Právna veta

I. Samotným účelom hypertextových odkazov je prostredníctvom presmerovania na iné stránky a webové zdroje umožniť používateľom internetu navigáciu medzi obsahom v rámci siete, ktorá sa vyznačuje dostupnosťou obrovského množstva informácií. Hypertextové odkazy prispievajú k hladkému fungovaniu internetu tým, že sprístupňujú informácie prostredníctvom vzájomného prepojenia. Hypertextové odkazy ako spôsob podávania správ sa podstatne líšia od tradičných spôsobov uverejňovania v tom, že spravidla iba smerujú používateľov k obsahu dostupnému inde na internete. Nepredkladajú prepojené vyhlásenia verejnosti ani nekomunikujú ich obsah, ale slúžia iba na upútanie pozornosti čitateľov na existenciu materiálu na inej webovej stránke.

II. Osoba, ktorá odkazuje na informácie prostredníctvom hypertextového odkazu, nemá kontrolu nad obsahom webovej stránky, ku ktorej hypertextový odkaz umožňuje prístup a ktorý sa môže po vytvorení odkazu zmeniť. Okrem toho obsah za hypertextovým odkazom už sprístupnil pôvodný tvorca na webovej stránke, na ktorú odkaz smeruje, čím poskytol verejnosti neobmedzený prístup.

III. Pokiaľ je hypertextový odkaz iba odkazom na už existujúci obsah, nevytvára nový obsah. Keďže hypertextový odkaz sa zvyčajne líši od skutočného obsahu, používateľ, ktorý sa stretne s hypertextovým odkazom, sa môže slobodne rozhodnúť, či prejde na ďalšiu webovú stránku. Ak sa používateľ nezávisle nerozhodne prejsť na odkaz, obsah sa mu nikdy nezobrazí. Táto sloboda voľby je pre používateľov médií kľúčová. Hypertextové odkazy používateľom umožňujú ľahší prístup k pôvodným zdrojom novinárskeho obsahu a ich kontrolu a poskytujú im veľkú mieru kontroly nad tým, ako tento obsah prijímajú: môžu sa obmedziť na novinársky obsah, ktorý im je ponúkaný, alebo môžu selektívne hľadať ďalšie informácie za týmto obsahom, ako uznajú za vhodné. Hypertextové odkazy tak posilňujú postavenie používateľa spôsobom, ktorý výrazne slúži verejnému záujmu.

IV. Hypertextové odkazy sú kľúčové nielen pre digitálnu revolúciu, ale aj pre našu pretrvávajúcu prosperitu – a dokonca aj pre našu slobodu. Podobne ako samotná demokracia, aj oni potrebujú ochranu.

Skutkové okolnosti

Sťažujúca sa spoločnosť prevádzkuje v Maďarsku populárny online spravodajský portál s názvom 444.hu, ktorý má v priemere približne 250.000 unikátnych používateľov denne. Online spravodajský portál zamestnáva dvadsaťštyri pracovníkov a denne uverejňuje približne sedemdesiatpäť článkov na širokú škálu tém, vrátane politiky, technológií, športu a populárnej kultúry.

Dňa 05.09.2013 sa skupina zjavne podgurážených futbalových fanúšikov zastavila pri základnej škole, keď cestovali autobusom na futbalový zápas. Žiaci školy boli prevažne rómskeho etnika. Fanúšikovia vystúpili z autobusu a začali spievať, skandovať a kričať rasistické poznámky a vyhrážať sa žiakom, ktorí boli vonku na ihrisku. Fanúšikovia tiež mávali vlajkami a hádzali fľaše od piva a jeden z nich údajne močil pred budovou školy. Aby ochránili deti, učitelia zavolali políciu, vzali deti dovnútra a schovali ich pod stoly a v kúpeľni. Futbaloví fanúšikovia nastúpili do autobusu a opustili areál až po príchode polície.

Dňa 05.09.2013 poskytol J.Gy., predstaviteľ miestnej samosprávy rómskej menšiny, rozhovor v sprievode žiaka základnej školy a jeho matky pre Roma Produkciós Iroda Alapítvány, médium zamerané na rómske otázky. Pri opise udalostí a s odkazom na príchod futbalových fanúšikov J. Gy. uviedol, že „prišiel Jobbik….Zaútočili na školu, Jobbik na ňu zaútočil…Členovia Jobbiku, dodal by som, boli členmi Jobbiku, boli členmi Jobbiku určite.“ V ten istý deň médium nahralo video s rozhovorom na YouTube.

Dňa 06.09.2013 sťažujúca sa spoločnosť uverejnila na webovej stránke 444.hučlánok o incidente s názvom „Futbaloví fanúšikovia smerujúci do Rumunska zastavili, aby sa vyhrážali rómskym žiakom“, ktorého autorom bol B.H., novinár internetového spravodajského portálu. Článok obsahoval nasledujúce pasáže:

„Všetko nasvedčuje tomu, že autobus plný maďarských futbalových fanúšikov smerujúcich na zápas Rumunsko – Maďarsko zišiel z diaľnice, aby sa vyhrážal prevažne rómskym žiakom základnej školy v Konyári, dedine blízko rumunských hraníc. Podľa našich informácií a výpovedí svedkov autobus dorazil do dediny vo štvrtok ráno. Fanúšikovia boli pod vplyvom alkoholu a začali urážať Rómov a vyhrážať sa žiakom. Učitelia pracujúci v budove zamkli dvere a najmenším deťom prikázali, aby sa schovali pod stoly. Pán J. Gy., predstaviteľ miestnej rómskej samosprávy, nám o incidente porozprával. Telefonický rozhovor s pánom Gy. a jedným z rodičov bol už nahraný na YouTube.“

Slová „nahraný na YouTube“ boli zobrazené zelenou farbou, čo naznačuje, že slúžili ako link pre hypertextový odkaz na video na YouTube. Kliknutím na zelený text mohli čitatelia otvoriť novú webovú stránku vedúcu k videu umiestnenému na webovej stránke youtube.com. Článok bol následne trikrát aktualizovaný s cieľom zohľadniť novo dostupné informácie, vrátane oficiálnej odpovede polície. Hypertextový odkaz na video na YouTube bol ďalej reprodukovaný na troch ďalších webových stránkach, ktoré prevádzkujú iné médiá.

Dňa 13.10.2013 podala politická strana Jobbik na Vrchnom súde v Debrecíne žalobu za ohováranie proti ôsmim žalovaným, vrátane J.Gy., Roma Produkciós Iroda Alapítvány, sťažujúcej sa spoločnosti a ďalším médiám, ktoré poskytli odkazy na sporné video. Tvrdila, že použitím pojmu „Jobbik“ v súvislosti futbalových fanúšikov a zverejnením hypertextového odkazu na video na YouTube žalovaní porušili jej právo na ochranu dobrého mena.

Dňa 30.03.2014 vrchný súd vyhovel žalobe žalobcu a konštatoval, že vyhlásenia J.Gy. nepravdivo vyvolávali dojem, že Jobbik bol zapojený do incidentu. Zistil tiež, že sťažujúca sa spoločnosť bola objektívne zodpovedná za šírenie hanlivých vyhlásení a porušila právo politickej strany na ochranu dobrého mena, a nariadil jej zverejniť výňatky z rozsudku na webovej stránke 444.hua odstrániť hypertextový odkaz na video na YouTube z online článku.

Sťažujúca sa spoločnosť podala odvolanie s tvrdením, že verejnosť spája pojem „Jobbik“ skôr s protirómskou ideológiou ako s politickou stranou a že tento názov sa stal kolektívnym podstatným menom pre protirómské organizácie. Podľa nej obsah vyhlásenia nebol urážlivý voči politickej strane, keďže bolo verejne známe, že Jobbik sa podieľal na aktivitách podnecujúcich nenávisť. Tiež zdôraznila, že tým, že sprístupnila rozhovor s prvým žalovaným vo forme odkazu, ale nespájala žalobcu s obsahom videa, neopakovala vyhlásenia a nešírila nepravdy.

Dňa 25.09.2014 odvolací súd v Debrecíne potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu. Konštatoval, že vyhlásenie J. Gy. bolo kvalifikované ako tvrdenie faktu, pretože u priemerného publika vyvolalo dojem, že futbaloví fanúšikovia boli organizačne prepojení s politickou stranou. Súd konštatoval, že vyhlásenie bolo urážlivé voči politickej strane, pretože ju spájalo so spoločensky odsúdeniahodným správaním. Pokiaľ ide konkrétne o sťažujúcu spoločnosť, konštatoval:

„… Pokiaľ ide o odvolanie piateho žalovaného [“sťažujúca spoločnosť“], súd prvého stupňa správne konštatoval, že sprístupnenie nepravdivého vyhlásenia prostredníctvom odkazu, aj bez stotožnenia sa s ním, sa kvalifikuje ako šírenie informácií.

Šírenie (alebo distribúcia) je zdieľanie správy ako myšlienkového obsahu a jej sprístupnenie iným osobám. Na rozdiel od názoru piateho žalovaného vyjadreného v odvolaní dochádza k porušeniu zákona šírením aj vtedy, ak sa šíriteľ s vyhlásením neidentifikuje, a to aj v prípade, že dôvera šíriteľa v pravdivosť vyhlásenia je neopodstatnená. Sprístupnenie zákonného obsahu v akejkoľvek forme sa považuje za šírenie a šíriteľ nesie objektívnu zodpovednosť za zdieľanie nezákonného vyhlásenia inej osoby z dôvodu, že k zdieľaniu došlo.

Na základe gramatického a taxonomického výkladu šírenia…dochádza k nemu prostredníctvom zdieľania informácií, čím sa daný obsah stáva prístupným pre kohokoľvek. Podstatou šírenia je zdieľanie informácií a vzhľadom na objektívny právny dôsledok nezáleží na tom, aký bol cieľ zdieľania, ani či šíriteľ konal v dobrej alebo zlej viere; ani rozsah publicity alebo závažnosť porušenia nemajú žiadny význam….“

Najvyšší súdpotvrdil rozsudok druhého stupňa rozsudkom, v ktorom zopakoval, že vyhlásenia J.Gy. boli vyhláseniami skutkovými a že žalovaní nedokázali ich pravdivosť. Hoci sa termín „jobbikos“ používal v hovorovom jazyku, v danom prípade sa J. Gy. výslovne odvolával na politickú stranu a jej úlohu v incidente. Pokiaľ ide o otázku, či konanie sťažujúcej sa spoločnosti predstavovalo šírenie informácií, najvyšší súd konštatoval:

„Tak v trestnom práve, ako aj v iných prípadoch občianskeho práva, najvyšší súd zaujal právne stanovisko…, že šírenie sa vykonáva zdieľaním alebo zverejnením akýchkoľvek informácií, v dôsledku čoho môže mať ktokoľvek prístup k danému obsahu. Internet je len jednou z možných alternatív publikovania; je fórom pre šírenie, čo znamená, že informácie a fakty sa zdieľajú prostredníctvom počítačovej siete. Internetový odkaz k vlastnej zverejnenej informácii slúži ako príloha; stačí jedno kliknutie a je prístupný a čitateľný. Občiansky zákonník stanovil objektívnu zodpovednosť za šírenie informácií bez ohľadu na to, či šíriteľ konal v dobrej alebo zlej viere. Podľa názoru najvyššieho súdu požiadavka, aby médiá nezverejňovali urážlivé výroky, nepredstavuje obmedzenie slobody tlače ani slobody prejavu; ani nie je pre ne povinnosťou, ktorú v praxi nemožno splniť.“

V danom prípade Ústavný súd konštatoval, že sporné vyhlásenie sa týkalo mediálnej správy o udalosti, ktorú tlač prezentovala podľa vlastného posúdenia. Tlačová správa obsahovala zhrnutie informácií týkajúcich sa udalosti verejného záujmu. Tlačová správa nespadala pod definíciu šírenia informácií iba vtedy, ak cieľom zverejnenia bolo poskytnúť dôveryhodnú a aktuálnu prezentáciu vyhlásení tretích strán vo verejnej diskusii. V danom prípade však najvyšší súd zistil, že cieľom zverejnenia nebolo prezentovať vyhlásenia J. Gy., ale prezentovať protichodné informácie týkajúce sa udalosti. Tlačová správa sa teda kvalifikovala ako šírenie informácií.

Ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažujúcej sa spoločnosti. Zdôraznil zistenie súdu druhého stupňa, že poskytnutie hypertextového odkazu na obsah sa kvalifikuje ako šírenie faktov. Okrem toho bolo šírenie nezákonné aj v prípade, že šíriteľ sa nestotožnil s obsahom vyhlásenia tretej strany a aj v prípade, že nesprávne dôveroval pravdivosti vyhlásenia.

Príklady zahraničnej praxe

Spoločné vyhlásenie osobitného spravodajcu OSN pre slobodu názoru a prejavu, zástupcu OBSE pre slobodu médií a osobitného spravodajcu OAS pre slobodu prejavu, prijaté 21. decembra 2005, uvádza nasledovné:

„Nikto by nemal byť zodpovedný za obsah na internete, ktorého nie je autorom, pokiaľ tento obsah neprijal za svoj vlastný alebo odmietol uposlúchnuť súdny príkaz na jeho odstránenie.“

Vo veci C-160/15 GS Media BV proti Sanoma Media Netherlands BV, Playboy Entreprises International Inc., Britt Geertruida Dekker Súdny dvor Európskej únie („ SDEÚ“) posúdil, či a za akých okolností zverejnenie hypertextového odkazu na chránené diela, ktoré boli voľne dostupné na inej webovej stránke bez súhlasu držiteľa autorských práv, predstavuje „sprístupnenie verejnosti“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES o harmonizácii určitých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. SDEÚ konštatoval:

„45. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že internet má v skutočnosti osobitný význam pre slobodu prejavu a informácií, zaručenú článkom 11 Charty, a že hypertextové odkazy prispievajú k jeho riadnemu fungovaniu, ako aj k výmene názorov a informácií v tejto sieti, ktorá sa vyznačuje dostupnosťou obrovského množstva informácií….

47. Na účely individuálneho posúdenia existencie „sprístupnenia verejnosti“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 je preto potrebné, ak umiestnenie hypertextového odkazu na dielo, ktoré je voľne dostupné na inej internetovej stránke, vykonáva osoba, ktorá týmto konaním nesleduje cieľ dosiahnuť zisk, zohľadniť skutočnosť, že táto osoba nevie a nemôže rozumne vedieť, že dané dielo bolo uverejnené na internete bez súhlasu nositeľa autorských práv.

48. Takáto osoba totiž tým, že sprístupňuje toto dielo verejnosti tým, že poskytuje ostatným používateľom internetu priamy prístup k nemu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Svensson a i., C‑466/12, EU:C:2014:76, body 18 až 23), spravidla nezasahuje s plným vedomím dôsledkov svojho konania s cieľom poskytnúť zákazníkom prístup k dielu, ktoré bolo nezákonne zverejnené na internete. Okrem toho, ak bolo dané dielo už dostupné s neobmedzeným prístupom na webovej stránke, ku ktorej poskytuje prístup hypertextový odkaz, všetci používatelia internetu by k nemu v zásade mohli mať prístup aj bez tohto zásahu.

49. Naopak, ak sa preukáže, že takáto osoba vedela alebo mala vedieť, že hypertextový odkaz, ktorý zverejnila, poskytuje prístup k dielu, ktoré bolo nelegálne umiestnené na internete, napríklad z dôvodu, že bola o tom informovaná držiteľmi autorských práv, je potrebné zohľadniť, že poskytnutie tohto odkazu predstavuje „sprístupnenie verejnosti“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.“

V rozsudku č. 1 BvR 1248/11 z 15.12.2011 nemecký Spolkový ústavný súd poukázal na to, že uvedenie odkazu v online článku je chránené nemeckým ústavným právom. Súčasťou diskusného procesu potrebného na vytvorenie názoru, ktorý je chránený základným zákonom, sú súkromné a verejné informácie o vyhláseniach tretích strán, a teda aj čisto technické šírenie takýchto vyhlásení, bez ohľadu na akékoľvek súvisiace vyjadrenie názoru zo strany samotného distribútora. Spolkový ústavný súd zdôraznil, že umiestnením hypertextového odkazu vedúceho na inú webovú stránku osoba alebo organizácia, ktorá tak urobila, automaticky nezakladá obsah webovej stránky ako jej vlastný názor. Nakoniec poukázal na to, že súd správne vyvážil protichodné práva, keď konštatoval, že umiestnenie odkazu ďalej nezasahovalo do práv iných (t. j. autorských práv žalobcu), keďže webovú stránku s nezákonným obsahom bolo možné veľmi ľahko nájsť prostredníctvom internetového vyhľadávača.

V prípade Crookes v. Newton sa Najvyšší súd Kanady zaoberal otázkou, či vytvorenie hypertextového odkazu na hanlivý materiál predstavuje uverejnenie hanlivých výrokov. Rozhodol, že osoba nemôže niekoho hanobiť len tým, že uverejní hypertextový odkaz na webovú stránku alebo dokument tretej strany obsahujúci hanlivý materiál. Konkrétne uviedol:

„Hypertextové odkazy sú v podstate referenciami, ktoré sa zásadne líšia od iných aktov „verejného zverejnenia“. Hypertextové odkazy aj referencie informujú o existencii niečoho, ale samy o sebe neinformujú o jeho obsahu….

Hypertextový odkaz sám o sebe by sa nikdy nemal považovať za „zverejnenie“ obsahu, na ktorý odkazuje. … Iba vtedy, ak osoba alebo organizácia, ktorá tak koná, prezentuje obsah z materiálu, na ktorý odkazuje hypertextový odkaz, spôsobom, ktorý skutočne opakuje hanlivý obsah, by sa tento obsah mal považovať za „zverejnený“ touto osobou alebo organizáciou.“

Dňa 26.07.2012 americký odvolací súd pre tretí okruh rozhodol v prípade Philadelphia Newspapers, LLC, že „uverejnenie odkazu na webovej stránke na údajne hanlivý článok nie je opätovným uverejnením“. Súd skôr konštatoval, že zásady tradičnej publikácie, podľa ktorých samotný odkaz na článok nepredstavuje opätovné uverejnenie materiálu, pokiaľ neopakuje hanlivé tvrdenie, sa vzťahujú aj na publikovanie na internete. Súd konštatoval, že „hoci odkaz a zmienka môžu upriamiť pozornosť čitateľov na existenciu článku, nepredstavujú opätovné uverejnenie článku“.

Posúdenie ESĽP vo veci samej

ESĽP sa domnieva, že predmetná vec sa týka „povinností a zodpovednosti“ internetového spravodajského portálu na účely článku 10 dohovoru, a to v konkrétnej situácii, keď v online článku uviedol hypertextový odkaz vedúci k obsahu dostupnému na internete, ktorý bol neskôr uznaný za hanlivý. Vnútroštátne súdy dospeli k záveru, že uverejnenie takéhoto hypertextového odkazu sa automaticky považuje za uverejnenie hanobného výroku, čo malo za následok objektívnu zodpovednosť novinára a spravodajského portálu prevádzkovaného spoločnosťou, ktorá podala sťažnosť. Pred ESĽP preto stojí otázka, či následný zásah do práv sťažujúcej sa spoločnosti podľa článku 10 Dohovoru bol za daných okolností založený na relevantných a dostatočných dôvodoch a bol teda nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

ESĽP konštatuje, že dotknutý internetový spravodajský portál je profesionálne prevádzkovaný, každý deň uverejňuje približne 75 článkov na širokú škálu tém a denne ho navštevuje približne 250.000 čitateľov.

ESĽP konštatuje, že prax vnútroštátnych súdov oslobodzovala vydavateľov od občianskoprávnej zodpovednosti za preberanie vyhlásení urobených na tlačových konferenciách za predpokladu, že informovali o veci verejného záujmu nestranne a objektívne, odlíšili sa od zdroja vyhlásenia a dali dotknutej osobe možnosť vyjadriť sa k vyhláseniu (pozri bod 21 vyššie). Takáto imunita však neexistovala v prípade šírenia nepravdivých alebo hanlivých informácií, ktoré nepatrili do rámca tlačových konferencií, kde sa uplatňovala norma objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na to, či autor alebo vydavateľ konal v dobrej alebo zlej viere a v súlade so svojimi novinárskymi povinnosťami a záväzkami.

ESĽP opätovne zdôrazňuje, že už skôr s uznaním konštatoval, že rozlišovanie medzi prevádzkovateľom internetového spravodajského portálu a tradičným vydavateľom, pokiaľ ide o obsah tretích strán, bolo v súlade s medzinárodnými nástrojmi v tejto oblasti, čo svedčilo o určitom vývoji v prospech rozlišovania medzi právnymi zásadami upravujúcimi činnosť tradičných tlačených a audiovizuálnych médií na jednej strane a činnosťou internetových médií na strane druhej.

Okrem toho, berúc do úvahy úlohu internetu pri zlepšovaní prístupu verejnosti k správam a informáciám, ESĽP poukazuje na to, že samotným účelom hypertextových odkazov je prostredníctvom presmerovania na iné stránky a webové zdroje umožniť používateľom internetu navigáciu medzi obsahom v rámci siete, ktorá sa vyznačuje dostupnosťou obrovského množstva informácií. Hypertextové odkazy prispievajú k hladkému fungovaniu internetu tým, že sprístupňujú informácie prostredníctvom vzájomného prepojenia.

Hypertextové odkazy ako spôsob podávania správ sa podstatne líšia od tradičných spôsobov uverejňovania v tom, že spravidla iba smerujú používateľov k obsahu dostupnému inde na internete. Nepredkladajú prepojené vyhlásenia verejnosti ani nekomunikujú ich obsah, ale slúžia iba na upútanie pozornosti čitateľov na existenciu materiálu na inej webovej stránke.

Ďalším rozlišovacím znakom hypertextových odkazov v porovnaní s činnosťami zameranými na šírenie informácií je to, že osoba, ktorá odkazuje na informácie prostredníctvom hypertextového odkazu, nemá kontrolu nad obsahom webovej stránky, ku ktorej hypertextový odkaz umožňuje prístup a ktorý sa môže po vytvorení odkazu zmeniť – prirodzenou výnimkou je prípad, ak hypertextový odkaz smeruje na obsah kontrolovaný tou istou osobou. Okrem toho obsah za hypertextovým odkazom už sprístupnil pôvodný tvorca na webovej stránke, na ktorú odkaz smeruje, čím poskytol verejnosti neobmedzený prístup.

Vzhľadom na osobitosti hypertextových odkazov sa ESĽP preto nemôže stotožniť s prístupom vnútroštátnych súdov, ktoré zverejnenie hypertextového odkazu stotožňujú so šírením hanobných informácií, čo automaticky vedie k zodpovednosti za samotný obsah. Namiesto toho sa domnieva, že otázka, či zverejnenie hypertextového odkazu môže z hľadiska článku 10 oprávnene viesť k takejto zodpovednosti, si vyžaduje individuálne posúdenie v každom jednotlivom prípade, pričom sa zohľadní viacero faktorov.

ESĽP za relevantné pre svoju analýzu zodpovednosti spoločnosti sťažovateľky ako uverejňovateľa hypertextového odkazu považuje najmä tieto aspekty: (i) či novinár schvaľoval napadnutý obsah; (ii) či novinár zopakoval sporný obsah (bez toho, aby ho schvaľoval); (iii) či novinár iba uviedol hypertextový odkaz na sporný obsah (bez toho, aby ho schvaľoval alebo opakoval); (iv) či novinár vedel alebo mohol rozumne vedieť, že sporný obsah je hanlivý alebo inak nezákonný; (v) konal novinár v dobrej viere, rešpektoval etic zásady žurnalistiky a vykonal náležitú starostlivosť, ktorú sa očakáva od zodpovednej žurnalistiky?

V danom prípade ESĽP konštatuje, že sporný článok iba uvádzal, že rozhovor s J. Gy. je k dispozícii na YouTube, a poskytoval prostriedok na prístup k nemu prostredníctvom hypertextového odkazu, bez ďalších komentárov alebo opakovania častí samotného rozhovoru, na ktorý odkazoval. Politická strana nebola vôbec spomenutá.

ESĽP konštatuje, že autor v článku nikde nijako nenaznačil, že vyhlásenia dostupné prostredníctvom hypertextového odkazu sú pravdivé, ani že schvaľuje obsah odkazu alebo zaň preberá zodpovednosť. Hypertextový odkaz tiež nepoužil v kontexte, ktorý by sám osebe mal hanlivý význam. Možno teda konštatovať, že napadnutý článok nepredstavoval schvaľovanie inkriminovaného obsahu.

V súvislosti s otázkou opakovania ESĽP opätovne zdôrazňuje, že „trestanie novinára za pomoc pri šírení vyhlásení inej osoby v rozhovore by vážne obmedzilo príspevok tlače k diskusii o veciach verejného záujmu a nemalo by sa uvažovať o ňom, pokiaľ na to nie sú mimoriadne závažné dôvody“. Všeobecná požiadavka, aby sa novinári systematicky a formálne dištancovali od obsahu výroku, ktorý by mohol uraziť alebo provokovať iných alebo poškodiť ich povesť, nie je zlučiteľná s úlohou tlače poskytovať informácie o aktuálnych udalostiach, názoroch a myšlienkach. S ohľadom na tieto zásady ESĽP nevylučuje možnosť, že v určitých konkrétnych okolnostiach môže aj samotné zopakovanie vyhlásenia, napríklad v kombinácii s hypertextovým odkazom, potenciálne vyvolať otázku zodpovednosti. Mohlo by to zahŕňať situácie, keď novinár nekoná v dobrej viere v súlade s etickými zásadami žurnalistiky a s náležitou starostlivosťou, ktorá sa očakáva od zodpovednej žurnalistiky zaoberajúcej sa vecami verejného záujmu. V predmetnej veci to však nebol prípad, keďže, ako bolo uvedené vyššie, v spornom článku neboli zopakované žiadne hanlivé výroky a zverejnenie sa skutočne obmedzilo na umiestnenie hypertextového odkazu.

Pokiaľ ide o to, či novinár a sťažujúca sa spoločnosť vedeli alebo mohli rozumne vedieť, že hypertextový odkaz poskytoval prístup k hanobiacemu alebo inak nezákonnému obsahu, ESĽP na úvod konštatuje, že vnútroštátne súdy, s výnimkou súdu prvého stupňa, tento aspekt nepovažovali za relevantný, a preto ho nepreskúmali. ESĽP tiež zastáva názor, že táto otázka sa musí posúdiť s ohľadom na situáciu, ako sa javila autorovi v danom čase, a nie s odstupom času na základe zistení vnútroštátnych súdov v ich rozsudkoch. V tejto súvislosti ESĽP opätovne zdôrazňuje, že útok na osobnú česť a povesť musí dosiahnuť určitú úroveň závažnosti a musí byť vykonaný spôsobom, ktorý spôsobuje ujmu na výkone práva na rešpektovanie súkromného života. Okrem toho sú hranice prijateľnej kritiky vo vzťahu k politikovi – alebo politickej strane – ako takému širšie ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Na rozdiel od súkromných osôb sa politici a politické strany nevyhnutne a vedome vystavujú dôkladnému skúmaniu každého svojho slova a činu zo strany novinárov aj širokej verejnosti, a preto musia preukazovať väčšiu mieru tolerancie.

Na základe týchto zásad ESĽP konštatuje, že novinár v danom prípade mohol rozumne predpokladať, že obsah, ku ktorému poskytol prístup, hoci možno kontroverzný, zostane v rámci prípustnej kritiky politických strán a ako taký nebude nezákonný. Hoci vyhlásenia J. Gy. boli nakoniec uznané za očierňujúce, pretože naznačovali bez faktického základu, že osoby spojené s Jobbikom spáchali rasistické činy, ESĽP je presvedčený, že takéto výroky nemohli byť od začiatku považované za jednoznačne nezákonné.

Okrem toho je potrebné poznamenať, že príslušný maďarský zákon, ako ho vykladajú príslušné vnútroštátne súdy, vylučoval akékoľvek zmysluplné posúdenie práva na slobodu prejavu spoločnosti, ktorá podala sťažnosť, podľa článku 10 dohovoru v situácii, keď by obmedzenia vyžadovali najvyššiu mieru kontroly vzhľadom na diskusiu o veci verejného záujmu. Vnútroštátne súdy totiž konštatovali, že hypertextové odkazy predstavujú šírenie informácií, a uplatnili objektívnu zodpovednosť, čím v podstate znemožnili akékoľvek vyváženie navzájom si konkurujúcich práv, t. j. práva politickej strany na dobrú povesť a práva sťažujúcej sa spoločnosti na slobodu prejavu . Podľa názoru ESĽP môže mať takáto objektívna zodpovednosť predvídateľné negatívne dôsledky na tok informácií na internete, keďže autori článkov a vydavatelia budú nútení úplne upustiť od uvádzania hypertextových odkazov na materiály, nad ktorých meniteľným obsahom nemajú žiadnu kontrolu. To môže mať priamo alebo nepriamo negatívny vplyv na slobodu prejavu na internete.

Na základe vyššie uvedeného ESĽP konštatuje, že uplatnenie objektívnej zodpovednosti na sťažujúcu sa spoločnosť zo strany vnútroštátnych súdov nebolo založené na relevantných a dostatočných dôvodoch. Opatrenie preto predstavovalo neprimerané obmedzenie jej práva na slobodu prejavu. V dôsledku toho došlo k porušeniu článku 10 dohovoru.

Z odlišného stanoviska sudcu Albuquerquea

Stanovisko ESĽP je, že „politiky upravujúce reprodukciu materiálov z tlačených médií a internetu sa môžu líšiť. Politiky týkajúce sa internetu musia byť nepochybne prispôsobené špecifickým vlastnostiam tejto technológie, aby bola zabezpečená ochrana a podpora príslušných práv a slobôd“. Súčasný rozsudok potvrdzuje tento princíp. ESĽP však ide ešte ďalej v charakterizovaní „rozlišovacích znakov“ hypertextových odkazov, keď konštatuje, že „hypertextové odkazy ako spôsob informovania sa podstatne líšia od tradičných spôsobov uverejňovania …“. Na podporu tohto záveru uvádza tri presvedčivé dôvody.

Po prvé, hypertextový odkaz neprenáša „prepojené vyhlásenia publiku ani nekomunikuje ich obsah“. Namiesto toho iba informuje o existencii takýchto informácií. Takéto stanovisko zaujal aj nemecký Spolkový ústavný súd, kanadský Najvyšší súd v prípade Crookes v. Newton a odvolací súd Spojených štátov amerických pre tretí obvod v prípade Philadelphia Newspapers, LLC, ktorých judikatúru ESĽP cituje a prijíma. V súlade s tým je odkazovanie prostredníctvom hypertextového odkazu „samo osebe obsahovo neutrálne – nevyjadruje žiadny názor …“.

Koncepcia internetu s vývojom World Wide Web bola založená na myšlienke voľného prepojenia informácií. Ako už skôr uviedol Tim Berners-Lee:

„Zámerom pri navrhovaní webu bolo, aby bežné odkazy boli jednoducho referenciami bez implicitného významu. Bežný hypertextový odkaz nemusí nutne znamenať, že jeden z nich potvrdzuje druhý, alebo že jeden z nich vytvorila tá istá osoba ako druhý, alebo že jeden z nich sa má považovať za súčasť druhého.“

Dva princípy návrhu systému sú základom štruktúry a prevádzkového režimu webu, ktoré umožňujú slobodu prejavu:

„ Hlavným princípom, na ktorom spočíva užitočnosť a rast webu, je univerzálnosť. Keď vytvoríte odkaz, môžete odkazovať na čokoľvek. To znamená, že ľudia musia mať možnosť umiestniť na web čokoľvek, bez ohľadu na to, aký počítač majú, aký softvér používajú alebo akým jazykom hovoria, a bez ohľadu na to, či majú pevné alebo bezdrôtové pripojenie k internetu… Ďalšou dôležitou charakteristikou návrhu je decentralizácia. Na pridanie stránky alebo vytvorenie odkazu nie je potrebné získať súhlas žiadneho ústredného orgánu. Stačí použiť tri jednoduché štandardné protokoly: napísať stránku vo formáte HTML, pomenovať ju podľa pravidiel pre názvy URL a zverejniť ju na internete pomocou HTT. Decentralizácia umožnila rozsiahle inovácie a bude v tom pokračovať aj v budúcnosti.“

Komentáre Bernersa-Leeho o dôležitosti potreby produktívneho, univerzálneho prepojenia informácií by mali byť vodítkom pre hodnotenie súdu:

„Web bol navrhnutý ako univerzálny priestor pre informácie, takže keď vytvoríte záložku alebo hypertextový odkaz, mali by ste mať možnosť vytvoriť tento odkaz na absolútne akékoľvek miesto s informáciami, ku ktorým je možné získať prístup prostredníctvom sietí. Univerzálnosť je pre web nevyhnutná: stráca svoju silu, ak existujú určité typy vecí, na ktoré nemožno odkazovať …“.

Hypertextové odkazy sú spojivkom, ktoré drží web pohromade, pretože umožňujú ľuďom ľahko a rýchlo prechádzať na iné webové stránky, kde môžu vyhľadávať, prezerať, pristupovať k informáciám a zdieľať ich. Bez hypertextových odkazov by vydavatelia museli poskytovať alternatívne pokyny, aby čitatelia mohli nájsť viac informácií. Pre väčšinu bežných ľudí by to bolo bez silného technologického zázemia ťažké, ak nie nemožné.

Vyššie uvedené zásady univerzálnosti a decentralizácie, ktoré sú obzvlášť dôležité v oblasti žurnalistiky, posilňuje názor ESĽP, že vnútroštátne právne predpisy by mali „umožňovať novinárom používať informácie získané z internetu bez obavy z postihu“. Ako technika reportáže, hypertextové odkazy uľahčujú a zlepšujú novinársky proces tým, že umožňujú rýchlejšie doručovanie obsahu používateľom a novinárom poskytujú možnosť sprostredkovať informácie, ktoré sú ľahšie dostupné a stráviteľné. Podporujú tiež rozmanitosť a pluralitu v médiách, čo je v podstatnom verejnom záujme, pretože prostredníctvom hypertextových odkazov môžu veľké aj malé mediálne organizácie spolupracovať spôsobom, ktorý je vzájomne prospešný, a poskytovať používateľom bohatší obsah. Novinári a novinárske organizácie zvyčajne nemajú možnosť uistiť sa o zákonnosti obsahu na akýchkoľvek odkazovaných stránkach. Aj keby sme pre účely argumentácie predpokladali, že väčšie mediálne organizácie môžu do určitej miery zvládnuť právne riziká spojené s hypertextovými odkazmi, je zrejmé, že menšie novinárske organizácie s oveľa obmedzenejšími zdrojmi by nemali inú možnosť, ako upustiť od používania hypertextových odkazov.

Po druhé, ako zdôraznil aj kanadský Najvyšší súd, vložením hypertextového odkazu autor „nemá žiadnu kontrolu nad obsahom sekundárneho článku, na ktorý odkazuje“. Obsah cieľovej stránky sa môže od momentu prvého zverejnenia hypertextového odkazu radikálne zmeniť, bez toho aby osoba, ktorá hypertextový odkaz vložila, mala nad ním akúkoľvek kontrolu. Túto argumentáciu zdieľa aj odôvodnenie súdu, ktoré však uvádza výnimku: „prirodzenou výnimkou je prípad, ak hypertextový odkaz smeruje na obsah kontrolovaný tou istou osobou“. V takom prípade však nejde o zodpovednosť za cudzie konanie. Okrem toho hypertextové odkazy často zahŕňajú obmedzenú alebo žiadnu ľudskú redakčnú činnosť, keďže väčšina moderných webových publikačných služieb, systémov riade obsahu a aplikácií sociálnych médií obsahuje nástroje, ktoré umožňujú automatické alebo inak strojovo podporované vytváranie hypertextových odkazov.

Po tretie, ESĽP dodáva, že „obsah za hypertextovým odkazom už sprístupnil pôvodný vydavateľ na webovej stránke, na ktorú odkaz vedie, čím poskytol verejnosti neobmedzený prístup“. Pokiaľ je hypertextový odkaz iba odkazom na už existujúci obsah, nevytvára nový obsah. Keďže hypertextový odkaz sa zvyčajne líši od skutočného obsahu, používateľ, ktorý sa stretne s hypertextovým odkazom, sa môže slobodne rozhodnúť, či prejde na ďalšiu webovú stránku. Ak sa používateľ nezávisle nerozhodne prejsť na odkaz, obsah sa mu nikdy nezobrazí. Táto sloboda voľby je pre používateľov médií kľúčová. Hypertextové odkazy používateľom umožňujú ľahší prístup k pôvodným zdrojom novinárskeho obsahu a ich kontrolu a poskytujú im veľkú mieru kontroly nad tým, ako tento obsah prijímajú: môžu sa obmedziť na novinársky obsah, ktorý im je ponúkaný, alebo môžu selektívne hľadať ďalšie informácie za týmto obsahom, ako uznajú za vhodné. Hypertextové odkazy tak posilňujú postavenie používateľa spôsobom, ktorý výrazne slúži verejnému záujmu.

Kritériá súdu na posúdenie zodpovednosti za používanie hypertextových odkazov

V prvom rade je potrebné poznamenať, že ESĽP sa snaží vyčerpávajúco opísať objektívne a subjektívne kritériá na posúdenie všetkých možných situácií, v ktorých novinári používajú hypertextové odkazy. Hoci ESĽP považuje hypertextové odkazy za „podstatne odlišné od tradičných spôsobov publikovania“, odvoláva sa na kritériá platné pre tradičné spôsoby publikovania, ako sú tlačené médiá, aby sa zaoberal aj situáciami, v ktorých používanie hypertextových odkazov zodpovedá spôsobom publikovania.

ESĽP v skutočnosti identifikuje tri typy konania (actus reus) zo strany novinárov, ktorí používajú hypertextové odkazy: hypertextové odkazy so schvaľovaním obsahu, na ktorý odkazujú, hypertextové odkazy s opakovaním obsahu, na ktorý odkazujú, a samotné hypertextové odkazy bez akéhokoľvek schvaľovania alebo opakovania obsahu, na ktorý odkazujú. Tieto rôzne skutkové situácie si vyžadujú rôzne pravidlá zodpovednosti.

Okrem toho ESĽP odkazuje na tri typy subjektívneho kritéria (mens rea): dobrá viera, vedomosť, že obsah, na ktorý odkazuje hypertextový odkaz, je hanlivý alebo inak nezákonný, a predpokladaná vedomosť, že by tomu tak mohlo byť. Je dôležité zdôrazniť, že pre ESĽP je zodpovednosť za používanie hypertextových odkazov zásadne vždy subjektívna, a to aj v prípade zodpovednosti právnických osôb. Okrem toho sa úmysel novinára musí posudzovať „s ohľadom na situáciu, ako sa javila autorovi v danom čase, a nie s odstupom času na základe zistení vnútroštátnych súdov“. To znamená, že vedomosť novinára o hanlivom alebo inak nezákonnom charaktere obsahu, na ktorý odkazuje hypertextový odkaz, nemožno posudzovať na základe zistení vnútroštátnych súdov vydaných po danom čase. K tomuto bodu sa vrátim nižšie.

Na to, aby bolo možné pripísať zodpovednosť novinárovi, ktorý používa hypertextové odkazy, nestačí preukázať pozitívne a skutočné vedomie („Vedeli novinári…?“) o nezákonnosti obsahu, na ktorý odkazuje hypertextový odkaz; musí existovať dôkaz o zlej viere zo strany novinárov. Zmienka ESĽP o všeobecnej podmienke „dobrej viery“ („“Konal novinár v dobrej viere …?“) zahŕňa ďalší dôvod na vylúčenie zodpovednosti, pokiaľ ide o dodržiavanie etiky žurnalistiky a vynaloženie náležitej starostlivosti, ktorá sa očakáva v zodpovednej žurnalistike. Ako subjektívne kritérium zodpovednosti je zlá viera opakom podmienky „dobrej viery“, ktorá vedie k vylúčeniu zodpovednosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemožno samotné použitie hypertextového odkazu ani opakovanie jeho obsahu chápať ako tiché vyjadrenie súhlasu, prijatie, ratifikáciu, propagáciu alebo schvaľovanie obsahu, na ktorý odkaz vedie. Na pripísanie zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo trestnoprávnej, musia existovať konkrétne dôkazy o súhlase novinára, ktorý vedome prevzal nezákonný obsah za svoj vlastný prostredníctvom výslovného a jednoznačného jazyka. Toto schválenie zodpovedá uverejneniu alebo šíreniu hanlivého alebo inak nezákonného obsahu, čo sa rovná tradičným formám uverejnenia. Ak je takéto schválenie prejavom zlej viery zo strany novinára, použitie hypertextového odkazu má za následok jeho zodpovednosť, ako aj zodpovednosť jeho mediálnej spoločnosti.

Opakovanie hanlivého alebo inak nezákonného obsahu novinárom, sprevádzané hypertextovým odkazom na zdroj obsahu, sa tiež prirovnáva k tradičným formám publikovania. Ak novinár konal v dobrej viere a v súlade s profesijnou etikou a náležitou starostlivosťou, ktorá sa očakáva v zodpovednej žurnalistike, takéto opakovanie ho nezaväzuje k zodpovednosti za tento obsah. Naopak, ak novinár konal v zlej viere, porušil profesijnú etiku a nevyvinul uvedenú náležitú starostlivosť, nesie zodpovednosť za hanlivý alebo inak nezákonný obsah. To znamená, že povinnosti, ktoré má novinár, ktorý zverejňuje hypertextový odkaz, sú povinnosťami prostriedkov, a nie výsledkov.

Všetky prostriedky obhajoby, ktoré majú k dispozícii primárni vydavatelia, by mali byť k dispozícii aj tvorcom hypertextového odkazu, ak sú zodpovední za obsah, na ktorý odkaz vedie. Logika rovnakého zaobchádzania spočíva v tom, že, ako uvádza Rada OSN pre ľudské práva, „rovnaké práva, ktoré majú ľudia offline, musia byť chránené aj online“.

V prípadoch, keď novinár opakuje obsah, na ktorý odkazuje hypertextový odkaz, ESĽP mu neukladá povinnosť formálne sa od tohto obsahu dištancovať. To isté platí a fortiori v prípade, keď novinár jednoducho vytvorí hypertextový odkaz bez toho, aby schvaľoval alebo opakoval obsah, na ktorý odkazuje.

Jednoduché použitie hypertextového odkazu bez schvaľovania alebo dokonca opakovania nezákonného obsahu, na ktorý odkazuje, sa nerovná tradičným formám publikovania. V tomto prípade novinár nie je zodpovedný za tento obsah, s výnimkou veľmi výnimočných okolností, keď nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie. V tejto konkrétnej situácii, keď novinár nerešpektuje rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorým sa takýto obsah vyhlásil za nezákonný a zakázalo sa jeho používanie, možno konštatovať, že novinár úmyselne porušil etiku zodpovednej žurnalistiky a konal v zlej viere.

ESĽP uznáva, že vo výnimočných prípadoch môže existovať zodpovednosť aj v situácii predpokladanej vedomosti („mohol rozumne vedieť“). Na posúdenie predpokladanej vedomosti ESĽP používa povinnosti náležitej starostlivosti zodpovednej žurnalistiky, ktoré vychádzajú z pravidiel etiky žurnalistiky. Možno konštatovať, že novinár mohol rozumne vedieť o hanlivom alebo inak nezákonnom obsahu hypertextovej správy, ak nedodržal etiku žurnalistiky a nesplnil povinnosti náležitej starostlivosti zodpovednej žurnalistiky. Akýkoľvek nižší subjektívny štandard zodpovednosti by nevyhnutne viedol k autocenzúre.

Nakoniec, zodpovednosť sa musí posudzovať s ohľadom na konkrétne skutočnosti prípadu, a nie na prísnom, všeobecnom základe. Akýkoľvek režim objektívnej alebo absolútnej zodpovednosti za používanie hypertextových odkazov je per se v rozpore s vyššie uvedenými zásadami dohovoru. Mohlo by to viesť k nekonečnému regresu zodpovednosti, v dôsledku čoho by autori mohli byť zodpovední za obsah webových stránok, ku ktorým je možné pristupovať prostredníctvom sekvencie hypertextových odkazov začínajúcich webovou stránkou autora. Ako ukazuje tento prípad, nejde len o hypotetický scenár.

Zásady súdu týkajúce sa zodpovednosti za používanie hypertextových odkazov

Na základe uvedených objektívnych a subjektívnych kritérií možno zásady ESĽP týkajúce sa zodpovednosti za používanie hypertextových odkazov zhrnúť takto:

Zásada 1: Ak novinár výslovne a jednoznačne schvaľuje alebo opakuje hanlivý alebo inak nezákonný obsah, na ktorý vedie hypertextový odkaz, používanie hypertextového odkazu sa považuje za tradičnú formu publikovania.

Zásada 2: Zodpovednosť by sa mala vyvodiť len vtedy, ak novinár vie („skutočná a pozitívna vedomosť“), že obsah, na ktorý odkazuje hypertextový odkaz, je nezákonný, a koná v zlej viere. Výnimočne sa zodpovednosť môže uložiť aj vtedy, ak novinár mohol rozumne vedieť („predpokladaná vedomosť“), že obsah je nezákonný, vzhľadom na profesijnú etiku a povinnosti náležitej starostlivosti zodpovedného žurnalizmu.

Zásada 3: Ak novinár používa hypertextový odkaz a neschvaľuje ani neopakuje hanlivý alebo inak nezákonný obsah, na ktorý odkaz vedie, použitie hypertextového odkazu sa nepovažuje za tradičnú formu publikovania a nezakladá zodpovednosť, s výnimkou prípadov nedodržania súdneho príkazu, ktorým sa takýto obsah vyhlásil za nezákonný a zakázal sa jeho používanie.

Zásada 4: Všetky prostriedky obhajoby, ktoré sú k dispozícii primárnym vydavateľom, by mali byť k dispozícii aj novinárovi, ak je zodpovedný za obsah, na ktorý odkazuje hypertextový odkaz. Novinár nemá povinnosť dištancovať sa od hanlivého alebo inak nezákonného obsahu, na ktorý vedie hypertextový odkaz.

Zásada 5: Uvedené zásady dohovoru vyžadujú individuálne posúdenie každého prípadu s ohľadom na situáciu, ako sa javila autorovi v danom čase, a nie s odstupom času na základe zistení vnútroštátnych súdov.

Zásada 6: Akýkoľvek režim objektívnej alebo absolútnej zodpovednosti za používanie hypertextových odkazov je per se v rozpore s uvedenými zásadami dohovoru.

Zásada 7: Tieto zásady sa vzťahujú ako na fyzické osoby (novinárov), tak aj na právnické osoby (mediálne spoločnosti).

Uplatnenie zásad na daný prípad

Maďarské súdy uznali sťažujúcu spoločnosť za zodpovednú za ohováranie za „šírenie“ nepravdivých tvrdení týkajúcich sa strany Jobbik podľa článku 78 ods. 2 občianskeho zákonníka. Článok 78 ods. 2 definuje ohováranie ako „vyhlásenie alebo šírenie urážlivých a nepravdivých skutočností týkajúcich sa inej osoby alebo prezentovanie pravdivých skutočností týkajúcich sa inej osoby s nepravdivými implikáciami“. Vnútroštátne súdy nekonštatovali zodpovednosť sťažujúcej sa spoločnosti za článok o incidente, ale konkrétne za skutočnosť, že novinár použil spôsob hypertextového odkazu na video, ktoré bolo už dostupné online. Zvláštne je, že príkaz vnútroštátnych súdov na odstránenie sa týkal hypertextového odkazu, ale nie ostatných odkazov na existenciu videa v článku.

Sťažujúca sa spoločnosť tvrdila, že nemohla predpokladať, že maďarské súdy budú považovať hypertextový odkaz za šírenie informácií. Sťažujúca sa spoločnosť preto nemohla predpokladať, že zaradením hypertextového odkazu do článku bude uznaná za zodpovednú za ohováranie a bude jej nariadené odstrániť hypertextový odkaz, uverejniť časti rozsudku a uhradiť súdne trovy. Vláda pripustila, že došlo k zásahu do slobody prejavu spoločnosti, ktorá podala sťažnosť, ale argumentovala, že tento zásah bol zákonný a primeraný vzhľadom na prevládajúcu doktrínu objektívnej zodpovednosti v tejto oblasti práva v Maďarsku.

Tým, že maďarské súdy v štyroch po sebe idúcich prípadoch stotožnili hypertextový odkaz so „šírením“, ignorovali základný rozdiel medzi obsahom a oznamovaním existencie obsahu (hypertextovým odkazom). Uplatnenie objektívnej zodpovednosti na akúkoľvek formu hypertextových odkazov znemožnilo vyváženie záujmov požadované podľa judikatúry ESĽP a individuálne posúdenie situácie sťažujúcej sa spoločnosti, čo viedlo k skutočne drakonickému zásahu do práv sťažujúcej sa spoločnosti podľa článku 10. Táto kritika maďarských súdov nie je nová. V inom prípade bolo uplatňovanie objektívnej zodpovednosti maďarskými súdmi podľa článku 78 občianskeho zákonníka už uznané za nezlučiteľné s dohovorom. V tomto prípade ESĽP opakuje tento záver v súvislosti s hypertextovými odkazmi.

Z právneho hľadiska vnútroštátne súdy nezohľadnili skutočnosť, že novinár jednoducho uverejnil odkaz vo svojom článku, bez toho, aby schvaľoval alebo dokonca opakoval obsah, na ktorý odkazoval hypertextový odkaz, a že obsah, na ktorý odkazoval (konkrétne komentáre pána J. Gy. kincidentu), nebol pred vytvorením odkazu vyhlásený za nezákonný a jeho používanie nebolo zakázané žiadnym súdnym rozhodnutím. Vnútroštátne súdy ďalej ignorovali skutočnosť, že daný obsah sa objavil v kontexte spravodajského článku o veci verejného záujmu, keďže sa týkal vyhrážok voči rómskym školákom a mohol byť vnímaný ako výroky v rámci „prípustnej kritiky politických strán“.

Ešte horšie je, že tento prípad poukazuje na to, ako objektívna zodpovednosť za hypertextové odkazy môže viesť k nekonečnému regresu zodpovednosti. Vnútroštátne súdy totiž uznali webovú stránku (hvg.hu) za zodpovednú za hypertextový odkaz na článok na webovej stránke sťažujúcej sa spoločnosti, pretože tento článok sám obsahoval hypertextový odkaz na údajne hanlivé video.

Záver

V súhrne možno konštatovať, že web ako technológia nie je určený na fungovanie spôsobom, ako uvádza žalovaná vláda, kde šírenie informácií prostredníctvom hypertextového odkazu je samo osebe vždy „myšlienkovým obsahom“. Takýto prístup vyvoláva otázku, ako majú ľudia odovzdávať informácie na odhadovaných biliónoch webových stránok, ktoré existujú dnes, a na nespočetných budúcich stránkach, ak to môže viesť k vzniku zodpovednosti. Pre ľudí je príliš zaťažujúce a v mnohých prípadoch nemožné právne posúdiť, či každý obsah, na ktorý odkazuje hypertextový odkaz, je hanobný alebo inak nezákonný. Ak by sa takáto záťaž automaticky preniesla na novinárov prostredníctvom režimu objektívnej zodpovednosti, obmedzilo by to slobodu tlače. Parafrázujúc slová Bernersa-Leeho, hypertextové odkazy sú kľúčové nielen pre digitálnu revolúciu, ale aj pre našu pretrvávajúcu prosperitu – a dokonca aj pre našu slobodu. Podobne ako samotná demokracia, aj oni potrebujú ochranu. Je skutočne pozoruhodné, že tým, že súčasný rozsudok konštatoval porušenie článku 10 dohovoru, práve to urobil.

Mgr. Erika Krutková

Článok pôvodne vyšiel na portáli Pravnelisty.sk.