Henry Kissinger vo svojich 99 rokoch práve vydal svoju 19. knihu s názvom Leadership: “Šesť štúdií o svetovej stratégii”. Je to analýza vízií a historických úspechov svojrázneho panteónu vodcov po druhej svetovej vojne: Konrada Adenauera, Charlesa DeGaulla, Richarda Nixona, Anwara Sadata, Lee Kuan-Yewa a Margaret Thatcherovej.

V päťdesiatych rokoch minulého storočia, “predtým, ako som sa zapojil do politiky,” hovorí mi pán Kissinger vo svojej kancelárii v centre Manhattanu v parný júlový deň, “som mal v pláne napísať knihu o nastolení a ukončení mieru v 19. storočí, počnúc Viedenským kongresom, z čoho vznikla kniha, a potom som mal napísanú asi tretinu knihy o Bismarckovi, ktorá sa mala skončiť vypuknutím prvej svetovej vojny.” Nová kniha je podľa neho “akýmsi pokračovaním. Nie je to len reflexia súčasnosti.”

Bývalý minister zahraničných vecí a poradca pre národnú bezpečnosť hovorí, že všetkých šesť osobností, ktoré sú v knihe “Leadership” predstavené, bolo formovaných v období, ktoré nazýva “druhou tridsaťročnou vojnou”, teda v rokoch 1914 až 1945, a prispelo k formovaniu sveta, ktorý po nej nasledoval. A vo všetkých sa podľa pána Kissingera spájajú dva archetypy vodcovstva: prezieravý pragmatizmus štátnika a vizionárska odvaha proroka.

Na otázku, či pozná nejakého súčasného lídra, ktorý by zdieľal túto kombináciu vlastností, odpovedá: “Nie. Urobil by som výhradu, že hoci DeGaulle to mal v sebe, túto víziu seba samého, v prípade Nixona a pravdepodobne Sadata, alebo dokonca Adenauera, by ste to v skoršom štádiu nepoznali. Na druhej strane, nikto z týchto ľudí nebol v podstate taktik. Ovládali umenie taktiky, ale mali už určitý cieľ, keď nastupovali do funkcie.”

Nikdy sa v rozhovore s pánom Kissingerom nestane, že by sme nepočuli toto slovo – účel -, ktoré je charakteristickou vlastnosťou proroka, spolu s ďalším slovom – vyváženosť, ktoré je hlavným záujmom štátnika. Od päťdesiatych rokov minulého storočia, keď ako harvardský vedec písal o jadrovej stratégii, chápal pán Kissinger diplomaciu ako vyvažovanie medzi veľkými mocnosťami, na ktoré vrhá tieň potenciál jadrovej katastrofy. Apokalyptický potenciál modernej zbrojnej technológie podľa neho spôsobuje, že udržiavanie rovnováhy nepriateľských mocností, nech je akokoľvek neľahká, je prvoradým imperatívom medzinárodných vzťahov.

“Podľa môjho názoru má rovnováha dve zložky,” hovorí mi. “Určitý druh rovnováhy s akceptovaním legitímnosti niekedy protichodných hodnôt. Pretože ak si myslíte, že konečným výsledkom vášho úsilia musí byť presadenie vašich hodnôt, potom si myslím, že rovnováha nie je možná. Takže jednou úrovňou je akási absolútna rovnováha.” Druhou úrovňou je podľa neho “rovnováha správania, čo znamená, že existujú obmedzenia uplatňovania vašich vlastných možností a moci vo vzťahu k tomu, čo je potrebné pre celkovú rovnováhu”. Dosiahnutie tejto kombinácie si vyžaduje “takmer umeleckú zručnosť”, hovorí. “Nie veľmi často sa o to štátnici usilovali zámerne, pretože moc mala toľko možností rozšírenia bez toho, aby to bolo katastrofálne, že krajiny nikdy necítili túto plnú povinnosť.”

Pán Kissinger pripúšťa, že rovnováha, hoci je nevyhnutná, nemôže byť hodnotou sama osebe. “Môžu nastať situácie, keď je koexistencia morálne nemožná,” poznamenáva. “Napríklad s Hitlerom. S Hitlerom bolo zbytočné diskutovať o rovnováhe – aj keď mám isté pochopenie pri Chamberlainovi, ak si myslel, že potrebuje získať čas”

V knihe “Vodcovstvo” je náznak Kissingerovej nádeje, že súčasní americkí štátnici by si mohli osvojiť ponaučenia svojich predchodcov. “Myslím si, že súčasné obdobie má veľké problémy s určením smeru,” hovorí pán Kissinger. “Je veľmi citlivé na momentálne emócie.” Američania sa bránia oddeliť myšlienku diplomacie od myšlienky “osobných vzťahov s protivníkom.” Ako mi povedal, majú tendenciu vnímať rokovania skôr misionársky než psychologicky, snažia sa skôr obrátiť alebo odsúdiť svojich partnerov, než preniknúť do ich myslenia.

Pán Kissinger vidí dnešný svet ako hraničiaci s nebezpečnou nerovnováhou. “Sme na pokraji vojny s Ruskom a Čínou v otázkach, ktoré sme čiastočne vytvorili, bez akejkoľvek koncepcie, ako sa to skončí alebo k čomu to má viesť,” hovorí. Mohli by USA zvládnuť týchto dvoch protivníkov tým, že by medzi nimi triangulovali, ako to bolo počas Nixonových rokov? Neponúka žiadny jednoduchý recept. “Nemôžete teraz jednoducho povedať, že ich rozdelíme a poštveme proti sebe. Jediné, čo môžete urobiť, je neurýchľovať napätie a vytvárať možnosti, a na to musíte mať nejaký cieľ.”

V otázke Taiwanu sa pán Kissinger obáva, že USA a Čína sa blížia ku kríze, a odporúča Washingtonu, aby bol stabilný. “Politika, ktorú uskutočňovali obe strany, viedla k pokroku Taiwanu a umožnila jeho premenu na autonómny demokratický subjekt a zachovala mier medzi Čínou a USA na 50 rokov,” hovorí. “Preto by sme mali byť veľmi opatrní pri opatreniach, ktoré zdanlivo menia základnú štruktúru.”

Pán Kissinger si začiatkom tohto roka vyslúžil kontroverziu, keď naznačil, že krízu na Ukrajine mohla vyvolať neopatrná politika USA a NATO. Nevidí inú možnosť, ako brať vážne bezpečnostné obavy vyjadrené Vladimírom Putinom, a domnieva sa, že bolo chybou, že NATO dalo Ukrajine najavo, že by sa nakoniec mohla stať členom aliancie: “Myslel som si, že Poľsko – všetky tradičné západné krajiny, ktoré boli súčasťou západnej histórie – boli logickými členmi NATO,” hovorí. Ukrajina je však podľa neho súborom území, ktoré boli kedysi pripojené k Rusku a ktoré Rusi považujú za svoje, hoci “niektorí Ukrajinci” to tak nevnímajú. Stabilite by lepšie prospelo, keby fungovala ako nárazník medzi Ruskom a Západom: “Bol som za úplnú nezávislosť Ukrajiny, ale myslel som si, že jej najlepšou úlohou je niečo ako Fínsko.”

Tvrdí však, že kocky sú už hodené. Po tom, ako sa Rusko zachovalo na Ukrajine, “sa teraz domnievam, že tak či onak, formálne alebo nie, s Ukrajinou sa musí v dôsledku toho zaobchádzať ako s členom NATO”. Napriek tomu predpokladá dohodu, ktorá zachová zisky Ruska z jeho prvého vpádu v roku 2014, keď sa zmocnilo Krymu a časti Donbasu, hoci nemá odpoveď na otázku, ako by sa takáto dohoda líšila od dohody, ktorá pred 8 rokmi konflikt nedokázala stabilizovať.

Morálny nárok, ktorý predstavuje ukrajinská demokracia a nezávislosť – od roku 2014 sa jasná väčšina vyslovila za členstvo v EÚ a NATO – a strašný osud jej obyvateľov pod ruskou okupáciou nepríjemne zapadajú do Kissingerovho štátnického plánu. Ak je najväčším dobrom vyhnutie sa jadrovej vojne, čo prináleží malým štátom, ktorých jedinou úlohou v globálnej rovnováhe je, aby na ne pôsobili väčšie štáty?

“Ako spojiť naše vojenské kapacity s našimi strategickými cieľmi,” uvažuje pán Kissinger, “a ako ich spojiť s našimi morálnymi cieľmi – to je nevyriešený problém.”

Keď sa však pozrie späť na svoju dlhú a často kontroverznú kariéru, nemá sklony k sebakritike. Na otázku, či neľutuje roky strávené pri moci, odpovedá: “Z manipulatívneho hľadiska by som sa mal naučiť skvelú odpoveď na túto otázku, pretože sa na ňu stále niekto pýta.” Ale hoci sa možno vráti k niektorým drobným taktickým bodom, celkovo hovorí: “Netrápim sa vecami, ktoré sme mohli urobiť inak.”

Laura Secor