Inkvizícia, koľko ľudí má vlastne na svedomí? Skutočnosť a fikcia. Časť prvá

Bratislava 10. augusta 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Jozef Ďurník )

Snáď nie je debaty o kresťanstve, katolicizme, rímsko-katolíckej cirkvi, dokonca stredoveku, pri ktorej by nepadla téma inkvizície. Ide o ultimátny argument proti katolíckej cirkvi, katolíckemu náboženstvu, všetkým náboženstvám, dokonca viere v Boha ako takej, o ktorom sa nediskutuje a proti ktorému vraj nie je obrany. Náboženstvá sú zlé, lebo inkvizícia, kresťanstvo je zlé lebo inkvizícia… Tak, ako má katolícka cirkev svoje dogmy, dogmou sa stala aj akási všeobecne platná „pravda“ o inkvizícii čoby čistom zle, ktoré likvidovalo odporcov po miliónoch. Niekedy sa hovorí až o 9 miliónoch obetí, a porovnáva s holokaustom a Stalinom

Táto dogma sa šíri ako inak prostredníctvom filmov, seriálov, kníh, videohier, dokonca školstva. Keď sa však pozrieme na inkvizíciu bližšie, niečo nehrá a nehrá toho čoraz viac. Vatikán pochopiteľne aspoň zatiaľ nevyrazil do protiútoku, pretože protistrana by iniciatívu interpretovala na spôsob – “zabíjali sme, ale menej”. Vatikán je v defenzíve už desaťročia a neustále sa kajá za pedofilné škandály, akoby už inde ako v katolíckej cirkvi pedofili ani neexistovali a išlo o ich poslednú baštu. Ako to teda bolo?

Inkvizícia bola právna inštitúcia katolíckej cirkvi, portugalských a španielskych panovníkov, ktorá sa zaoberala vyšetrovaním v otázke katolíckeho katechizmu a dobrých mravov. Dnes by sme povedali aj ľudských práv a spravodlivosti. Samotný jej vznik reagoval na nárast popularity a moci predovšetkým kacírov z radov katarov, valdéncov, berghardov a bekýň. Inkvizícia stavala na rímskom práve, ktoré bolo veľmi vyspelé a je základom práva dodnes.

Episkopálna inkvizícia, zriadená pápežskou bulou v roku 1184 sa týkala hlavne južného Francúzska a dnešného Talianska. Španielska inkvizícia sa týkala Španielska a Mexika, začala koncom 15. storočia a skončila v roku 1834 (ako posledná). Rímska inkvizícia pôsobila behom 16. a 17. storočia, okrem iného jej výsledkom bol konflikt s Koperníkovým učením a tiež s Galileom. Portugalská inkvizícia sa týkala okrem Portugalska aj portugalských kolónií.

Najviac obetí si vyžiadali najväčšie, Episkopálna a Španielska. Počas Španielskej inkvizície bolo odsúdených viac ako 5000 ľudí, Episkopálnej viac ako 2000 ľudí, Portugalskej viac ako 1800 a Rímskej viac ako 1250 ľudí. To je spolu viac ako 10 500 odsúdených. Hlavným inkvizítorom Španielskej inkvizície bol neslávne známy Tomasa de Torquemada a hlavným inkvizítorom Episkopálnej Bernard Gui a Jacques Fournier. K počtu mŕtvych, ktorých má na svedomí inkvizícia sa počíta aj asi 10 000, ktorí zomreli vo väzení na následky zlého zaobchádzania a mučenia. To je stále „iba“ 20 500 a k 9 miliónom sa ani len neblíži. Viaceré odhady hovoria asi o 30 000 mŕtvych (inkvizícia rozpútala aj menšie pogromy na Židov v Španielsku, bola použitá proti protestantizmu, osvietenectvu, atď.) a to je zatiaľ najreálnejšie číslo. Horný odhad sa drží na 60 000 mŕtvych a ťažko dostať vyššie číslo pokiaľ nie je človek antikresťanský fanatik. Musíme si uvedomiť, že okolo roku 1500 žilo v celej Európe (vrátane Ruska) asi 50 miliónov obyvateľov.

Samozrejme, rádovo viac ľudí bolo inkvizíciou potrestaných a ešte oveľa viac súdených. Rozsudok viny padal často, ale trest smrti len málokedy. Často stačilo osobu pokoriť, prípadne ponížiť. Galileo Galilei je známym prípadom, až celebritou a ťažko dnes vôbec povedať, akoby bol známy nebyť inkvizície. Málokto však vie, že tá našla v jeho prácach technické nedostatky a tie boli spočiatku zámienkou prečo ju stiahnuť. Ďalšou priťažujúcou okolnosťou bol jeho nemanželský vzťah a 3 nemanželské deti. Keď svoje práce zdokonalil a dve dcéry poslal do kláštora, inkvizícia postupovala tvrdo a zadebnene. Skončil v domácom väzení s odriekaním žalmov, jeho práce neboli publikované a mal obmedzené návštevy. Mohol pokračovať v menej kontroverzných výskumoch. V roku 1992 Ján Pavol 2. zrušil výnos inkvizície proti Galileovi.

Ako pracovala inkvizícia? Ak obžalovaný nechcel vypovedať, dali ho do väzenia. Ak trval na popieraní svojej viny, bol vydaný na mučenie (škripec, žeravé uhlíky, čižma, železná panna, topenie, atď.), pričom mu nemali zostať trvalé následky. Ak sa priznal a zriekol bludu, bol odsúdený na vykonávanie kajúcich skutkov a pritom mal nosiť červené, alebo žlté pruhy na odeve. Ak odsúdený po výpovedi nesúhlasil s rozsudkom, mohol sa odvolať na pápeža. Známe sú prípady, že pápeži zneplatňovali rozsudky inkvizítorov. Napr. Inocent VIII. zneplatnil počas jedného roka okolo 200 rozsudkov. Odsúdený, ktorý sa zriekol svojich bludov a potom do nich upadol znova, bol vydaný svetskej moci, ako nenapraviteľný recidivista. Vinník bol potrestaný za urážku civilného práva.

Anton Smatanik