Tento článok si nájdete tu. O tom „usvedčení“ sa však už v článku nepíše. V médiách tiež chýbalo tradičné „morálne rozhorčenie“, aké sa objavuje pri spravodajstve o popravách z krajín, ktoré majú horší vzťah k západným veľmociam. Konanie Saudskej Arábie v poslednom období si však zaslúži kritickú úvahu.

Preto sa v tomto článku budem venovať nasledujúcim témam:

– diskriminácia šiitov a prípad al-Nimr

– ľudské práva v Saudskej Arábii

– trestné právo v Saudskej Arábii

– Saudská Arábia a hnutie ISIL

– európske zbrane pre Saudov

– poučenia pre Brusel

Diskriminácia šiitov a prípad al-Nimr

Poprava 47 ľudí v Saudskej Arábii ako taká nie je príliš prekvapujúca, veď táto krajina patrí dlhodobo medzi štáty s najvyšším počtom popravených vo svete. Pobúrenie verejnosti však nevyvolalo ani tak počet trestov smrti, ako skôr to, ako a komu boli udelené. Medzi popravenými sa ocitol významný šiitský duchovný Nimr an-Nimr, ktorý sa sám nedopustil žiadneho násilia, nebál sa však svoje názory vyjadrovať verejne a jeho poprava vyvolala rozhorčenie medzi rôznymi skupinami šiitov na Blízkom Východe.

Naopak, saudskú moc určite dráždil fakt, že al-Nimr bol ostrým kritikom saudskej politiky doma i v zahraničí. Duchovný kritizoval náboženskú diskrimináciu šiitov, ktorí tvoria menej ako 15% obyvateľstva vo wahhabitskej Saudskej Arábii. Niet pochýb, že vládnuca dynastia dlhodobo potláča šiitský islam. V 20. storočí nechala barbarsky zničiť Džannat al-Baqí, pre šiitov nesmierne dôležité mauzóleum a takisto i niekoľko ďalších pútnických miest. Útoky na šiitov pokračujú i v súčasnosti.

Duchovný Al-Nimr však vládu v Rijáde pobúril nielen svojou kritikou vnútorných pomerov, ale aj tým, že odsúdil saudskú inváziu do Bahrajnu. Pri invázii do Bahrajnu v roku 2011 saudské vojská pomohli potlačiť revolúciu tamojšej šiitskej väčšiny proti sunnitskému monarchovi Hamadovi. Je pravdepodobné, že bez saudskej pomoci by sa v Bahrajne zmenil režim, ale Saudská Arábia tam chcela za každú cenu udržať pri moci sunnitskú dynastiu. Konanie Saudov nebolo príliš prekvapivé, ale zvláštne bolo, ako ľahko saudskú inváziu do susedného štátu tolerovala EÚ. Predstavme si, že by počas revolúcie na Majdane vstúpili ruské tanky na Ukrajinu, aby pomohli prezidentovi Janukovyčovi rozohnať Majdan…

EÚ sa určite mohla šajcha al-Nimra zastať ešte pred popravou. Bol jedným z predstaviteľov tzv. arabskej jari a protivládnych protestov v rokoch 2011-2012 v Saudskej Arábii. Keby išlo o odporcu režimu v inej krajine, zrejme by sa ho Západ intenzívne zastával. Al-Nimr bol stíhaný na Špecializovanom trestnom súde, vytvorenom na boj s terorizmom vo veľmi pochybnom procese. Ale hoci EÚ pri zatýkaní al-Nimra mlčala, mohla protestovať aspoň proti procesu a druhu popravy, ktorý pre neho a ďalších odsúdených šiitov saudská justícia vymyslela.

Niektorí z nich pritom v čase spáchania skutku neboli ešte ani plnoletí, napr. synovec duchovného Ali Mohammed al-Nimr. Mladíkovi pritom orgány odopreli prístup k advokátovi a bez advokáta ho donútili, aby podpísal „priznanie“, ktoré sa stalo hlavným dôkazom v procese. Na základe toho priznania ho odsúdili na sťatie a následné ukrižovanie.

Ľudské práva v Saudskej Arábii

Ochrana maloletých a otázka diskriminácie v oblasti rodinného práva patria medzi najznámejšie problémy v Saudskej Arábii. Nikde inde vo svete nie je rodová diskriminácia tak rozšírená ako práve v Saudskej Arábii. Ženy nie sú plne spôsobilé na právne úkony, nesmú riadiť ani auto a sú vystavené šikane mravnostnej polície. Zaujímavosťou je aj program tzv. islamizácie rodinného práva v Saudskej Arábii. Jedným z hlavných prvkov podporovaných štátom je aj podpora nárastu polygamných manželstiev. Vzhľadom na ropné bohatstvo si to mnohí Arabi môžu aj dovoliť. Často sa tiež organizujú detské sobáše a spodná veková hranica pre manželskú spôsobilosť dievčat nie je jasne stanovená. Každopádne, sobáše sú legálne už u desaťročných detí.

Najhoršia je ale situácia v otázke náboženských menšín a práve tu by mala EÚ vo vzťahu k Saudskej Arábii povedať rozhodné slovo. Mlčanie EÚ je veľmi paradoxné, lebo pokiaľ ide o menšiny, tak je obvykle európska rétorika tvrdá. Na saudských hraniciach sa však kritika zastavuje a západné štáty pasívne prijímajú fakt, že v Saudskej Arábii je verejné vyznávanie akéhokoľvek neislámskeho náboženstva zakázané. Saudský prístup ku kresťanom je pritom v rozpore i s mnohými ustanoveniami Koránu, ktoré vyznávanie kresťanstva tolerujú. A cítiť tu i veľký rozdiel i voči iným moslimským krajinám, ktoré sú voči náboženským menšinám neporovnateľne tolerantnejšie, napr. Sýria, či dokonca Irán.

V právnom systéme Saudskej Arábie existuje veľa ďalších diskriminačných prvkov, ktoré vzbudzujú otázniky a nemožno sa im všetkým venovať jednotlivo. Keby sa objavili v právnom systéme iného štátu, napr. Ruska, tak by boli určite terčom ostrej kritiky zo strany EÚ. Je napr. známe, akú ostrú reakciu v EÚ vyvolal zákon o zákaze propagácii netradičných sexuálnych stykov (i homosexuality) medzi deťmi v Rusku . I keď tento zákon homosexualitu ako takú nezakazoval, štáty EÚ Rusko ostro odsúdili a zákon bol dôvodom mnohých napätí vo vzájomných vzťahoch. Na druhej strane, v Saudskej Arábii sa za homosexuálne vzťahy udeľujú strašné tresty, od trestu bičovania až po trest smrti, ale vo vzťahoch EÚ a Saudskej Arábie kritiku akosi necítiť.

Nemožno pochybovať, že Saudská Arábia je jedným z najhorších porušovateľov ľudských práv vo svete. Saudi sa pritom odvolávajú na islam, hoci ten si problematickým spôsobom vyložili. Napr. toleranciu kresťanov z Koránu si pretvorili na zákaz kresťanských obradov v celej krajine. Žiaľ, ani kvôli diskriminácii vyše milióna kresťanských pracujúcich migrantov v Saudskej Arábii EÚ sankcie nezavedie. Zdá sa, že privilegované partnerstvo medzi USA a Saudmi bráni štátom EÚ, aby brali porušovanie ľudských práv v Saudskej Arábii vážne.

Trestné právo v Saudskej Arábii

Dôvodov na kritiku Saudskej Arábie je viac ako dosť a jedným z hlavných tém by malo byť saudské trestné právo. Saudské trestné právo možno označiť prinajmenšom za kontroverzné a kruté. Problémom je už procesné právo. V Saudskej Arábii bola síce prijatá kodifikácia trestného procesu, procesné právo je však v praxi nejasné. Nespĺňa ani základné požiadavky, vyplývajúce z princípov právneho štátu. Práva obvinených sú systematicky porušované.

Saudské súdy aplikujú šariátske tresty, známe aj z právnych poriadkov iných islamských štátov, aplikujú ich však podstatne prísnejšie než v iných krajinách. Medzi najhoršie tresty v Saudskej Arábii patrí kameňovanie, ktoré sa udeľuje za rúhanie a tiež za závažnejšie prípad cudzoložstva. Saudská justícia aplikuje i tresty amputácie končatín, ktoré sa ukladajú hlavne za majetkovú trestnú činnosť. Je možné odťať obe ruky a pri niektorých trestných činoch dokonca aj nohy. Niektoré z trestov sú však veľmi neobvyklé, napr. vylupnutie oka, ktorým bol potrestaný indický imigrant Puthan Noushad. Typickým znakom saudských telesných trestov je i to, že sa väčšinou vykonávajú verejne.

Saudská justícia si veľmi extenzívne vykladá i ustanovenia o telesných trestoch v Koráne a udeľuje neuveriteľne vysoké počty úderov bičom. Samotný korán pozná ako najvyšší trest 100 úderov bičom za cudzoložstvo, ktoré sa vníma ako závažný trestný čin. Iste, cudzoložstvo je trestné i vo vyspelých štátoch ako Kórea (do roku 2015) či dokonca v niektorých štátoch USA . Lenže saudská justícia bežne udeľuje tisíce úderov bičom nielen za cudzoložstvo, ale i za politické názory. Napr. nedávno sme si pripomínali výročie udelenia trestu pre bloggera R. Badávího – 1000 rán bičom. V niektorých prípadoch sa však udeľujú dokonca ešte vyššie tresty – objavili sa informácie i o treste 40 000 (štyridsaťtisíc) úderov bičom či o trestoch pre osoby nad 90 rokov.

Samozrejme, že telesné tresty pozná mnoho ďalších krajín sveta a patria medzi ne aj vyspelé štáty, ako napr. Malajzia alebo Spojené Arabské emiráty. Telesné tresty sa objavujú vo svete i v krajinách, kde moslimovia netvoria väčšinu obyvateľov. Ide najmä o bývalé britské kolónie (Singapur, Bahamy, apod.). V krajinách Európy sa telesné tresty v druhej polovici 20. storočia prestali v trestnom práve používať, pri ich zákazoch zohral úlohu i Európsky súd pre ľudské práva (napr. Tyrer v. UK). Avšak aj mnohé štáty s islamským obyvateľstvom, napr. Sýria, už telesné tresty nepovažujú za súčasť svojho trestného práva. Práve tieto krajiny len ťažko chápu alianciu medzi liberálnym Západom a stredovekou saudskou monarchiou.

Saudská Arábia a hnutie ISIL

Jedna z najhorších vecí, ktorú pociťovali obyvatelia Sýrie počas občianskej vojny, bolo zavádzanie trestného práva podľa saudských vzorov, ktoré nariaďovalo hnutie ISIL, al-Nusrá a ďalšie islamistické skupiny. Obavy z trestných praktík hnutia ISIL boli aj jedným z hlavných dôvodov pre útek obyvateľov z území okupovaných islamistami. V prípade ISIL treba pritom otvorene hovoriť o saudských trestných praktikách a nie všeobecne o islamskom trestnom práve, pretože trestné právo hnutia ISIL sa podobá na saudskú justíciu. Samozrejme, medzi oboma systémami existujú aj rozdiely, najmä v miere byrokratickej usporiadanosti, ale samotné druhy trestov sú veľmi obdobné.

Hoci Saudská Arábia oficiálne vystupuje ako súčasť americkej koalície v Sýrie a formálne sa k hnutiu ISIL nehlási, je zrejmé, že monarchia je materiálnym i intelektuálnym podporovateľom hnutia ISIL . Mentálna blízkosť medzi saudskou monarchiou a hnutím ISIL je citeľná a hnutie ISIL sa priklonilo práve k saudským predstavám o islamskom právnom poriadku, hoci väčšina islamských krajín neuznáva saudskú interpretáciu islamu.

Je zrejmé, že na hnutie ISIL mala vplyv saudská misionárska činnosť v zahraničí: monarchia investuje veľmi mnoho prostriedkov do šírenia svojej wahhabitskej predstavy o islame. Výsledkom sú viaceré hnutia, ktoré na Západe vnímame s najhoršími obavami. Aj v Európe jestvuje Saudami podporovaná misionárska činnosť. Tá oslovuje mnohých mladých moslimov, pretože práve wahhabiti vystupujú voči európskej právnej kultúre najnezmieriteľnejšie. Mladí moslimovia, ktorí žijú v západnej Európe hoc aj v tretej generácii, sa často cítia ako ľudia druhej kategórie, lebo ich tamojšie spoločnosti stále neprijali medzi seba. Často na to potom reagujú frustráciou a príklonom k wahhabitským vzorom.

Medzi hnutím ISIL a Saudskou Arábiou existujú tiež podobnosti z hľadiska predstáv o svojej výlučnosti. Saudská Arábia je teokratickou absolutistickou monarchiou, ktorej hlava si nárokuje na najvyššie postavenie v rámci islamu ako „ochranca oboch svätých miest“. Je to vyjadrené aj titulom, ktorý si saudský kráľ privlastňuje kvôli kontrole Mekky a Mediny. Nie je prekvapením, že na najvyšší titul si nárokuje aj vodca hnutia ISIL al-Bagdádí – kalif. I keď je jasné, že väčšina sveta jeho titul neberie príliš vážne…

 Európske zbrane pre Saudov      

Vďaka západným dodávkam zbraní, financovaných z ropných príjmov, mohla saudská monarchia rozvinúť intervenčnú politiku vo svojom blízkom okolí. Na jednej strane pomohla v Bahrajne potlačiť tamojšiu revolúciu a naopak, v prípade Sýrie alebo Líbye pomohla revolúciu vyvolať podporou protivládnej opozície. Žiaľ, na tejto politike sa podieľali aj štáty EÚ. V Bruseli by si mali konečne uvedomiť, že saudská agresívna politika nie je v záujme EÚ. Saudi svoju politiku často odôvodňujú „iránskou hrozbou“. Tá je však prehnaná: Irán na zbrojenie vynakladá určite štyrikrát menej peňazí než Saudi, i keď má asi trikrát viac obyvateľov. Saudské výdavky na zbrojenie sú približne také vysoké ako výdavky Ruska . Saudská Arábia je navyše chránená i loďstvom USA, ktoré kontroluje Perzský záliv.

Žiaľ, opakovanie európskych chýb zo Sýrie hrozí i v prípade Jemenu. V marci 2015 tam začala Saudská Arábia so svojimi spojencami intervenciu, ktorá viedla k obrovskej humanitárnej katastrofe a utečeneckej kríze, ktorú som popísal tu. Saudi do vojny v Jemene formálne vstúpili na podporu prezidenta Hádího, hoci ten predtým abdikoval a odišiel z krajiny. V skutočnosti však saudská intervencia pomáha najmä tamojšej al-Kajde a nie umierneným sunnitom. Al-Kajdá je pre Saudov prirodzeným spojencom proti jemenským šiitom, ktorí by bez saudskej intervencie mohli ovládnuť celý Jemen. EÚ by sa však mala spýtať, či výsledkom vývoja v Jemene nebude to isté, čo nastalo v prípade posilňovania „umiernených“ v Sýrii – teda rozmach islamistického extrémizmu.

Je smutné, že takéto otázky si nekládol napr. francúzsky prezident F. Hollande, ktorý práve na začiatku saudskej intervencie v Jemene išiel do Rijádu dohodnúť dodávky nových zbraní. Prezident F. Hollande bez problémov uznal jemenského prezidenta Hádího ako hlavu štátu, hoci ten preukázateľne abdikoval. Naopak, v prípade odstránenia prezidenta Janukovyča mu zjavne nevadil ani protiústavný prevrat v Kyjeve. A problémom nebolo ani to, že sa prevrat na Ukrajine uskutočnil deň po uzavretí dohody medzi lídrami Majdanu a prezidentom Janukovyčom, ktorú garantoval aj francúzsky minister zahraničia…

Ako je známe, prezident F. Hollande zrušil kontrakt s Ruskom na dodávku dvoch lodí triedy Mistral a to kvôli ruskej politike na Ukrajine. Lenže kvôli zrušeniu kontraktu s Ruskom sa francúzsky zbrojný priemysel dostal do ešte väčšej závislosti na štátoch ako Saudská Arábia. Na zrušenie francúzskeho kontraktu s Ruskom totiž reagovali negatívne nielen Rusi, ale aj iné krajiny, napr. India. V Dillí si začali klásť otázky, či sú Francúzsko a ďalšie krajiny EÚ ešte stále dôveryhodnými partnermi pri dodávkach zbraní.

V roku 2015 sa mal podpísať indicko-francúzsky „kontrakt storočia“ na dodávku 126 francúzskych bojových lietadiel Rafale do Indie. Po zrušení kontraktu na lode Mistral s Ruskom sa ale na indickej strane objavili výhrady. India začala žiadať ústupky a Francúzsko ich čiastočne aj urobilo, avšak kontrakt ešte stále nie je podpísaný. Podľa posledných informácií by sa mal v obmedzenejšom rozsahu podpísať 25. januára 2016 počas návštevy prezidenta F. Hollanda v Indii. Francúzi sa preto príliš nepýtali, keď sa im podarilo dohodnúť zmluvu so Saudskou Arábiou, ktorá práve rozbiehala intervenciu v Jemene. Celkovo však platí, že pri dodávkach zbraní Saudom nekladie Západ príliš veľa otázok. Hoci nie vždy je úplne jasné, kde predané zbrane skončia…

Poučenia pre Brusel?

Je najvyšší čas, aby predstavitelia EÚ začali hľadať cesty, ako zastaviť chaos a vojny na Blízkom Východe. Západ nesie veľkú zodpovednosť za destabilizáciu oblasti a zatiaľ stále opakuje tie isté chyby. Výsledkom týchto chýb je okrem iného aj obrovská migračná vlna do EÚ. Tá je možno v záujme iných subjektov, rozhodne však nie v záujme EÚ. EÚ by mala vytvoriť samostatnejšiu politiku, nezávislú od americko-saudskej aliancie na Blízkom Východe. Lenže aj v Sýrii sa štáty EÚ pridali k americkej koalícii a odmietli spolupracovať so sýrskou vládou či s Ruskom, hoci práve sýrsko-ruské akcie viedli k nedávnym porážkam hnutia ISIL a návratu mnohých vnútorne vysídlených osôb.

Domnievam sa, že pre EÚ je dôležité, aby sa podarilo zastaviť tie sily, ktoré majú záujem ovládnuť iné štáty alebo zmeniť hranice na Blízkom Východe. EÚ však politiku ochrany územnej suverenity uplatňuje iba k smerom k Rusku, nie však na Balkáne, ani na Blízkom Východe. A Turecku dokonca dovoľuje, aby okupovalo časť územia členského štátu EÚ – Cypru. Pri toľkej neprincipiálnosti vyznieva európska politika nielen pokrytecky, ale dokonca až smiešne.

Branislav Fábry