„So Zdenkom Balážom ako Mini Max mali sme obrovské množstvo koncertov – aj sto ročne.  Po faktickom  rozpade Elánu v rokoch 1987-88 sme dokonca hrávali aj v zahraničí. V roku 1988, po víťazstve na Bystrických zvonoch, začali na nás útočiť kvôli piesni Zebra. Nebola tá „správna“… Vyšla na platni s mojou fotkou, ale moje meno tam nebolo, lebo vraj som potenciálny emigrant, pretože spievam v Rakúsku. Nežiaduci som začal byť aj za pieseň Postupujte ďalej. Keď som po revolúcii prišiel do rádia, bolo mi povedané, že nie som na play liste a preto ma nemôžu vysielať. Myslím si, že to trvá dodnes,“ domnieva sa Jozef Ivaška.

Našim čitateľom pripomenieme, že Jozef Ivaška vyhral Bystrické zvony s piesňou Vlastná tvár, ktorej text napísal Tomáš Janovic. Zakázali ju však hrať, lebo Janovic bol na čiernej listine za program s Lasicom a Satinským. Do Ivaškovho repertoáru patrí aj Štvrté poschodie, jeho najväčší hit, ktorý mu zložil Zdeno Baláž a nahral Vašo Patejdl a ktorý sa vyšplhal až na najvyššiu priečku televíznej pesničkovej súťaže Triangel. „Bol som asi jediný spevák populárnej piesne, ktorý mal Vysokú školu múzických umení, tak som všetkých kritizoval,“ usmieva sa Jozef Ivaška.

Spomenul, že bol autorom aj takých skladieb, ktoré boli označené ako protikomunistické. Samozrejme, mal s tým problémy – a navyše aj preto, že odmietol spoluprácu s ŠtB. Po zákaze hrania jeho piesní a odobratia československého pasu v roku 1988 sa rozhodol zostať v Rakúsku. Tak sa stal emigrantom. Podrobnejšie o tom, ako sa to vlastne stalo,  porozprával vo svojej knihe.

„Dostal som angažmán a legálne som pracoval v divadle St. Pölten. Na víkendy som chodil  domov do Bratislavy, Manželka Anička ma každý piatok čakávala na Slovkoncerte na moju vycestovaciu doložku. Keď som v nedeľu v noci po predstavení prišiel domov, keďže pondelky sme v divadla nehrali, musel som pri vstupe na hraniciach odovzdať vycestovaciu doložku. Nikdy som však nemal istotu, že sa ešte do divadla v Rakúsku vrátim. Od susedov viem, že nás z ŠTB sledovali. Dokonca ma predvolali, aby som s nimi podpísal spoluprácu. Ja som to odmietol so slovami: „Som spevák a nemám čas sledovať kolegov.“ Keď som potom prišiel do divadla, prosil som kolegov, aby neprezradili, že operný spevák Oldo, ktorý sedel so mnou v šatni, emigroval. Ak by to neprezradili, určite by nás z Rakúska stiahli späť domov. Na to mi Fero s cigaretou v ústach odpovedal: „Veď to už vedia, že Polášek Oldo je s tebou v šatni.“ Rana pod pás. Práve sa ma na ŠTB konkrétne pýtali či nepoznám niekoho z divadla, kto emigroval. Ja som sa dušoval, že určite nie. No a tak som sa stal nepohodlným. Aj preto som nechcel riskovať a pri prvej príležitosti som aj s rodinou vycestoval a požiadal o občianstvo v Rakúsku. Už rok pred tým som sa chcel aj s rodinou vysťahovať. Boli sme vtedy prvýkrát v Juhoslávii. Pri návrate cez Rakúsko sme dcérke Katke povedali, že ostaneme teraz tam. Potešila sa. No ja som pokračoval: „Ostaneme v Rakúsku už na trvalo.“ Vtedy spustila záchvat plaču „To mám zradiť vlasť? Čo mi povie súdružka učiteľka v škole?“ A my sme jej museli dať tabletky na upokojenie. Tak sme sa vtedy pobrali naspäť domov na Slovensko,“ spomína vo svojej knihe.

Vysvetľuje, že iba náhodou ho „nestopli“ v rodnom Československu a pretože mu chceli zobrať pas, rozhodol sa zostať v Rakúsku: hrozilo, že bude mať na Slovensku problémy so zamestnaním a určite ho potom už nikde nepustia do zahraničia. Tak tu situáciu opisuje vo svojej knihe.

„Spomínam si, že keď som dostal zmluvu v Badene, telefonoval som na Slovkoncert, že som ju podpísal a prinesiem ju osobne. Pani, čo ma mala na starosti, ma vtedy zahriakla so slovami: „Okamžite prineste pas na Slovkoncert. Už nevycestujete!“ No ja som telefonoval z búdky pri badenskom divadle. V tej chvíli som sa definitívne rozhodol ostať v Rakúsku a zároveň čo najskôr k sebe vziať aj rodinu. Okamžite požiadal o občianstvo pre Aničku aj neplnoletú Katarínku, Dodo občianstvo nechcel. Hrdo sa hlásil, že je Slovák a nikdy sa toho nevzdá. V Rakúsku bola totiž podľa zákona povinnosť vrátiť pôvodné občianstvo. No našťastie to bolo práve v lete 1989 a v novembri sa už korzovalo cez hranice. Padla železná opona a my sme sa mohli vrátiť bez problému do nášho bytu v Petržalke,“ spomína.

„Manželka Anička si v Badene vtedy našla provizórnu prácu v hoteli a neskôr u nás v divadle. Aj keď na Slovensku mala plnú kvalifikáciu ako vedúca učňovského strediska, tu nám povedali, že diplom zo socialistických štátov neakceptujú. Vraj si ich kupujeme za fľašu ruského sektu. Preto som aj ja začal vážne pomýšľať na ďalšiu školu. Veď som bol Mgr. A. a teraz som vyzeral len ako „magor“. Urobil som diferenčné skúšky a znovu som ďalších šesť rokov študoval, v triede profesora Donnera,“ pripomenul.

Napriek tomu, že presťahoval zo Slovenska do Rakúska, nestratil kontakty s kamarátmi a kolegami a snažil sa propagovať slovenskú kultúru a umenie. „V roku 1995 som usporiadal v spolupráci s Casinom Baden a novinármi benefičný koncert. Už ako slovenský spevák som naň pozval celú rakúsku oficialitu na čele s primátorom Badenu a predstaviteľmi úradu vlády Slovenskej republiky ako aj s matičiarmi. V programe okrem mňa vystúpil orchester Pavla Zajačka, vtedy známi zo Slovenskej televízie a rozhlasu, pod pseudonymom PAUL FABIAN so sólistami Dodom Ivaškom a Martinzen. Program mal názov Slovenský deň v Badene. Pozval som okrem toho aj ľudový súbor zo Záhoria. Popri účinkovaní v badenskom divadle som dokončil štúdium na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni v odbore operný a koncertný spev. Absolvoval som prácu, ktorá neskôr vyšla aj na mojom CD Rendezvous mit der Operette an der Donau. V roku 2002 mi bol priznaný titul Mag.Art. Od roku 2004 som začal profesionálne koncertovať s vlastným koncertným programom a pôsobiť aj ako predseda v medzinárodných speváckych súťažiach a festivaloch prakticky po celom svete. Začal som komponovať a venovať sa mladým rakúskym speváckym talentom,“ napísal Jozef Ivaška vo svojej knihe.

Porozprával, ako sa dostal do Ameriky. Stalo sa to koncom októbra roku 2002. Dostal pozvanie do Ameriky. „Nechcel som tomu veriť. Napísali mi napísali, že ma pozýva sám honorárny konzul SR, pán Robert Petrik. Vraj videli video zo Slovenska, na ktorom bolo okrem výstavy krojov aj moje vystúpenie. Pán Petrik prejavil záujem predstaviť ma krajom žijúcim na Floride, v Slovenskej záhrade v Orlande, v Česko-Slovenskom klube v Miami a v Slovenskom klube na ostrove Key Weste u pána Romana Paulika. Mal som obrovskú radosť, že moje piesne zarezonovali aj tam,“ spomína si Jozef Ivaška.

Pripomenul, že práve vtedy dokončil svoje profilové CD Mám život rád a so synom Dodom  mali rozrobené ešte demo ich prvého CD s ľudovými piesňami. Na základe tejto ponuky  začali intenzívne pripravovať program s tradičnými vianočnými koledami a hlavne so slovenskými ľudovými piesňami.

Ich prvý koncert v Miami bol prevažne pre slovenských a českých krajanov, no väčšina boli aj tak Američania. Na začiatku Jozef Ivaška spieval slovenskú hymnu a Dodo zaspieval tú americkú. Takto začínali všetky veľké podujatia. Hneď na to Ivaška-starší zanôtil Ja som bača veľmi starý a potom to už gradovalo. Cez Dusíkovu pieseň Najkrajší kút v šírom svete, ktorú zaspieval Dodo až po slovenské ľudové piesne, ktoré zaklincovali piesňou Tancuj, tancuj vykrúcaj. Vtedy sa všetci roztancovali a speváci museli niekoľkokrát pridávať ďalšie a ďalšie piesne ako Tota Heľpa, Na Kráľovej holi, Ej čo koho do toho, či Tam pod Tatrami.

„Vtedy nám pán Petrík ponúkol spoluprácu na našom pripravovanom CD Na Kráľovej holi, keďže hral veľmi dobre na akordeón, ako sme si hneď na druhý deň overili na spoločnom vystúpení v klube,“ spomína si Jozef Ivaška.

„Každoročne sme potom s Dodom účinkovali na pozvanie Slovenských spolkov a to nielen na Floride. Presne o rok som aj s Aničkou navštívil Key West, Orlando a Miami a tiež klub na Floride, kde bola riaditeľkou Amilia Faltin, o ktorej vám v tejto knihe tiež čo to poviem. S Romanom sme sa spriatelili a pri jeho prvej najbližšej návšteve Slovenska som ho poprosil, aby nám s Dodom uviedol naše spoločné CD s výstižným názvom podľa titulnej piesne Sme dvaja. Keď práve píšem tieto riadky, píše sa rok 2015 a táto pieseň boduje v slovenskej hudobnej televízii SENZI,“ píše vo svojej knihe.

O niektorých ďalších zaujímavých cestách „hudobného Mórica Beňovského“ sa dozviete v dokončení seriálu – tretej časti tohto článku.

Eugen Rusnák