Klokočov 4. januára 2020 (HSP/TSKE/Foto:TSKE)

V uplynulých dňoch sme si navzájom v rodinnom kruhu, či medzi priateľmi priali všetko najlepšie, veselé a šťastné prežitie sviatkov i šťastný Nový Rok, i celý rok 2020. V tejto chvíli sa schádza tu v Klokočove duchovná rodina, rodina priateľov a pútnikov, veriacich mariánskych ctiteľov, aby spoločne zahájila rok venovaný osobitnej spomienke na milostivé slzenie klokočovskej ikony v roku 1670, teda pred 350. rokmi

História ikony, jej putovania, jej uctievania na rôznych miestach, história kópií tejto ikony, ale i obnoveného kultu tu v Klokočove – to všetko je dnes už známe historikom alebo ešte je aj predmetom ďalších štúdií, ktoré možno prinesú nové prekvapujúce zistenia.

V tejto chvíli si ale chceme  priblížiť duchovný odkaz, ktorý nám z onej udalosti spred 350 rokov vyplýva.

V dejinách poznáme desiatky, ba stovky podobných udalostí, slzenia ikon, či sôch Bohorodičky. Všetky tieto dávne, či nedávne udalosti, od tých s menej presnými historickými údajmi až po tie historicky dokumentované a vedecky skúmané i overované, nás istým spôsobom takpovediac privádzajú do rozpakov, sú nezodpovedaným otáznikom pre veriacich i neveriacich.

Neveriaci, teda človek z princípu popierajúci možnosť nadprirodzených javov, je v pomykove už zo samotnej existencie dokumentovaných udalostí nevysvetliteľných prirodzeným spôsobom skúmania. Ostáva mu len niekoľko možností: buď tvrdohlavo popierať ich existenciu, či pravosť a to aj za cenu protirečenia zoči-voči zdokumentovanej skutočnosti, alebo pokrčiť plecami s predstieraným nezáujmom, ktorý však len nedostatočne zaháňa červíka pochybností hlodajúcich hlboko v jeho vnútri … čo ak predsa niečo nadprirodzené existuje?

Nábožensky založený, veriaci človek, pripúšťa možnosť nadprirodzených javov ako osobitného Božieho zásahu do prírodných zákonov, do dejín ľudstva i do života každého jednotlivca. Pripúšťa teda – okrem Zjavenia, ktoré bolo naplnené a zavŕšené v osobe Ježiša Krista – aj možnosť istej duchovnej pripomienky, ktorá nič nemení, ani podstatne nedopĺňa k tomuto Zjaveniu, ale ktorou Boh, prostredníctvom Presvätej Bohorodičky Panny Márie či iných svätých chce znovu ozrejmiť ľudstvu potrebu obrátenia sa a oživenia svojej viery.

Veriaci človek si teda kladie skôr otázku o význame, či posolstve, ktoré z danej konkrétnej nadprirodzenej udalosti vyplýva. Odpoveď je potrebné hľadať aj v jej zaradení do konkrétneho kontextu, v ktorom sa odohrala.

Aké boli súvislosti a okolnosti v ktorých sa udialo slzenie klokočovského obrazu?

Druhá polovica 17. storočia bola v našich končinách obdobím politického i duchovného zmätku. Aj keď ani nie štvrťstoročie pre klokočovskými udalosťami bola uzatvorená Užhorodská únia našich predkov, východných kresťanov Mukačevskej eparchie s katolíckou cirkvou, nejasnosti a spory o právo na menovanie biskupa i o menovanie a právomoci farárov oslabovali našu cirkev, ktorá sa nachádzala v zúboženom stave poddanstva a aj kultúrnej ba i duchovnej zaostalosti jej členov i duchovenstva.

V Uhorsku vtedy – po prvotnej expanzii reformácie –  prebiehala na jednej strane rekatolizácia, na druhej strane boli ešte čerstvé ozveny, náboženských bojov, či väčšinou protestantsky orientovaných stavovských povstaní, ktoré sa chystali k ďalšiemu výbuchu.

Protihabsburgsky a teda väčšinou aj protikatolícky orientovaná uhorská, najmä sedmohradská šľachta sa nerozpakovala uzatvárať spojenectvo s islamskou, otomanskou ríšou, ktorá sa rozširovala ďalej na sever. Chaos, rabovačky, zdieranie a prenasledovanie boli na dennom poriadku. Prostý ľud trpel a prakticky bol bitý zo všetkých strán a nemal žiadnu oporu, istotu, ochranu.

Ľudsky povedané – celý vtedajší život jednoduchého človeka bol „na zaplakanie”.

Ku komu inému sa mal a mohol utiekať ak nie k Bohu, k jeho Jednorodenému Synovi i k jeho Panenskej Matke?! Tak tomu bolo pred 350. rokmi aj tu v klokočovskom chráme. Prestrašení ľudia sa vtedy utiekali tu do chrámu,  tu v prosbách vzývali  Bohorodičku.

Jej slzy, boli odpoveďou, znakom spolupatričnosti, súcitu, zdieľanej bolesti s tými, ktorí sa k nej utiekali.

A aká je situácia po  350 rokoch? Čo sa zmenilo a čo ostalo to isté?

Samozrejme, že by bolo prehnaným a zavádzajúcim strašením a zveličovaním, keby sme chceli pripodobňovať vtedajšiu situáciu tej dnešnej. Dnes iste neprežívame až také dramatické situácie spoločenských a politických rozbrojov, plienenia, vojnových hrozieb, materiálnej biedy.

Ale predsa len, v istej miere sú aj dnes prítomné niektoré paralely, či podobné aspekty.

Duchovný zmätok dnes síce nevedie ku konfesionálnym vojnám, ale k pohodlnému prechodu do náboženskej ľahostajnosti, vyjadrenej zvyčajne frázou „no dobre, niečo nadprirodzené, nejaký ten Boh asi bude, ale dajte mi pokoj s nejakým definovaným a organizovaným náboženstvom, ktoré by mohlo obmedzovať, či usmerňovať moje správanie”. Takto zmýšľajúci súčasný človek v prvom rade nechce mať nič s nejakou organizovanou vierou, či inštitucionalizovanou hierarchickou cirkvou – hrdo sa hlási, že on „v nejakého Boha svojim spôsobom síce verí, ale cirkev a farárov k tomu nepotrebuje” – a to z jednoduchého dôvodu, „svojho Boha a svoju vieru” si totiž môže formovať a prispôsobovať podľa svojich potrieb, túžob, prípadne pudov a nechce aby  mu do toho niekto „kafral,” alebo mu pripomínal nejaké pravidlá  a príkazy.

Ani politické a spoločenské rozbroje  samozrejme, že nie sú také dramatické ako v 17. storočí – nemáme tu kurucov a labancov, ktorí by po sebe strieľali. Dnes sa politické súboje väčšinou obmedzujú na slovné šarvátky a prestrelky, na preteky, kto bude agresívnejší a vulgárnejší, aby si tak získal priazeň podobne agresívnych, alebo iba jednoducho prostoduchých potenciálnych stúpencov ochotných nasledovať – obrazne povedané – najhlasnejšie brechajúceho vodcu najpočetnejšej, či najdravšej svorky. Došli sme do patovej situácie, v rámci ktorej sa dnes na jednej strane každý politický oponent označuje za zločinca, prípadne populistu, farizeja, alebo korupčníka, alebo zapredanca tej či onej ideológie, cudzej veľmoci, či nadnárodných organizácií, aby sa s ním na druhej strane zajtra spriadali účelové spojenectvá. V podstate totiž napriek proklamovaným programom, skutočné ideové a hodnotové rozdiely sú &  p;predmetom diskusie len tu a tam, zriedkakedy, akoby boli v úzadí, akoby ľudí ani nemali čo zaujímať a na povrch sa viac dostávajú malicherné bubliny vypĺňajúce prvé stránky bulváru a sýtiace tak davy, očakávajúce chlieb a hry.

Rozhodne sme však na tom lepšie ako v 17. storočí – len znechutenie a apatia a pocit bezmocnosti sú podobné, aj keď dôvody sú menej dramatické.

V 17. storočí sa pri riešení domácich problémov hralo islamskou kartou, vtedy aj priamo, vojensky – ak išlo o robenie problémov katolíckej habsburskej Viedni, tak bol povstaleckým uhorským šľachticom dobrý za spojenca aj turecký mohamedán. Dnes, hoci sa politický a fundamentalistický islam stáva svetovým hráčom stále viac prítomným aj v rámci Európy, ktorej sme súčasťou, predsa sa na Slovensku touto kartou ešte natoľko nehrá, skôr sa ňou len straší, pretože skúsenosti z obdobia medzi moháčskou a viedenskou bitkou zanechali v historickej pamäti akési trvalé poučenie.

Dnešné kresťanstvo však nie je ohrozované islamom, teda aspoň nie na Slovensku. Islam sa stáva v Európe serióznym protagonistom iba v miere odtrhnutia sa častí európskej spoločnosti od kresťanských koreňov vlastnej civilizácie. Odhliadnuc od tohto viac-menej západoeurópskeho problému však vidíme, ako sa aj u nás, zatiaľ tak trochu v ústraní, ale o to intenzívnejšie, nenápadne formujú bojové šíky iných novodobých výbojných nekresťanských, či dokonca proti-kresťanských ideológií, či sekulárnych kvázi-náboženstiev, ktorých dobyvačné šírenie svojou rýchlosťou prevyšuje expanziu islamu v 7. storočí, ale ktoré však majú podobné spôsoby pri prepájaní politických a ideologických rovín.

Antropologická revolúcia, charakterizovaná neúctou k začínajúcemu i končiacemu životu, či hybridná vojna voči stabilite elementárnych kategórií ako je otec a matka, manžel a manželka, muž a žena, a ktorá prebieha v súčasnom sekularizovanom svete s čoraz väčšou intenzitou, má svojich ideológov, svojich nadšených, či dobre platených propagandistov, svojich prieskumníkov, výsadkárov a spoza bučka strieľajúcich infiltrovaných agentov, terorizujúcu aparatúru múdro sa tváriacich ideologicky zmanipulovaných odporúčaní, usmernení, dohovorov, nariadení, či súdnych rozhodnutí tvoriacich precedensy a postupne aj zákony, ktorými budú súdení tí „zaostalejší”, teda zástancovia dnes už tak posmešne nazývaných tzv. tradičných hodnôt. Parný valec tzv. pokroku,  či progresu, ide dopredu, pokiaľ väčšina, pod vplyvom aktívnej agresívnej menšiny nezmení svoj doterajší hodnotový systém, alebo aspoň nestíchne zo strachu pred spoločenským znemožnením, či priamou perzekúciou.

Napriek tomu všetkému sa máme ale oveľa lepšie ako naši predkovia pred 350. rokmi.

Máme sa dokonca tak dobre, že takmer necítime potrebu utiekať sa o Božiu pomoc a ochranu. Niekedy síce hovoríme tak trochu nadnesene, že aj dnes je  situácia „na zaplakanie”. Hovoríme to však viac zo zlosti, či z neschopnosti, alebo pohodlnosti vykasať si rukávy a niečo na tom zmeniť, než zo skutočného presvedčenia.

Zaiste, mnohí z nás musia čeliť existenčným problémom, dochádzať ďaleko za prácou, majú problém zaplatiť si bývanie, obávajú sa o budúcnosť, nedokážu si usporiť niečo na starobu, cítia sa znevýhodnení v porovnaní s tými šťastnejšími, bohatšími, alebo priebojnejšími – to všetko je pravda, ale iste nemôžeme porovnávať dnešný stav so situáciou podaných nevoľníkov, či chudobných roľníkov – našich predkov spred 350. rokov.

Aj v porovnaní s mnohými inými krajinami dnešného sveta, musíme si uznať, že sa nachádzame v skupinke tých bohatších a šťastnejších. Naša generácia nepozná vojnu, poslední okupanti sa stiahli už pred tridsiatimi rokmi, môžeme si užívať občianske slobody, nemáme tu vládu jednej strany ani občiansku vojnu, masové sociálne nepokoje, etnické čistky, nábožensky motivovaný terorizmus, na Slovensku ešte natoľko necítime prvé dôsledky nebezpečných klimatických zmien, našu krajinu netrápia cyklóny, tajfúny, či zemetrasenia.

Nikto netvrdí, že by nám bolo veselo, ale v podstate to zasa nie je celkom “na zaplakanie”.

Ale možno aj preto nevidno, že by sme sa s takou istou úzkostlivosťou a naliehavou dôverou obracali v slzách na Božiu Matku, ako naši predkovia, – teda s takou intenzitou, aby nám ona odpovedala aj dnes svojimi slzami súcitu a spoluúčasti.

Alebo možno jednoducho by sme si jej slzy ani nevšimli, tak ako si  nevšímame, alebo neuvedomujeme tie mnohé iné situácie, ktoré sú aj dnes v našich osobných životoch skutočne na „zaplakanie”.

Lebo sú aj také situácie – a nie sú to prvorado tie, zapríčinené čímsi zvonku, nespravodlivou spoločnosťou, rozhádanou politikou, či materiálnou chudobou.

Sú to situácie zapríčinené našim egoizmom, pýchou, tvrdohlavosťou, ľahostajnosťou, pohodlnosťou, povrchnosťou.

Možno nám srdce zatvrdlo, skamenelo a naše oči sa stali krátkozrakými, lebo si zvykli hľadieť len do našich smartfónov, na stránky nášho Facebooku a do našich peňaženiek a nie upierať svoj pohľad  do láskavých očí Božej Matky.

Ako často sme mohli vidieť, že dieťa, už trochu odrastené, začína si myslieť, že nepotrebuje matku, a preto už nepočúva jej rady, nevenuje jej pozornosť, takmer sa na ňu ani nepozrie.

Takéto vzpurné a nevďačné dieťa si možno ani nevšimne slzu v oku milujúcej matky, ktorá mu nevie inak dohovoriť, hoci vidí, ako si ide ničiť život, ako mrhá darmi a možnosťami, ktoré mu odovzdala a pripravila.

Ako často sme aj my, každý z nás, takýmito deťmi. Aj my sa potrebujem hlbšie zahľadieť do tváre, do očí našej nebeskej Matky,

Otvárame dnes tento rok 350. výročia slzenia klokočovskej ikony Bohorodičky v presvedčení a nádeji, že sa môže stať rokom duchovnej obnovy pre každého z nás.

Každý – primerane jeho stavu a povolaniu, sa môže zahľadieť aj dnes s dôverou na jej milostivý obraz a čítať z neho posolstvo, ktoré by malo rozochvieť najtajnejšie a najcitlivejšie struny našej duše.

Nám biskupom, kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam klokočovská Bohorodička znovu poukazuje na svojho Syna, a ako by nám svojim gestom pripomínala: „…spomeňte si na deň vašej vysviacky, na deň vašich rehoľných sľubov, na to, čím bolo vtedy naplnené vaše srdce, čo ste vtedy môjmu Synovi v najhlbšom vašom vnútri – ale i verejne pred celou zhromaždenou cirkvou svojim zasvätením sľúbili. Viete, že váš život, osobitná forma vášho života, má zmysel len v tej miere, v akej sa úplne odovzdáte do jeho služby, ak ho postavíte na prvé miesto v čomkoľvek čo robíte, po čom túžite. Nie ste tu pre seba, ale pre službu môjmu Božskému Synovi, aby sa jeho meno preslávilo, aby sa na jeho meno sklonilo každé koleno.”

Jej láskavá tvár sa obracia k vám, otcom a matkám. Pripomína vám zodpovednosť za dar života, ktorý vám bol zverený, za deti, ktoré sú Božím darom,  za ich prijatie, za ich výchovu, za ich duchovný rast – za toto všetko sa budete zodpovedať najvyššiemu Darcovi života. Prvým krokom výchovy je osobný príklad v každej oblasti správania: v ľudských vzťahoch, v úcte k ľuďom, v úcte k Bohu, v zodpovednosti za poklad viery, v rozvíjaní prirodzených i nadprirodzených čností. Nezabúdajte na to, že dieťa sa učí prvé modlitby v náručí svojej matky, ale pohľad na modliaceho sa otca, upevňuje detskú vieru v rokoch dospievania a spoločná modlitba rodičov s ich deťmi je zasa najpevnejším spojivom vytvárajúcim rodinné puto, je garanciou vzájomnej otvorenosti, úprimnosti a dôvery.

Všetkým mladým ľuďom, túžiacim po vybudovaní pekného a trvalého vzťahu v manželstve, tá, ktorá je Dcérou Otca, Matkou Syna a Nevestou Ducha pripomína svojim láskavým pohľadom: „… nebojte sa. Ste krásni a ste cenní. Predovšetkým v Božích očiach, ale aj v očiach všetkých, ktorí vás majú radi a ktorým na vás záleží. Vážte si samých seba, nemárnite svoje dary tým, čo nemá skutočnú cenu … vy ste cenní… nedovoľte, aby vás ktokoľvek považoval za niečo čo sa musí núkať, či ´vypredávať pod cenu´ … rozvíjajte dary, ktoré vám Stvoriteľ zveril, cvičte a zdokonaľujte sa v zodpovednej, obetujúcej sa láske, v schopnosti milovať nezištne. Dozrievajte v schopnosti milovať – aby sa vaša láska k Bohu i k ľuďom mohla naplno rozvinúť.”

Starším ľuďom sa prihovára Máriina večná mladosť. „Nebojte sa staroby, aj keď prináša so sebou obmedzenia, či choroby. Váš život nebol žitý nadarmo, neuniká vám spomedzi prsty ako voda, pretože v ktorejkoľvek chvíli, aj teraz, môžete povedať: všetko čo si mi dal, odovzdávam ti naspäť môj večný Bože, prijmi to na znak vďaky za dary, ktoré si mi dal i na znak prosby o odpustenie za premrhané príležitosti, byť na tomto svete tvojou oslavou. A keby ste sa báli, že prichádzate pred môjho Syna do večnosti s prázdnymi rukami – povedzte, mu: spomeň si na zásluhy Tvojej matky, udeľ mi z pokladu milostí, ktoré získala ona svojou vernosťou, trpezlivou láskou i obetou a nemusíte sa báť zahanbenia a  odmietnutia na večnom, strašnom súde. Zverte sa mi s dôverou – ja som ešte nikoho nesklamala.”

Dnes sa tu schádzame ako veľká rodina tých, ktorí nazývajú Pannu Máriu svojou matkou. Dnes, popri všetkých novoročných prianiach a želaniach chceme symbolicky otvoriť jubilejnú bránu tohto mimoriadneho  roku klokočovskej ikony.

Dnes môžeme s veľkou dôverou spievať na česť Tej, ktorej materinské slzy môžu rozohriať naše srdcia zmrazené hriechom, ktorých kvapky môžu zavlažiť našu duchovnú vyprahnutosť  a dať znovu vzklíčiť semienko Božej milosti zasiate v nás krstom:

„Miloserdija dveri … otverzi nam …tybo jesi spasenije roda čelovičeskaho…”

+ Cyril Vasiľ SJ