Berlín 21. novembra 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Tatan Syuflana)

Komentár: býv. premiér Saska-Anhaltska Prof. Werner Münch

Už roky útočia teroristi na krajiny vo svete atentátmi: USA, Bali a Djerba, Irak, Sýria, Nigéria a Filipíny, Madrid a Londýn, viackrát Brusel a Paríž – židovský supermarket, redakcia Charlie Hebdo, koncertná sála Bataclan, Saint-Denis a Stade de France, Charlerois a Rouen, kde 26. júla 2016 rituálne popravili 84-ročného kňaza počas svätej omše v kostole v Saint-Etienne-du-Rouvray, ako aj na promenáda v Nice.

A v Nemecku boli atentáty v Essene, vo vlaku pri Würzburgu a v Ansbachu, kde sa atentátnik na festivale vyhodil do vzduchu. Príkladné a ešte dlho nie úplné vymenovanie islamistických teroristických aktov, ktorých páchatelia sa odvolávajú na Korán a výzvu k boju proti „neveriacim“ musíme brať vážne. Na Západe často zažívame tiché zväzy a mešitové spolky, ako to bolo o. i. aj pri zastrelení mníšok v Somálsku, u iránskeho konvertitu pastora Behnana Iraniho, ktorý 5 rokov nevinne sedel vo väzení v iránskom Karadši, viackrát bol brutálne mučený a ťažko zranený, alebo ako je to u Asie Bibiovej, ktorá od júna 2009 in sedí v Pakistane vo väzení za to, že sa ako kresťanka napila z vody zo studne a potom ju čerpala aj moslimkám na poli ako „znečistenú“! a za údajné hanobenie Mohameda a teraz je odsúdená na smrť. Najvyšší súd v Islamabade v októbri po piaty raz odročil pojednávanie na neurčito kvôli eventuálnemu zrušeniu jej trestu smrti.  Islamskí duchovní a učenci hrozia sudcom a obhajcom Asie Bibiovej, ktorá má päť detí. Kresťania sú v Pakistane ľudia druhej kategórie.

Vo vzrušujúcej knihe Louisa Rafaela Saka, patriarchu Chaldejskej cirkvi v Iraku s názvom „Vpochodujte konečne! Zastavte vraždenie kresťanov na Blízkom Východe. Výkrik z Bagdadu“ autor opisuje rast prenasledovania a násilia od  pádu Saddama Husseina v r. 2003 a obrovský islamistický teror, pri ktorom vraždia často aj moslimov, ktorí kresťanov bránia. Osud jezídov je rovnako hrozný, najmä pre ženy, ku ktorým sa na trhu otrokov IS predávajú ako k dobytku.

Neexistuje „ten“ islam

Ak na základe týchto udalostí podľahneme pokušeniu, že islam a islamizáciu kladieme nediferencovane na jednu úroveň, boli by sme neúprimní, lebo taký islam neexistuje. Existuje prirodzene ako náboženstvo rozšírené po svete, ale nie ako homogénna realita, nie ako jednotný svetový islam. Egypt, Sýria, Líbya, Irak, Afganistan, Alžírsko, Tunis, Nigéria, Somálsko a východná Európa, šiiti, suniti, sufisti a salafisti, svätuškári a sekulárni, ktorí Korán a hadith (tradície) vykladajú rôzne, majú odlišné historické tradície a náboženské kultúry.

Súry Koránu, ktoré vyzývajú ku „svätej vojne“
No rovnako ako by nebola realistická takáto identifikácia, bolo by aj fatálnou chybou, ak by sme kvôli týmto rozdielom dospeli k záveru, že islam a islamizmus nemajú nič spolu do činenia. Bolo by to nesprávne už kvôli tomu, že islamisti sa pri ich ničivých akciách odvolávajú na určité súry Koránu, ktoré vyzývajú ku „svätej vojne“ a oni nerobia nič iné, ako že túto výzvu nasledujú.   A moslimov, ktorí násilie odmietajú, lebo tieto súry chápu len ako históriu, a ktoré už v súčasnosti neplatia, obviňujú z herézy.

Dilema rozdielneho výkladu Koránu

Rudolf Möckel, luteránsky farár v Hannoveri, v knihe „Ohnisko islam – nenávisť alebo náboženstvo pokoja? Čo hovorí Korán?“ právom konštatuje, že táto dilema rozdielneho výkladu Koránu zostáva neriešiteľná, „pretože niet islamskej inštancie, ktorá by záväzne určila pre všetkých moslimov, ktoré výpovede Koránu sú platné a ktoré nie“ (str. 127).

Ayaan Hirsi Ali: „Žalujem“

Ayaan Hirsi Ali, ktorá ušla pred otcom vynútenou svadbou do Holandska a odvtedy vedie odvážny boj za utláčané islamské ženy a preto dostáva často hrozby zavraždenia od islamských fanatikov, opisuje v knihe „Žalujem.  Plaidoyer na oslobodenie moslimských žien“ tri dôležité prvky islamskej viery: „Prvý je vzťah moslima k Bohu: Je plný strachu.“ „Druhý prvok je, že islam pozná iba jediný zdroj morálky: proroka Mohameda. Mohamed je neomylný! Tretím prvkom je „dominancia sexuálnej morálky v islame, ktorá sa odvodzuje od hodnôt arabských kmeňov z doby, keď prorok dostal od Alaha posolstvá: kultúra, v ktorej ženy boli vlastníctvom“ (s. 9 f.). Preto nie je náhoda, že Korán je pre mnohých moslimov iba arabsky autentický a v princípe nepreložiteľný.

Nesporným pre islam je: patriarchálna štruktúra, poslušnosť voči náboženským autoritám a rodičom, najmä otcovi, nezriedka s použitím domáceho násilia a nerovnosť pohlaví s nevýhodami pre všetky ženy. Eklatantnými príkladmi toho je znetvorenie genitálií, nútené svadby a vraždy za urážku cti. A takáto štruktúra prirodzene napomáha ochotu k násiliu.

Seyran Ates: „Omyl multi-kulti“

Aj keď sú občas podnety liberalizácie z islamského sveta, konštatovanie Seyrany Atesovej v knihe „Omyl multi-kulti. Ako môžeme v Nemecku lepšie spolunažívať“ je iste správne. Dospela k záveru: „Existujú fundamentalistické, sily nepriateľské voči demokracii a ženám, ktoré sa bránia modernizácii svojho náboženstva a v 21. storočí chcú znova zaviesť stav zo stredoveku“ (s. 210). Seyran Atesová sa narodila v Istanbule a od r. 1969 žila v Berlíne ako právnička. Pre útok a viaceré hrozby odovzdala licenciu a zatvorila kanceláriu.

Mohamed, Korán, islam

Posúdenie islamu nie je možné bez základných znalostí o Mohamedovi a Koráne. Mohamed, arabsky: Muhammad, „Mnoho-velebený“, sa narodil v r. 570 v Mekke, dnes v Saudskej Arábii. Považoval sa za Alahom vyslaného „proroka všetkých národov“. V Mekke žil roky v najväčšej chudobe, bol vodcom karaván a potom žil v Yathribe, neskôr v Medine, považoval sa predovšetkým za vojvodcu, zákonodarcu, politika a proroka. Zostal analfabetom až do smrti, mal 13 žien a konkubín a zomrel ako chorý muž v r. 632 v Medine.

Hlavné vyznanie viery Koránu znie: „Niet boha okrem Alaha. A Mohamed je jeho prorok.“ Korán učí žiť spravodlivo, ale či to znamená bezpečnú cestu do večnosti, to vie iba Alah, ktorý má posledné rozhodnutie, takže pred definitívnou spásou je neustály otáznik – možno áno, možno nie. Jedinou bezpečnou cestou je mučenícka smrť v džiháde. Toto arabské slovo znamená ponajprv „namáhať sa pre Alaha“, no prekladá sa ako „svätá vojna“ a znamená podľa väčšiny miest v Koráne „viesť vojnu za vieru“. Dokonca niektoré súry už poukazujú v nadpisoch na príkaz Alaha bojovať za neho zbraňou, napr. súry 8 „Vojnová korisť“, 48 „Víťazstvo“, 58 „Bojovník“ a 61 „Poriadok bitky“ („Islam od A po Z. Krátky lexikon“ a „Allahu Akbar. Islamistický teror“).

Korán nepochybne dokladá, že islam je politické náboženstvo s cieľom zriadiť boží štát na zemi, preto moslimovia vždy usilujú o moc v štáte, čo iluzórni nekonfliktní podporovatelia integrácie väčšinou nechcú vnímať. Zo skutočnosti, že islam je „politickým náboženstvom“, vyplývajú predstavy právneho poriadku a predovšetkým nároky na politickú moc, ktorá je s kresťanským chápaním, ale aj s našou ústavou, nezlučiteľná“ (Interview s Wolfgangom Ockenfelsom v denníku „Die Tagespost“, 22. 12. 2015). Náboženstvo, štát a politika patria vždy spolu a náboženstvo v islame nikdy nie je súkromnou vecou. Korán určuje, čo je morálne dobré, alebo zlé. Popiera prirodzený morálny zákon, pretože iba on sám udeľuje prikázania.

Islam znamená „podriadenie, odovzdanie sa“ a síce do vôle Alaha a moslim je človek, ktorý sa „podriadil“ a preto nedovoľuje ani kritiku islamu, či Mohameda. Preto sa nemôže vzdať svojej viery bez sankcií, ktoré ukladá  umma (spoločenstvo viery).
Nie je preto náhoda, že prieskumy v Nemecku o ochote moslimov k integrácii ukazujú dosť rigidné, neliberálne výklady Koránu. Napr. 75% opýtaných hovorí, že môže byť iba jeden, pre všetkých moslimov záväzný výklad Koránu a 44% sa priznáva k fundamentalistickým výkladom. V inom prieskume 65% moslimov vyhlásilo, že náboženské pravidlá islamu považujú za dôležitejšie ako nemecké zákony.

Hamel Abdel Samad: „Korán. Posolstvo lásky. Posolstvo nenávisti“

Hamel Abdel Samad, syn egyptského imama a kritik islamu, na ktorého uložili kliatbu fatva a v Nemecku žije pod policajnou ochranou, v knihe „Korán. Posolstvo lásky. Posolstvo nenávisti“ formuluje „Koránovu exegézu“, ktorú zhŕňa: V Koráne nájdeme „takmer všetko: súcit a nenávisť, pokoj a násilie, toleranciu a netoleranciu, odpustenie a pomstu, spolunažívanie aj vypudzovanie inovercov.“ Nie sú tam teda nijaké jednoznačné, súhlasné posolstvá, ale skôr protirečivé, ktoré sú podľa úseku života Mohameda v  mladosti v Mekke, či neskôr v Medine rozdielne.

Necla Keleková: Islamské vedy Korán neskúmajú Necla Keleková, kritická islamská publicistka, poukázala … ešte na iný zaujímavý aspekt: „Máme islamské vedy, ktoré nepripúšťajú nijaké skúmanie Koránu alebo tradícií hadith. Ako zaobchádzať s 200 miestami násilia v Koráne, nie je hodné ani seminára.“ Nazýva to „zlyhaním vied, následkom zideologizovaného prístupu k výskumu migrácie“ („Die Welt“, 27. 9. 2016).

Tolerancia a diskriminácia moslimov a nemoslimov

Sociológ Ruud Koopmans, riaditeľ Oddelenia pre migráciu, integráciu a transnacionalizáciu vo Vedeckom centre pre sociálny výskum v Berlíne, poukazuje na to, že moslimské menšiny v mnohých krajinách sveta sa tešia vysokej miere rovnoprávnosti – s výnimkou Myanmaru a Ruska –, zatiaľ čo v 34 štátoch sveta s moslimskou väčšinou sú nemoslimské náboženské skupiny extrémne diskriminované, a že na islamskom Blízkom Východe a v severnej Afrike 74% tam žijúceho obyvateľstva má antisemitský obraz sveta. Odmietanie homosexuality platí všeobecne a v 10 moslimských krajinách je trest smrti pre homosexuálov dokonca platným zákonom („FAZ“, 1. 7. 2016).

Fóbia

Nejde o vyhraničovanie, alebo všeobecné podozrievanie a prirodzene je známe, že aj moslimovia sú moslimami prenasledovaní a zabíjaní. Ale ani naopak sa nesmie proti takým, ktorí označujú slabé miesta islamu a Koránu, pristupovať so všeobecným podozrievaním a obviňovaním z islamofóbie. Fóbia moslimského sveta proti inovercom je oveľa väčšia ako skutočne existujúca islamofóbia.

Náboženstvo pokoja?

V islame existuje nenávisť voči inovercom. Islam nie je náboženstvom pokoja. A na základe mnohých diskusií a tvrdení vo verejnosti je správna výpoveď, že kritické hodnotenie spočívajúce na faktoch je niečo iné, ako nekritické zľahčovanie či vyhlasovanie niekoho za diabla. Keď je islam náboženstvom pokoja a tolerancie, prečo je teda toľko moslimov na úteku pred ním na nimi tak nenávidený Západ?

Ayaan Hirsi Ali kladie oprávnenú otázku: „Ak sme my, moslimovia, takí tolerantní a pokojamilovní, prečo existuje teda v islamských krajinách toľko etnickej, náboženskej, politickej a kultúrnej rozorvanosti a násilia? … Prečo sme my, moslimovia, takí plní pocitov zlosti a nevôle a nosíme v sebe toľko nepriateľstva a nenávisti medzi sebou, aj voči iným? Prečo sa nám nedarí položiť si k tomu otázky?“ (S. 42).

Prečo existuje toľko nábožensky motivovaných útokov na kresťanov v našich utečeneckých zariadeniach, toľko násilia v rodinách, paralelné spoločnosti, oblasti neprístupné pre inovercov a salafisti, ktorí v Nemecku ľudí indoktrinujú a mladých ľudí verbujú pre IS? Ak vidím takéto z cudzej kultúry vychádzajúce reálne nebezpečenstvo a odmietam ho, som potom štváč? Alebo som ním, ak sa zasadzujem za odstránenie svadieb s deťmi, znetvorení genitálií, nútených svadieb, či vrážd z pomsty? Alebo vtedy, keď dokážem, že je nesprávne tvrdenie, že kresťania a moslimovia veria v toho istého Boha, ako vyhlásil kardinál Woelki? Alebo ak nezdieľam názor predsedu Rady Evanjelickej cirkvi Nemecka, Heinricha Bedford-Strohma, že obavy z islamizácie Nemecka sú malovernosťou, ak považujem za nezmysel vetu, že ľudia by mali v nedeľu radšej chodiť do kostola, ako šíriť obavy z islamu  (bisupka Margot Käßmannová). Pretože oboje nemá spolu nič, ale vôbec nič do činenia. Alebo keď poukazujem na skutočnosť, že kresťanstvo a islam majú rozdielny pohľad na Boha a človeka? Že ľudská dôstojnosť v oboch náboženstvách je neporovnateľná, pretože v kresťanstve ľudská dôstojnosť vychádza predovšetkým z podobnosti Bohu, teda pochádza od samého Boha a preto je nedotknuteľná – mimochodom pre každého človeka a nielen pre kresťana –, zatiaľ čo islam človeku túto mimoriadnu dôstojnosť ako stvoreniu na podobu Boha nepriznáva?

„Tak sa spoločenská diskusia nevedie!“

Popieraním, zľahčovaním, prikrášľovaním, či tabuizovaním nedostatkov a problémov a naivitou alebo teologickým podlizovaním sa pre mňa nič nerieši a je jedno z akých kruhov a s akým úmyslom sa to inscenuje. Tak sa spoločenská diskusia nevedie! Nepovažujem ani za správne, ani za primerané, aby v deň reformácie v tomto roku sa konala kázeň predsedu Centrálnej rady moslimov v Nemecku, Aimana Mazyeka, v Kostole sv. Laurinca v Altdorfe pri Norimbergu, v ktorej sa pokúšal poslucháčom nahovoriť, že islam znamená pokoj a že moslim je vedený „žiť s bohom a spoluobčanmi v pokoji“. Tamojší dekan Breu označil ako úlohu reformácie „prelomiť staré štruktúry myslenia“. Evanjelická cirkev musí ponúkať viac ako „Lutherské lalala“ v deň reformácie (mail E. H. čitateľom BBC, 2.11. 2016). A nikto odo mňa nemôže vážne požadovať, aby som na skutočnosť, že v televízii ARD v relácii Anne Will 6. 11. 2016 redaktorka pozvala švajčiarsku konvertitku Noru Illi, ktorá vystúpila v úplnom zahalení a vyjadrovala sa prikrášľujúco o teroristickej skupine IS, ako aj k vycestovaniu najmä mladých dievčat do ich panstva, privítal a tomu tlieskal, aj keď si niektorí myslia, že to patrí k povinnému programu štátom financovaných médií!

Je úplne nesporné, že je mnoho pokojamilovných a tolerantných moslimov. To je však niečo iné ako tvrdenie, že islam celkovo je pokojamilovné a tolerantné náboženstvo. Kritika islamu sa žiaľ často rovná urážke, pretože v islame neexistuje kritická metóda. To však neznamená, že budeme kritické body ignorovať, zľahčovať ich, že sa im budeme prispôsobovať, že budeme k nim ľahostajní, a že sa pridáme k táraniu mainstreamu a „politickej korektnosti“. Nenávisť a vyhrážky smrti voči kritikom islamu, Koránu a Mohameda nám predsa nemohli uniknúť. Časté obvinenia z islamofóbie voči nám pri súčasnom vynášaní kliatby fatva proti ľuďom, ktorí islam kritizujú, sa musí odhaľovať ako jasné protirečenie.

Rešpekt a úctu kresťana voči nekresťanským veriacim nemožno stotožňovať so schvaľovaním inej viery a vzdaním sa vlastných právd viery. Otázka pravdy zahrňuje ochotu pochopenia rovnako, ako pomenovanie rozdielov. Tolerancia nikdy neznamená zbabelé vzdávanie sa vlastných postojov a presvedčení. O islame a veršoch o násilí v Koráne hovorí aj  Mouhanad Khorchide, profesor religionistiky na Univerzite v Münsteri, v rozhovore s predsedom Rady EKD, že „moslimovia musia jasne definovať, ako sa k tomu má pristupovať“ („Chrismon Spezial“, október 2016). Aj pre nás kresťanov sú to výzvy a nie pozvania pre dobrákov, aby nekriticky otvárali náruč.

Prof. Dr. Werner Münch (foto) bol v r. 1973-1978 rektor Katolíckej odbornej školy Severné Nemecko. Ako politik CDU bol v r. 1984-1990 členom Európskeho parlamentu. V r. 1990-1991 bolo ministrom financií Saska-Anhaltska, v r.1991-1993 tam bol aj premiérom. V r. 2009 vystúpil z CDU. Je politológ a člen Kuratória a patrón Fóra Nemeckých katolíkov.