Ak by svet riadili ženy, hovorili nám, potom by neexistovala žiadna vojna, žiadna chudoba, žiaden hlad. Ibaže by tou ženou bola Giorgia Meloniová.

Meloniová sa po veľkom volebnom víťazstve v pondelok pravdepodobne stane budúcou talianskou premiérkou. Bola by prvou ženou na tomto poste v histórii krajiny, pre toho, koho zaujímajú takéto detaily. Oveľa zaujímavejšie však je, či sa Meloniovej podarí presadiť populistické posolstvo, ktoré ju a Bratov Talianska hnalo k víťazstvu, alebo či bude len ďalšou talianskou populistkou, ktorú pohltí rozsiahla talianska byrokracia a machinácie talianskeho politického systému.

Do ustanovenia nového talianskeho parlamentu a oficiálnej voľby nového premiéra uplynie ešte niekoľko týždňov. Hoci teda nie je hotovou vecou, že Meloniová bude budúcou predsedníčkou vlády Talianska, určite má navrch, keďže Bratia Talianska získali 26 % hlasov – viac ako ktorákoľvek iná politická strana. Okrem toho sa pravicovej koalícii troch strán, na čele ktorej stojí Meloniová a do ktorej patria Bratia Talianska, Forza Italia a Liga, podarilo získať 44 percent hlasov.

Meloniovej vzostup bol priam raketový. Len pred štyrmi rokmi v parlamentných voľbách v roku 2018 získali Bratia Talianska – ktorých Meloniová spoluzaložila s dvoma rovesníkmi v roku 2012 po tom, ako sa stala najmladšou ministerkou vo vláde Silvia Berlusconiho – len 4,4 percenta hlasov do Poslaneckej snemovne a 4,3 percenta hlasov do Senátu. Úspech Meloniovej a Bratov Talianska v poslednom období je výsledkom šikovnej politickej hry za posledné štyri roky, najmä odkedy pandémia Covid-19 spustošila Taliansko na jar 2020, a jasného, bezzásadového posolstva, ktoré viedlo k voľbám.

K tomu, aby sa Meloniová stala jasným lídrom trojkoalície vo voľbách v roku 2022, pomohli aj predchádzajúce prešľapy iných pravicových lídrov. Po tom, čo populistické Hnutie piatich hviezd, ktoré založil komik Beppe Grillo, získalo vo voľbách v roku 2018 necelú tretinu hlasov a porazilo koalíciu troch konzervatívnych strán, stalo sa partnerom strany Liga Mattea Salviniho a vytvorilo koaličnú vládu. Giuseppe Conte, akademik a nezávislý politik, bol zvolený za predsedu vlády na základe dohody sprostredkovanej stranami, ktoré sa teraz ocitli v aliancii.

Spočiatku bola táto kombinácia silná. Program populistických hospodárskych reforiem Päť hviezd doma a zameranie Ligy na zabránenie nelegálnej imigrácii, konkrétne z afrických lodí prepravujúcich migrantov cez Stredozemné more, spôsobili, že Conteho vláda bola neuveriteľne populárna. Keďže prisťahovalectvo bolo v popredí talianskej politiky od sýrskej utečeneckej krízy a známeho následného vplyvu migrácie na pracovné trhy a domáce ekonomiky, zameranie Ligy na prisťahovalectvo sa stalo zďaleka najpopulárnejšou časťou vládneho programu. Dokonca takou populárnou, že Salvini sa snažil o hlasovanie o nedôvere Contemu v nádeji, že využije obrovskú popularitu Ligy a nahradí Conteho vo funkcii premiéra.

Bola to veľká chyba. Hnutie piatich hviezd sa stalo partnerom stredoľavej Demokratickej strany a migračnú politiku Ligy nahradila politika, ktorá viac vyhovovala koaličným partnerom novej vlády. Po pandémii Covid-19 vyzval bývalý premiér a líder Demokratickej strany Matteo Renzi na prepracovanie Conteho plánu obnovy Covid-19 – výzvy, ktoré Conte ignoroval. Renzi potom stiahol ministrov z Conteho kabinetu, čo nakoniec prinútilo Conteho odstúpiť.

Conteho nahradil Mario Draghi, bývalý prezident Európskej centrálnej banky. Ešte zvláštnejšie však bolo, že po búrlivých troch rokoch verejných bojov medzi stranami, ktoré tvorili Conteho vlády, dokázala ľavica presvedčiť všetky strany, aby podporili Draghiho vládu. Všetky okrem jednej: Meloniovej Bratia Talianska.

Meloniovej  hra sa vyplatila. Draghi sa rýchlo stal nepopulárnym kvôli svojej nedôslednej stratégii Covid 19 a prijatiu očkovacích pasov potrebných na prácu. Meloniová bola jediným lídrom pravice, ktorý mal politickú vôľu a kapitál na to, aby sa postavil proti Draghiho politike Covid-19, hoci v súkromí udržiavala s talianskym premiérom dobré vzťahy.

Keď sa vrátilo volebné obdobie, Meloniová bola známejšia ako kedykoľvek predtým a verejnosť ju vnímala ako protipól Draghiho.

Giovanni Giacalone, spolupracovník The American Conservative, pre TAC prostredníctvom e-mailu uviedol, že byť protikladom Draghiho bolo pre Meloniovú obrovskou výhodou. “Napriek všetkej propagande, ktorú robili mainstreamové médiá na podporu Draghiho, väčšina Talianov bola silne proti jeho politike, čo… dali najavo pouličné demonštrácie, ako napríklad ‘Deň bez Draghiho’ a mnohé ďalšie, ako napríklad tie, ktoré sa organizovali počas celej minulej zimy proti povinnému očkovaniu a obmedzeniam zameraným na tých, ktorí sa odmietli dať zaočkovať,” povedal Giacalone. “Nezabúdajte, že Draghi nebol zvoleným lídrom; nikto ho nikdy nevolil, ani jeho ‘vládu jednoty’. Teoreticky bola vláda vytvorená s cieľom vyviesť Taliansko z pandémie. V praxi jeho vláda situáciu len zhoršila, keďže záujmy talianskeho ľudu boli zanedbané.”

“Giorgia Meloniová vystúpila proti týmto opatreniam a povedala, že nezavedie žiadny zdravotný preukaz ani nútené očkovanie a zriadi aj vyšetrovaciu komisiu o práci predchádzajúcej vlády v súvislosti so zdravotnou problematikou,” pokračoval Giacalone. “Z môjho pohľadu je to jeden z veľkých dôvodov, prečo Giorgia Meloniová zvíťazila.”

Okrem toho, že je protikladom Draghiho, pokiaľ ide o Covid-19, Meloniová sa prezentovala najmä ako obhajca rodiny a tradičných talianskych hodnôt. Otvorene hovorila o svojej minulosti, keď vyrastala v robotníckej triede v Ríme u slobodnej matky po tom, ako jej otec opustil rodinu. Meloniová, matka jedného dieťaťa, ktorého otcom je jej dlhoročný partner Andrea Giambruno, vyzdvihovala cnosti materstva a výchovy detí. “Musíme dávať stimuly za narodenie dieťaťa,” povedala Meloniová na mítingu v závere kampane, “pretože dnes niekto, kto privedie na svet dieťa, robí cennú vec pre celú spoločnosť a štát by mal byť tomuto človeku vďačný.” Tradičnú taliansku rodinu postavila do protikladu k zlu “LGBT lobby”, “gender ideológii” a “masovej imigrácii” a dodala, že “sekularizmus ľavice a radikálny islam ohrozujú naše korene”, pričom tieto korene sú západnou, kresťanskou tradíciou.

Hoci Meloniová nie je zástancom vystúpenia z EÚ ani opustenia eura, na rozdiel od niektorých iných pravicových populistov v nedávnej minulosti si pre svoju krajinu v oblasti zahraničných vecí želá len to, aby bola “silná, seriózna a rešpektovaná na medzinárodnej scéne”.

V jednom zo svojich posledných rozhovorov pred voľbami Meloniová povedala, že volebné víťazstvo by bolo “vykúpením” pre ľudí, ktorí “desaťročia museli mať sklonené hlavy” a túžili po “alternatívnej vízii z hlavného prúdu mocenského systému”.

Posolstvo je jednoduché: silné rodiny, silná krajina a už žiadne šialenstvo. Napriek tomu boli tieto názory Talianov a ľudí na celom svete zahanbené našou globalistickou elitnou triedou. Všetko, čo ľudia potrebovali na to, aby sa vzopreli svojim údajným morálnym zradcom, bolo, aby sa objavil politik, ktorý by bez zábran obhajoval normálnosť.

Stále však zostáva otázne, či bude Meloniová schopná vládnuť tak, ako o tom hovorila počas kampane. Meloniová sa pre svoju rétoriku v predvolebnej kampani stala populárnou medzi konzervatívcami na Twitteri, ale Talianom nestačí byť len proti prebudeniu. Poraziť metlu woke si vyžaduje viac než len tvrdé reči. Vyžaduje si to vládnuci program, ktorý uzná triedne korene týchto ideológií. Meloniovej robotnícky pôvod – v mladosti pracovala ako opatrovateľka, barmanka a čašníčka – robí toto triedne odmietanie wokeizmu intuitívnym.

Ako politička má však Meloniová zmiešané výsledky. Stále váhala, či prerušiť vzťahy s Bruselom, odkiaľ sa kodifikuje, inštitucionalizuje a tlačí do krku členským štátom špičkové progresívne myslenie. A to aj napriek tomu, že predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová len niekoľko dní pred voľbami povedala: “Ak sa veci [v Taliansku] pohnú ťažkým smerom, hovorila som o Maďarsku a Poľsku, máme nástroje.” Meloniová chce tiež posilniť vzťahy Talianska so Spojenými štátmi, keďže Taliansko je vďaka NATO chránené americkým jadrovým dáždnikom. Nehovoriac o tom, že na talianskeho politika je mimoriadne jastrabia v otázke Ukrajiny.

Najlepšie je zostať skeptický. Meloniovej reformy by mohli veľmi dobre stroskotať na talianskej štátnej správe alebo dokonca na jej vlastných politických spojencoch. Ešte horšie je, že Meloniovej snaha udržiavať vzťahy s inštitúciami a vládami, ktoré sa aktívne snažia zbúrať spôsob života, ktorý definuje jej rodiace sa politické hnutie, by mohla spôsobiť jeho pád – potenciálne nadobro.