zostava.

-Bolo ich tam už na prvý pohľad dosť veľa. Stihli v jednej relácii odkomunikovať to, čo chceli?-

Nie. Mali sme veľké oči. Pred reláciou sme si vždy s kolegom Černým sadli nad scenár a povedali sme si, že tam musíme vpratať štyri alebo päť tém. Keď sme zistili, že máme desať hostí, bolo to prakticky nemožné. Jedna alebo dve témy tam zazneli okrajovo. Konkrétne v tejto relácii s Mečiarom rezonovali zväzky ŠtB. Lustračný zákon bol veľký problém, ktorý v Česku dopadol inak ako na Slovensku. My sme ho neprijali nikdy.

-Ako sa správali českí a slovenskí politici v zákulisí?-

Bolo vidno, že v zákulisí sú priatelia. Ale na obrazovke si v zásade nič nedarovali. Z českej strany bol najväčším odporcom spoločného štátu Petr Pithart. Na jednej strane sa tváril ústretovo, na druhej strane bol jeden z architektov rozčlenenia. Podpis tam dal nakoniec Václav Klaus. Ale Petr Pithart bol najväčší odporca Dubčeka a najväčší odporca spoločného štátu.

-Práve Dubček vo svojom poslednom rozhovore pre nemecký týždenník Merian upozorňoval na to, že z pohľadu zahraničia to pôsobí dojmom, že odtrhnúť sa chcú Slováci. V skutočnosti práve česká strana trvaním na tom, že buď má ostať pôvodný model federácie, alebo nič, tlačí štát k rozpadu… Ako na vás pôsobil Dubček? Bol to politik, ktorý mal obdobie slávy už za sebou, alebo to bol človek schopný formovať slovenskú politiku aj do budúcnosti?-

Poviem to inak. Mali sme Alexandra Dubčeka v relácii 6. januára 1991. Na mňa pôsobil Dubček ako človek, ktorý je príliš slušný na novú dobu. Rozumel tomu, čo sa dialo, ale na tých supov, čo vtedy riešili politiku, bol príliš slušný. Nemyslím si, že by to ako politik manažérsky nejako zásadne posúval, ale prezident má byť v prvom rade symbol. A lepší symbol ako Alexandra Dubčeka sme na Slovensku nemali, ani nikdy mať nebudeme. Ak by sa bol stal prezidentom, otváral by nám dvere všade.

-…podobne ako Havel Čechom…-

…áno.

-Približne v tom období, keď ste moderovali Co týden dal, sa v skutočnosti spečatil osud Československa. Navonok to však nikto nepriznával, všetci, okrem Slovenskej národnej strany, hovorili skôr o pokračovaní spoločného štátu…-

Tretieho februára 1991 Vladimír Mečiar v našej relácii povedal, že je tvrdý zástanca spoločného štátu, predstavoval si ho približne ako konfederáciu. Proti boli ľudia ako Ján Kalvoda, ale predovšetkým Petr Pithart.

-Prečo boli Česi skôr za rozdelenie ako za voľnejší zväzok?-

V princípe, väčšina českej politickej reprezentácie sa nechcela rozdeliť. Aj to, že architektom rozchodu stal nakoniec Václav Klaus… Boli tam oveľa väčší odporcovia. Ale Česi mali stále pocit, že na nás doplácajú. Že sme len taký „prívesok“.

-A to naše „priživovanie“ by sa ešte zväčšilo, keby sa prešlo na iný model štátoprávneho usporiadania…-

Áno. Nesúhlasili s tým, aby presunuli na Slovensko nejaké významnejšie finálne výroby. My sme naozaj boli len hrubá výroba, oceliarne, huty, hrubá chemická výroba…

-To sa vtedy naozaj uvažovalo v rámci, že o výrobe rozhoduje primárne štát, nie investori?-

To bola fáza, ktorá, bohužiaľ, alebo našťastie, za spoločného štátu nenastala. Možno skôr, našťastie, lebo to by bola ďalšia vojna. Prvá vojna bola pomlčková, o usporiadaní štátu, a tá druhá by bola ekonomická. To je, našťastie, niečo, čomu sme sa vyhli. Väčšina podnikov zahraničného obchodu bola v tom čase v Čechách, boli tam silové ministerstvá, ktoré mali kontakty… Česi by nám to nepustili. Ak si aj dnes zoberiete rozmiestnenie globálnych firiem, ešte stále je veľa sídiel firiem pre Česko a Slovensko v Prahe. Z tohto pohľadu je dobre, že sme sa rozdelili.

-Nebola práve snaha o ekonomické osamostatnenie kľúčová?-

Boli aj iné dôvody. Nechcem podozrievať Václava Klausa z mocenských ambícií, ale v tom čase bol koniec-koncov len federálnym ministrom financií. Neskôr sa stal českým premiérom. Jeho ambíciou bolo, aby sa stal reprezentantom samostatného štátu a nie…

-…“dvoudomku“, ako to vtedy nazýval?-

Áno. On si nikdy nenašiel skutočný vzťah k Slovensku. Hoci sa tváril, že má rád Tatry a má ženu Slovenku, Slovákov v skutočnosti nemal veľmi rád. Viem to, lebo som ho ako moderátor veľakrát zažil, ako sa o nás vyjadroval s akýmsi dešpektom.

-A Havel? Bojoval za spoločný štát pro forma, z presvedčenia, alebo z povinnosti, keďže bol československý prezident?-

Zo začiatku to bolo jeho presvedčenie a potom, keď mal čoraz menej prívržencov, rezignoval. Zistil, že nemá na to a prestal bojovať.

-Ako na vás ľudsky pôsobili veľké politické osobnosti tej doby v osobnom kontakte? Dubček, Havel, Klaus, Mečiar, Čarnogurský…-

Mečiar bol veľmi zdržanlivý, človek nikdy nevedel, čo si naozaj myslí. Čarnogurský, myslím si, že nebol úprimný, nikdy nehovoril to, čo si myslel. Havel bol z českých politikov, z môjho pohľadu najotvorenejší, najľudskejší. Klaus sa správal vždy nadradene. Dokonca raz, keď som moderoval Udalosti a komentáre a mal som ho ako hosťa, sme sa cez jeho sekretariát dohodli, o čom budeme hovoriť. Keď prišiel večer do štúdia, chcel mi diktovať, čo sa ho mám pýtať. Povedal som, že na tom sme sa nedohodli, že v takom prípade mohol prísť do štúdia sám. Napokon sme zvolili kompromis, prvú otázku som mu položil tú, ktorú chcel, a potom som sa už pýtal ja.

-To už asi nemal veľmi na výber, keďže relácia už bežala…-

Áno, to už nemal veľmi na výber. Ale najnormálnejší sa mi zdal Alexander Dubček, nech to znie akokoľvek.

-V čom to bolo?-

On ostal človekom. Ľudský prístup, aký mal v roku 1968, mu ostal. Hoci už po Novembri ’89 videl, že sa mu niektorí ľudia snažili ubližovať, veľkým podrazom bolo, že mal sľúbenú funkciu federálneho prezidenta a nakoniec sa zákulisnými ťahmi stal prezidentom Václav Havel. Po takýchto podrazoch som pochopil istú zdržanlivosť Alexandra Dubčeka. Ale napriek tomu bol jeho veľký formát v tom, že to dokázal preglgnúť a ostal človekom.

-Ako sa v tom čase menili postoje slovenských politických subjektov k možnosti osamostatnenia Slovenska?-

Nikdy som nepochopil úlohu KDH. Prvý, ktorý vystúpil s témou samostatnej slovenskej hviezdičky na európskom nebi, bol Ján Čarnogurský. Vieme, ako sa potom zachoval pri hlasovaní o vzniku samostatného štátu, ktorý KDH nepodporilo.

-Mne pán Čarnogurský v jednom rozhovore povedal, že on v roku 1992 nemal už žiadne pochybnosti o tom, že sa Slovensko osamostatní, skôr sa obával toho, aké po tom osamostatnení bude. Že jeho otec bol poslancom snemu prvej Slovenskej republiky, ktorá v dôsledku zlej politiky dopadla zle. A on jednoducho nechcel, aby aj nová Slovenská republika začala zle…-

Musím povedať, že Jánovi Čarnogurskému som nikdy nerozumel. Jeho otec bol politický funkcionár za slovenského štátu. Ján Čarnogurský sa radil k disedentu, ale pritom mohol vyštudovať právnickú fakultu s titulom JUDr. Ktorý disident mohol za socializmu vyštudovať právnickú fakultu? Nikdy naostro vo väzení nesedel, až pár dní pred koncom režimu. Neviem, ako on trpel za minulého režimu. Viem, že môj otec, ktorý bol vyhodený zo strany v roku 1968 po ročnom členstve, kde vstúpil presvedčený o tom, že je možné obrodiť socializmus s ľudskou tvárou, bol dvadsať rokov postavený mimo spoločenského diania. Zobrali mu pas a naša rodina nesmela nikam vycestovať. Neviem, či Čarnogurský takto trpel. A nepochopil som ani jeho hlásenie sa k symbolu normalizácie Gustávovi Husákovi. Nepochopil som ani jeho orientáciu proti NATO, pro rusky orientovanú politiku.

-V tom čase ale ani ostatné slovenské politické strany, s výnimkou SNS, nemali jednoznačný postoj za rozdelenie Československa…-

Keď sa rozdelilo VPN, bola jasne za zachovanie Československa ODÚ-VPN, ale jednoznačne za rozdelenie štátu nebolo ani HZDS. Mečiar sa neskôr otočil o 180 stupňov, ale zase aspoň jasne povedal, že je to preto, že sa inak nedá. Pre mňa je najväčší problém to, že rozhodli „o nás bez nás“, že to urobili bez ľudí. Sadli si vtedy s Klausom v nejakej záhrade a rozhodli.

-Vy ste vtedy už pôsobili ako spravodajca v Poľsku…-

V roku 1992 už som bol v Poľsku, kam ma odpratali po tom, ako som bol nepohodlný pre niektorých politikov, najmä Havla s Klausom.

-Ako rozpad Československa vnímali Poliaci?-

Poliaci nevedeli pochopiť, prečo sa rozpadávame. Poľsko je ucelený národ, žije v ňom 99 percent Poliakov, možno nejaké minimum menšín. Nevedeli pochopiť, že dvaja, ktorí žili spolu vyše 70 rokov, sa nevedia dohodnúť na ďalšej existencii. To bol asi ten hlavný obraz. Ale v Poľsku sa ma to už až tak nedotýkalo. Dotýkalo sa ma tam to, čo sa tam dialo. Bolo to veľmi zaujímavé, bol som tam v období, keď už bol prezidentom Lech Walesa. Čo sa týka Československa, mohol som informovať len o tom, čo hovoria Poliaci o tom, čo sa deje v Československu. Deväť z desiatich správ nebolo pozitívnych o Mečiarovi. Televízia a rozhlas mi „nedávali“ skoro nič, preto som písal do denníka SME. Tam som si „zarobil“ na odvolanie z Varšavy.

-Takže vznik Slovenskej republiky ste zažili ako nezamestnaný…-

Federálna televízia fungovala ešte pol roka po rozpade štátu ako Československá televízia. Praha mi ponúkla, aby som bol ich zamestnancom s tým, že postupne by som mal prejsť na češtinu, čo som odmietol. V októbri 1992 som vo Varšave skončil, čiže ešte pred rozdelením samostatného štátu, a odvtedy až do apríla 1993 som robil v rádiu Slobodná Európa na Slovensku a v Mníchove. Tam sme hovorili o rozpade federácie naozaj veľmi otvorene a tvrdo.

-V rádiu Slobodná Európa sa už asi nedalo hovoriť o politických tlakoch…-

S výnimkou toho, že isté osoby rádio sabotovali. Vtedy už bolo HZDS pri moci, bola to druhá Mečiarova vláda od júna 1992 do decembra 1992 a potom to pokračovalo až do marca 1994. Vtedy HZDS totálne sabotovalo, aby sa ľudia vôbec vyjadrili pre rádio Slobodná Európa. Mne sa vtedy podarilo dostať do jedného okrúhleho stola Milana Kňažka ako predstaviteľa vtedy ešte HZDS, a to bol vlastne prvý človek, ktorý si sadol do štúdia v rádiu Slobodná Európa a bol ochotný hovoriť. Dovtedy ho všetci ostatní ignorovali. Vnímali ho ako protislovenské, čo vôbec nie je pravda. My sme sa iba snažili objektívne informovať a myslím, že to aj objektívne bolo. Robil som tam so Štefanom Hríbom, s Mariánom Bednárom, Ľubou Lesnou, Janou Juraňovou, Milanom Žitným…

-Ohľadom rozdelenia sa hovorilo aj o tom, že Česi nechceli Slovensko s Mečiarom na čele, tak ho Mečiarovi nechali. Vnímali ste to aj vy tak?-

Vyzeralo to tak. Vtedy mal Vladimír Mečiar takú podporu, že si možno povedali, „ak urobíme čokoľvek, aj tak to nezmeníme“. Aj tak tí Slováci pôjdu za Mečiarom ako husi, a tak to vyznelo, ako keby nás nechali napospas Mečiarovi. Lenže, samozrejme, neuvedomili si, že Slovensko nie je iba Mečiar, že existujú aj iní a nakoniec sa to potom ukázalo aj v členení HZDS, odišiel Kňažko, potom skupina okolo Vojta Tkáča, Krajči, Maxon atď., postupne mu tam veľa verných nezostalo.

-Ako hodnotíte prvý rok existencie Slovenska? Aj keď nás okamžite uznalo obrovské množstvo štátov, vznik nového štátu je vždy veľké riziko. O to väčšie, ak ten štát len pár rokov predtým bol ešte komunistický… Keby ste mali oznámkovať prvé roky Slovenska z hľadiska toho, čo všetko hrozilo a ako to nakoniec prebehlo, ako by ste to hodnotili?-

Východisková báza pre obidva štáty bola obrovsky rozdielna. Česi de facto kontinuálne pokračovali v tom pozitívnom, čo predtým vytvorilo Československo. Tým, že mali väčšinu finálnej výroby, nemali problém najmä ekonomicky sa chytiť. Slovensko de facto začalo od nuly. My sme si vlastne museli všetko vybojovať, vydobyť, postaviť na nohy, aj investície. Obrovským úspechom bolo to, že sa nám v roku 1991 podarilo dostať na Slovensko Volkswagen. Hoci vtedy to mohlo vyzerať všetko inak, pretože v hre bol iný, silnejší súper a to General Motors. Už to bolo na spadnutie, zástupca General Motors Andrej Barčák, bývalý federálny minister zahraničného obchodu, vtedy veľmi presadzoval, aby General Motors prišiel vyrábať do Bratislavy opely. Po nástupe Mečiara sa to otočilo a vyhral Volkswagen. Chvalabohu, že tento investor prišiel. Tým sa vlastne naštartovala nielen automobilová výroba, ale aj slovenská ekonomika. Najväčšiu zásluhu mal na tom Jozef Uhrík, ale aj súčasný štátny tajomník ministerstva školstva Štefan Chudoba. Vtedy Slovensko ukázalo, že nie sme len nejaká zásobáreň plechov, ale že vieme vyrábať aj sofistikované výrobky. Potom sa to vlastne naštartovalo… Na druhej strane, obdobie rokov 1994 až 1998, bolo obdobím divokej privatizácie. Vlastne prebiehala už aj v skorších rokoch.

-Napríklad malá privatizácia bola už skôr…-

Začalo sa to vlastne už v rokoch 1991 – 1992. Vtedy sa „rozdali“ tie najlukratívnejšie podniky a vtedy už boli tí prví zbohatlíci. Zväčša to boli bývalí komunisti, ktorí sa dostali k majetkom. Rozhľadený človek, ktorý bol absolútne zorientovaný v ekonomike, ako bol Vladimír Lexa, presne vedel, na akú strunu treba hrať. Je to stále človek, ktorý, myslím si, že rozdáva karty slovenskej ekonomike napriek tomu, že sa o ňom nehovorí.

-Informácie sú v podnikaní obrovská výhoda a fakt je, že ten, čo štrngal kľúčmi na námestí, nemohol mať také informácie ako ten, čo bol za socializmu v Štátnej plánovacej komisii…-

Áno… Ale keď sa vrátime k tej známke – naša východisková známka bola niekde okolo štvorky. A kde sme sa dostali dnes? To je možno taká dvojka. Nehodnotil by som to na jednotku, ani jedna mínus, pretože jednostranná orientácia na automobilový priemysel je zraniteľná. Nehovorím, že je to zlé, je dobré, že ho tu máme, ale paralelne by sme mali budovať ešte tri oporné nohy, aby sme stáli pevne na štyroch nohách. Automobilový priemysel je len jedna noha.

-Ako hodnotíte kupónovú a neskôr dlhopisovú privatizáciu? Lebo to bol tiež kľúčový proces, ktorý prebiehal paralelne s rozpadom štátu…-

Kupónová privatizácia bola ako myšlienka veľmi dobrá. Poznám ľudí, ktorí sa vložením malej sumy dostali pri istom boome akcií k slušným peniazom. Keď ste v tom čase vložili tisíc korún a akcie dosiahli istú hodnotu, mohli ste si vybrať aj 150.000. A keď to mali dvaja členovia rodiny, tak to bolo 300.000 korún, čo boli v roku 1992 veľmi slušné peniaze. Čiže, myšlienka ako taká bola veľmi dobrá, ale jednoducho povedalo sa A a nepovedalo sa B. Nedotiahlo sa to možno do fázy úspešnej realizácie. Václavovi Klausovi sa vyčítalo, že zásluhou tejto nedokonanej privatizácie možno krachlo veľa podnikov a veľa ľudí prišlo o peniaze.

-Dlhopisová privatizácia, ktorú robil Mečiar, vyzerala byť na prvý pohľad ľudovejšia, lebo každému garantovala aspoň hodnotu toho dlhopisu…-

Áno, samozrejme. Aj tá dlhopisová ako myšlienka nebola zlá, ale povedzte mi, okrem pár ľudí, ktorí sa orientovali v predaji a kúpe dlhopisov, kto z toho mal nejaký osoh? Pár ľudí, ktorí sa v tom vyznali a vedeli, ako to chodí, na tom nenormálne zbohatlo, ale väčšina ľudí z toho nemala nič. Potom nám vrátili nejakú symbolickú sumu, ale štátu sa to stále oplatilo, štát na tom zarobil.

-Ak si niekto narodený po roku 2000 zoberie učebnicu dejepisu, číta tam fakty, ako napríklad pomlčková vojna, diskusie o deklarácii, hlasovanie, vznik samostatného Slovenska… Aký je rozdiel medzi dejepisnými faktami a realitou, ktorú ste osobne zažili?-

Priznám sa, že neviem, čo si mám o tom myslieť, pretože napríklad moja 17-ročná neter nevedela, kto bol Dubček. Keď generácia 17- až 20-ročných ľudí nevie, kto je Dubček, tak ja potom neviem, čo majú v učebných osnovách. Myslím si, že realita bola vtedy iná. Napríklad v roku 1992 bola celospoločenská nálada aj v Čechách aj na Slovensku nastavená tak, že keby bolo referendum ako najvyššia forma priamej demokracie, tak by sa federácia nebola rozpadla. Väčšina ľudí na Slovensku aj v Čechách bola za zachovanie štátu. Skôr či neskôr by ale k rozpadu federácie došlo. Ale možno, že by sa to oddialilo. Možno raz dejiny ocenia Vladimíra Mečiara a Václava Klausa, že urobili niečo, čo nenájdeme nikde vo svete, že nekrvavou formou rozdelili jednu krajinu na dve, ktoré dnes fungujú. Ale na druhej strane si myslím, aj Klaus to nedávno priznal, že 15-miliónová krajina sa úplne inak presadzuje aj vo svete ekonomických vzťahov ako dve krajiny, ktoré majú 10 miliónov a 5,5 milióna obyvateľov. Toto je možno daň za to, že sme sa rozpadli, že sú to dve malé ekonomiky. Takto sme boli jedna, možno stredne malá, ale ekonomika, ktorá mala vo svete svoju tradíciu a meno. Značka Československo rezonovala všade. Slovensko bude potrebovať ešte veľa rokov, aby podobne rezonovala značka Slovensko. Celé to bude závisieť aj od vývoja v Európskej únii. Ak by sa Európska únia rozpadla, bolo by to pre nás veľmi zlé. Aj priestor na kooperáciu s Českom je taký ako s hocikým iným, ale keď niekto hovorí o nadštandardných vzťahoch, dovolím si tvrdiť, že v ekonomickej oblasti vzťahy nie sú nadštandardné. Možno tie medziľudské ostali, ale tie ekonomické určite nie.

-A malo by zmysel snažiť sa o nadštandardné vzťahy v ekonomike?-

Máme na čom stavať, máme veľmi podobnú legislatívu, to znamená najmenšie bariéry ako úspešne fungovať. Nedávno zaznela myšlienka mať spoločnú letku pri obrane štátu, prečo nie? Som za to, aby takéto spoločné projekty boli, ale aby to nebolo v dominantnosti jednej krajiny, ale na princípe rovnocennosti.