Bratislava 23. marca 2019 (HSP/Foto:Screenshot:YouTube)

Písal sa rok 1939. Maďarská politika a spoločnosť stále neakceptovala zánik Uhorska z roku 1918, ani realizáciu samourčovacieho práva Slovákov. Zmenu mocenských pomerov Maďarsko chcelo využiť na destabilizáciu hraníc i vnútorných pomerov na Slovensku

Vytvorením a živením mýtu stotožňujúceho historický mnohonárodnostný uhorský štát s Maďarskom trvale udržovala v spoločnosti pocit krivdy, ktorá sa údajne Maďarom stala (tzv. trianonský komplex). Hlavným zahraničnopolitickým cieľom bola obnova Uhorska, návrat „dočasne odtrhnutých území“, čo by spečatilo aj osud Slovenska a Slovákov.

Prvý povojnový pokus o anexiu slovenských území, pod kepienkom boľševickej revolúcie v roku 1919, sa nevydaril. Nádeje na zmenu hraníc mohli mať úspech len za predpokladu, že sa rozpadne povojnový, tzv. Versaillský mierový systém. Z toho dôvodu maďarská politika od počiatku stavila na podporu nacistického Nemecka. Zmena prišla s Mníchovskou konferenciu v septembri 1938, ktorá zmenila mocenské pomery v strednej Európe.

Už od 5. októbra 1938 maďarské ozbrojené zložky zorganizovali viacero teroristických výpadov na územie Slovenska i Podkarpatskej Rusi s cieľom destabilizovať obranu hraníc i vnútorné pomery v krajine. Väčšinu z nich však československí vojaci zajali. K 7. decembru 1938 bolo tak v Ilave internovaných až 340 maďarských teroristov.

Vďaka Taliansku a Nemecku získalo Maďarsko v tzv. Viedenskej arbitráži vyše 20 percent územia Slovenska a viac ako 12 percent Podkarpatskej Rusi (od decembra 1938 Karpatská Ukrajina). Maďarská diplomacia však šla ďalej. Už 12. marca získala od Hitlera súhlas na okupáciu celej Podkarpatskej Rusi, i keď tu žilo len asi 5 percent Maďarov. Obsadzovať ju začali o dva dni, 14. marca.

Vytvorením spoločnej maďarsko-poľskej hranice sa Slovensko ocitlo v kritickom položení – v priamom ohrození susedmi, ktorí sa netajili snahou o jeho rozdelenie. Tomuto scenáru zabránilo vyhlásenie Slovenského štátu, ktoré by nebolo možné bez „požehnania“ Nemecka. Podkarpatskí Rusíni také šťastie nemali – i keď ich vláda i snem deklarovali štátnu samostatnosť, Nemecko ju neuznalo, čím sa stali korisťou Maďarov.

Keď Budapešť už 15. marca 1939, ako vôbec prvý štát, diplomaticky uznala Slovenský štát, vládnych činiteľov to čiastočne ukolísalo. Okrem toho, hranice strážili len chabé jednotky, armáda bola v štádiu budovania. Na rozdiel od slovenského podcenenia situácie bol maďarský útok dôkladne pripravený. Začal po odchode posledného transportu českých vojakov a deň po ukončení práce slovensko-maďarskej rozhraničovacej komisie, ktorá potvrdila platnosť administratívnej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou.

V skorých ranných hodinách dňa 23. marca 1939 približne 40 tisíc maďarských vojakov obsadilo územie približne okresov Sobrance a Snina. Ich prienik bol uľahčený aj tým, že postupovali s bielymi zástavami či v ukoristených uniformách československej armády. Slováci boli zaskočení. Počas prvého dňa tak bránili dotknuté územia iba letci. Keď slovenské ministerstvo zahraničných vecí adresovalo do Budapešti 23. marca 1939 protestnú nótu i ultimátum na stiahnutie vojsk, z Budapešti odpovedali, že ich armáda nevykonáva na Slovensku žiadnu operáciu, došlo vraj len k „omylom pri korektúre hraníc“. Neskôr argumentovala potrebou „zjednotenia Rusínov“.

Pokus o vybojovanie územia v priebehu 24. marca bol neúspešný. Ďalšie pokusy o frontálny protiútok udusil Hitlerov príkaz z večera 24. marca ukončiť konflikt medzi „spojencami“. Tisova vláda pristúpila na prímerie v domnení, že Nemecko čerstvo podpísanou Ochrannou zmluvou z 23. marca garantuje SR celistvosť. To sa však nestalo.

Maďarské letectvo bombardovalo 24. marca aj Spišskú Novú Ves, 150 km za frontom, keďže tamojšie letisko bolo ohniskom slovenskej vzdušnej obrany. Deväť lietadiel Junkers 86 tu zhodilo vyše 500 bômb, ktoré okrem materiálnych škôd usmrtili 13 osôb. Išlo o prvé bombardovanie cudzieho štátu v Európe pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Udalosť vyvolala v národe mimoriadny ohlas – do boja sa hlásili desaťtisíce mužov, od stredoškolákov až po starcov. Armáda, ktorá sa ešte len formovala, nemala však dostatok odborných a veliteľských kádrov, nemohla prijať všetkých. Tu výrazne pomohla branná organizácia Hlinkova garda. Dobrovoľne vtedy na obranu vlasti nastúpilo vyše 50 tisíc mužov. Išlo o najväčší dobrovoľnícky nástup v novodobých dejinách Slovenska.

Aj napriek prímeriu dochádzalo k lokálnym bojom. Pod tlakom z Nemecka musela slovenská vláda 4. apríla 1939 podpísať protokol, ktorým uznala maďarské zisky z marca 1939. Pod zvrchovanosť Maďarska sa tak dostalo ďalších 74 obcí s rozlohou 1897 km² a vyše 40 tisíc občanmi, po národnostnej stránke bezo zvyšku Slovákov a Rusínov. Celkový počet obetí Malej vojny od 23. marca na strane Slovákov bol 35 životov, na strane maďarskej armády – medzi 23. a 28. marcom – 25 životov. Vojna tiež ukázala, že Slováci sa pri ochrane svojich hraníc nemôžu spoliehať dohody či diplomatické deklarácie zo strany vierolomného suseda, ani na pomoc veľmocí, ale jedine na účinné zabezpečenie hraníc a vlastnú súdržnosť.

Po obnove Československa v roku 1945 sa však z obrancov Slovenska – hrdinov Malej vojny – razom stali „zradcovia Československa“. Zmizli z učebníc, literatúry i z pamätných tabúľ. Spomínať a vyzdvihovať sa mohli len tí, čo padli za Československo. Na svoju angažovanosť doplatili najmä dobrovoľníci. Viacerí z nich boli ako „gardisti“ postavení pred československé ľudové súdy, niektorí boli za to dokonca odvlečení Sovietmi do táborov smrti, gulagov. Mnohí boli prepustení z práce, Štátna bezpečnosť ich sledovala či prenasledovala ešte dlho po vojne. Trpeli aj ich rodiny. Vrcholom absurdnosti bolo, že nepríjemnosti mali v 50. rokoch aj príbuzní obetí maďarského bombardovania.

Hovoriť o Malej vojne mohlo až po roku 1989. Vznikli o nej tri dokumentárne filmy a niekoľko kníh. Po zmene režimu v roku 1998 sa však filmy dostali do televízneho trezoru a štát si túto – z hľadiska Slovákov hrdinskú kapitolu histórie – prestal akokoľvek pripomínať. Takzvané dobré susedské vzťahy, falošne a jednostranne ponímaná tolerancia či naoktrojovaná politická korektnosť zvíťazili nad historickou pravdou. Otázkou je, či natrvalo…

Martin Lacko