4. januára 1995 predložil senátor Daniel Patrick Moynihan z New Yorku v Kongrese návrh zákona s názvom „Zákon o zrušení Ústrednej spravodajskej služby”. Pre CIA to bolo ťažké obdobie. Rok predtým bol Aldrich Ames, profesionálny spravodajský dôstojník, ktorý dlhé roky pracoval pre CIA, odsúdený za to, že bol dlhoročným špiónom sovietskej (a neskôr ruskej) rozviedky. Hoci mal medzi kolegami povesť totálneho alkoholika, ktorý si žil nad pomery, Ames dostával prísne tajné úlohy s prístupom k menám amerických zdrojov v ZSSR. Nakoniec ho zatkli v jeho Jaguári, ktorým jazdil do práce v Langley (hlavné sídlo CIA pri Washingtone D.C.). Dovtedy bol zodpovedný za smrť najmenej desiatich agentov. Moynihan uviedol, že tento prípad bol takým očividným prejavom nekompetentnosti, že v skutočnosti mohol dokonca odviesť pozornosť od „zásadných nedostatkov CIA”. Narážal najmä na skutočnosť, že agentúra prehliadla, že Sovietsky zväz je na pokraji kolapsu a urobila len málo pre urýchlenie jeho konca. Moynihan to označil za „rozhodujúce” zlyhanie agentúry.“ Diagnostikoval, čo je v CIA zlé. „V rámci utajenia sa utajujú aj chyby, ktoré sa urobili,” povedal. „Utajovanie je choroba. To spôsobuje, že tepny, ktoré vyživujú myseľ, tvrdnú.” V tejto súvislosti citoval Johna le Carrého a dodal, že v skutočnosti najlepšie informácie zvyčajne pochádzajú od vedcov a politológov, diplomatov, historikov a novinárov. Moynihan tvrdil, že ak by sa CIA rozpustila, spravodajskú činnosť by mohlo prevziať ministerstvo zahraničných vecí, a to by ju robilo ešte lepšie.

V niektorých ohľadoch bol Moynihan neúprimný. Dobre si uvedomoval, že aj keby jeho zákon prešiel, špióni a špionáž by sa nikam nestratili. Ministerstvo zahraničných vecí už malo svoju vlastnú spravodajskú miniagentúru, Úrad pre spravodajstvo a výskum. Po jednej takejto agentúre malo aj ministerstvo energetiky a ministerstvo financií. Tajné operácie vykonávala Obranná spravodajská služba ministerstva obrany USA. Aktívne boli aj nezávislé spravodajské jednotky armády, letectva a námorníctva. Národnej bezpečnostnej agentúre (NSA) zostávali ešte takmer dve desaťročia do odhalenia Edwarda Snowdena, spolupracovníka a bývalého zamestnanca CIA toho, že agentúra zhromažďuje informácie o telefonických hovoroch väčšiny Američanov. Ale aj v Moynihanových časoch bola NSA gigantom v spravodajskej komunite. Rovnako ako Federálny úrad pre vyšetrovanie. Vtedy existovalo asi tucet agentúr, teraz, po reformách zameraných na zefektívnenie činnosti, existuje osemnásť federálnych spravodajských a kontrašpionážnych organizácií vrátane Úradu riaditeľa národného spravodajstva (ODNI), akejsi meta-CIA s niekoľkými tisíckami zamestnancov, ako aj Úradu pre spravodajstvo a analýzy ministerstva pre vnútornú bezpečnosť. Úrad pre boj proti drogám (ktorý má v súčasnosti zahraničné pobočky v 69 krajinách) má Úrad pre národnú bezpečnosť a spravodajstvo. V spravodajskej komunite v Spojených štátoch pracujú celkovo približne 4 milióny ľudí, ktorí majú prístup k utajovaným skutočnostiam.

Pre človeka zvonka môže byť ťažké zistiť, ktoré agentúry čo robia. Hráči v špionážnom biznise nie vždy dobre vychádzajú so zákonnými obmedzeniami svojich aktivít. CIA a NSA využívajú satelitné zdroje vrátane komerčných, ale za flotilu špionážnych satelitov je zodpovedná samostatná agentúra, Národný prieskumný úrad – nezamieňajte si ho s Národnou agentúrou pre geopriestorové spravodajstvo, ktorá vykonáva vesmírny aj pozemný dohľad nad Zemou, ani s najnovšou spravodajskou agentúrou Space Delta 6, ktorá je súčasťou vesmírnych síl. Zrušenie CIA môže viesť len k zmene formátu boja o sféry vplyvu.

Senátor zo štátu New York vedel, že väčšina zdrojov CIA sa nevynakladá na zhromažďovanie spravodajských informácií, ale na tajné operácie, z ktorých niektoré vyzerajú ako vojenské operácie. V knihe Špióni, lži a algoritmy: História a budúcnosť americkej spravodajskej služby, jednej z niekoľkých kníh, ktoré nedávno vyšli pri príležitosti 75. výročia založenia CIA, Amy B. Zegartová, politologička zo Stanfordu, píše, že „je čoraz ťažšie určiť, kde sa končí CIA a začína armáda”. Napriek tomu sú polovojenské aktivity CIA a s nimi súvisiace tajné operácie staré niekoľko desaťročí. Medzi ne patrí neúspešné vylodenie v Zátoke svíň na Kube, brutálny program Phoenix vo Vietname a dlhý zoznam pokusov o atentát a prevrat, prostredníctvom zamínovania prístavov (s výbušnými zariadeniami, ktoré agentúra sama zostrojila) a útokov bezpilotných lietadiel. Tieto operácie boli veľmi zriedkavo úspešné. Náhle zvraty udalostí akosi presvedčili aj tých najtriezvejších kritikov CIA, že táto agentúra nás všetkých zachraňuje, či už pred teroristami alebo pred Donaldom Trumpom. Ani po sedemdesiatich piatich rokoch však nie je jasné, či CIA robí svoju prácu dobre, čo je jej úlohou alebo čo by ňou skutočne malo byť, ani to, ako by sa mohli USA agentúry zbaviť.

Ako vlastne vznikla CIA? Známe vysvetlenie je, že šok z Pearl Harbour prinútil Spojené štáty uvedomiť si, že potrebujú viac špiónov. Vznikol Úrad strategických služieb (The Office of Strategic Services – OSS), ktorý začal okamžite pracovať. Po skončení vojny sa OSS plynule premenil na CIA, pripravenú vstúpiť do boja a vyhrať studenú vojnu. Tento príbeh však nie je celkom presný, najmä pokiaľ ide o vzťah medzi OSS a CIA. Keď sa Harry Truman stal v apríli 1945 prezidentom, preskúmal aktivity OSS a v septembri 1945 ju zrušil. O dva roky neskôr podpísal zákon o národnej bezpečnosti, ktorým bola zriadená CIA, ale nechcel, aby sa nová agentúra podobala organizácii, ktorú viedol Donovan. Truman plánoval, že bude robiť to, čo naznačuje jej názov: zhromažďovať spravodajské informácie získané rôznymi agentúrami, analyzovať ich a premieňať na niečo, čo by mohol prezident použiť. „CIA nebola koncipovaná ako tajná agentúra!” – napísal neskôr Truman. Musel tiež čeliť obavám verejnosti, že by mohol vytvoriť niečo, čo Chicago Tribune v titulku nazval „Supergestapo Agency” – preto bola CIA v jej charte zakázaná domáca spravodajská činnosť v USA. CIA si však samozrejme našla svojich zákazníkov a spolupracovníkov v Bielom dome. V zákone, ktorým bola CIA zriadená, nebola zmienka o tajných operáciách, ale prezidenti, počnúc Trumanom, ju začali využívať týmto spôsobom. Jednou z prvých operácií agentúry bolo zasahovanie do talianskych volieb v roku 1948 s cieľom zabezpečiť víťazstvo kresťanských demokratov. „Sponzorstvo” a otvorené podplácanie talianskych politikov, vrátane tých, ktorí patrili ku krajnej pravici, pokračovalo až do 70. rokov 20. storočia.

Takmer od začiatku však v CIA bolo cítiť, že niečo nie je v poriadku. Súčasťou tejto „chyby” bol nesúlad medzi tajnými operáciami a zhromažďovaním a analýzou spravodajských informácií. Riaditeľ agentúry mal byť šéfom celej americkej spravodajskej služby, ale ako vždy, mužovi na tomto poste išlo viac o nadradenosť ako o koordináciu. Toto usporiadanie zostalo v platnosti až do vytvorenia Ministerstva národného spravodajstva v roku 2004. Bol to krok, ktorý v podstate pokračoval v tradícii snahy riešiť neefektívnosť CIA vytváraním ďalších a ďalších agentúr, úradov a centier. Napríklad NSA vznikla v roku 1952 ako reakcia na sériu kryptografických zlyhaní. Kniha Legacy of the Ashes (Dedičstvo popola), autora Tima Weinera z roku 2008 o histórii CIA, ktorá je stále neoceniteľným prehľadom dejín tejto agentúry, prevzala svoj názov z Eisenhowerovej sťažnosti na to, čo by zanechal svojim nástupcom, keby sa nezmenila „chybná” štruktúra americkej spravodajskej služby. Od vydania Weinerovej knihy sa množstvo popola ako aj počet spravodajských agentúr len znásobili.

Cieľom knihy Amy Zegartovej Špióni, lži a algoritmy je preniesť tento príbeh do súčasnosti. Zegartová pôsobila ako poradkyňa spravodajských služieb a je dôstojným sprievodcom labyrintmi americkej súčasnej spravodajskej byrokracie. Podľa nej však skutočnosť, že prezidenti oboch hlavných strán v USA sa pravidelne obracajú na CIA s polovojenskými a inými tajnými úlohami, dokazuje, že je to bežná prax. Zegartová sa domnieva, že jednou z hlavných priorít americkej spravodajskej služby v súčasnosti musí byť presvedčiť IT korporácie, aby sa pripojili k jej programom a pomohli jej. V jednej kapitole Zegartová uvádza škandály týkajúce sa špionáže v USA rôznymi spravodajskými službami, najmä NSA, FBI a CIA. „Všetky tieto činnosti porušovali zákony USA,” píše. „Naše vnútroštátne zákony zakazujú takéto sledovanie Američanov.” O čom presne hovoríme? Zegartová sa odvoláva na správu Senátu o mučení z roku 2014, v ktorej sa uvádzajú podrobnosti o závažnom zneužívaní v tajných strediskách CIA.

Počas vojny vo Vietname bola CIA schopná ponúknuť najvyššiemu americkému vedeniu pravdivé, ale nepríjemné informácie, a keď ich nasledujúce administratívy nechceli počuť, sústredila sa na to, aby bola nápomocná poskytovaním týchto údajne rýchlych riešení. Vyvrcholilo to podnecovaním nepokojov v roku 1963, sledovaním protivojnových demonštrantov a spustením protivietnamskej kampane Phoenix, ktorá sa vyznačovala mučením a mimosúdnymi popravami. Celkovo bolo pod rúškom Fénixu zavraždených viac ako dvadsaťtisíc ľudí.

„Fénix riadil William Colby, muž z OSS, ktorý bol čoskoro povýšený na riaditeľa CIA. Ukázalo sa, že v roku 1973 Colbyho predchodca požiadal vysokopostavených úradníkov CIA, aby zostavili zoznam „pravdepodobne nezákonných” operácií úradu. Výsledný dokument, ktorý sa týkal len predchádzajúcich pätnástich rokov, bol v administratíve známy ako „Rodinné klenoty” a mal takmer sedemsto strán.

V jednom zo Zegartovej zoznamov sa spomínajú „nezamýšľané dôsledky” pôsobenia CIA v Iráne: „náboženský extrémizmus, revolučné povstania, kríza s rukojemníkmi v USA, prerušené väzby, regionálna nestabilita a dnes rastúce jadrové nebezpečenstvo”. Guatemala stále trpí násilným dedičstvom prevratu, ktorý v nej uskutočnila CIA. A čo „želané výsledky” operácií CIA v Iráne? Mali dostať k moci šáha a vojenský režim. A kde sú?

Prečo toľko kníh o CIA naráža na vážne problémy pri poctivom rozprávaní príbehu agentúry? Nemôže to byť spôsobené len utajovaním práce CIA, prinajmenšom v súvislosti s prvými rokmi jej existencie, z ktorých bolo veľa odtajnených. Mnohé však zostáva utajené: Moynihan sa sťažoval, že len v roku 1993 bolo utajených viac ako šesť miliónov dokumentov. Zegartová píše, že ich celkový počet v roku 2016 bol päťdesiatpäť miliónov – a nie všetky boli naozaj kritické. Aura tajomstva pravdepodobne skresľuje úsudok kronikárov CIA. Rozsah práce úradu je obrovskou výzvou: je ťažké profesionálne písať o tak vzdialených miestach, ako je Demokratická republika Kongo, kde agentúra pôvodne plánovala otráviť zubnú pastu prezidenta Patricea Lumumbu, ale namiesto toho odovzdala štvrť milióna dolárov Josephovi Mobutuovi, budúcemu diktátorovi krajiny, ktorý atentát umožnil a napríklad Afganistane, kde má CIA za sebou štyridsať rokov iluzórnych úspechov a ešte väčších strát. Najväčším problémom však môže byť vlastný model sebaklamu úradu.

V skutočnosti CIA utrpela nejakú „rozhodujúcu porážku” v každom desaťročí svojej existencie – niekedy dokonca viac ako jednu. V prípade Moynihana v 90. rokoch to bol nedostatok predvídavosti v súvislosti so Sovietskym zväzom. V novom miléniu to boli fiktívne „zbrane hromadného ničenia”, po ktorých nasledovalo nezákonné mučenie a stále sa rozvíjajúci program „cieleného zabíjania” pomocou bezpilotných lietadiel, ktorý zvyčajne sprevádza veľký počet civilných obetí. Zdá sa, že vzťah Baracka Obamu s Johnom Brennanom, riaditeľom CIA v rokoch 2013 až 2017, viedol bývalého prezidenta k súhlasu s názorom, že zabíjanie amerických občanov v zahraničí je prijateľné, ak je rozumne zorganizované. Nadmerné využívanie CIA na bojisku nie je spôsobené nedostatkom personálu, ale zbožnou vierou vo výhody utajenia a nedostatočnej zodpovednosti.

V tejto chvíli je ťažké povedať, aký bude ďalší „rozhodujúci neúspech” CIA – alebo, ak sa pokúsime byť optimistickí, jej „stabilizačný úspech”. Donald Trump má komplikované vzťahy so spravodajskou komunitou, ktorá sa čoraz častejšie píše s veľkým začiatočným písmenom a skracuje sa na IC (intelligence community), a ktorá v súčasnosti vyhodnocuje škody spôsobené dokumentmi označenými ako tajné, ktoré uchovával vo svojom sídle v Mar-a-Lago na Floride. Samozrejme, mohol by byť znovu zvolený a všetky nástroje CIA by mu boli opäť k dispozícii. Ak CIA nie je miestom, kam sa treba obracať pri hľadaní účelných riešení zahraničnopolitických problémov, nemusí byť ani miestom, kam sa treba obracať pri hľadaní riešení politických problémov americkej demokracie.