Bratislava 5. mája (TASR) – Pekné spomienky na Bratislavu a na "teplé, milé prijatie" v slovenskej metropole pred 50 rokmi si dodnes zachoval ruský spisovateľ a novinár žijúci v emigrácii v zahraničí Garri Karolinskij-Tabačnik. V 60. a začiatkom 70. rokov 20. storočia bol v bývalom Sovietskom zväze populárnym žurnalistom rozhlasovej stanice Majak. Ako novinár robil rozhovory s významnými osobnosťami Sovietskeho zväzu, napríklad s kozmonautom Jurijom Gagarinom, kozmonautkou Valentinou Tereškovovou, spisovateľom Iľjom Erenburgom, maršalom Georgijom Žukovom.

Tvorivý večer s Garrim Karolinským pripravilo Ruské centrum vedy a techniky 23. apríla. TASR ponúka rozhovor s rusko-americkým novinárom a spisovateľom v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

Už som toho dosť prežil, ale preto, že som v Bratislave, musím vám povedať, že je to môj druhý príchod do tohto mesta. Prvýkrát som sem prišiel presne pred 50 rokmi.

-Presne?-

Pred 50 rokmi. Predstavte si, pred 50 rokmi to bola moja prvá cesta do zahraničia. Vtedy bol ešte Sovietsky zväz (ZSSR), komunistický štát, nebolo možné z neho vycestovať, ale preto, že mala ísť delegácia mladých ľudí, mňa začlenili do tej delegácie a ja som sa dostal prvýkrát do tohto mesta. Do Bratislavy, kde ma veľmi milo, veľmi pekne prijali, zapamätal som si to prijatie, išlo o veľmi teplé, milé, priateľské prijatie. A bol som dopisovateľom novín Smena. Prijímali ma vtedy práve tie noviny, redaktor tých novín…

-Pamätáte si ešte jeho meno?-

Obávam sa, že sa môžem zmýliť, ale, neviem prečo, som si zapamätal meno Karel Čipka. Ale akú mal funkciu, to neviem. Oni (denník Smena – pozn. TASR) sa so mnou zoznámili v Moskve, už si nepamätám ako a kde presne, a povedali, že potrebujú, aby im niekto písal z Moskvy, o mladých ľuďoch v Moskve. Pre mňa to bolo zaujímavé, posielal som svoje poznámky do tých novín. Potom sa moja kariéra uberala tak, že som prešiel pracovať do rozhlasu v Moskve. V tom čase som v rozhlase robil relácie, aké sa v súčasnosti nazývajú zábavné.

-Bola to rozhlasová stanica Maják?-

Áno, rozhlasová stanica Maják. Stanica Maják bola určená na to, aby prinášala ľuďom nie úplne oficiálne informácie, ale aby ľuďom ponúkla niečo zábavné, aby sa poslucháči dozvedeli o istých veciach živým jazykom. Robil som to, darilo sa mi celkom dobre, robieval som rozhovory s rôznymi ľuďmi…

-S kým napríklad?-

S maršalom Žukovom, maršalom Čujkovom, výbornou herečkou Ninou Archipovovou, s balerínou Majou Pliseckou, bolo ich veľmi veľa, nemôžem všetkých vymenovať, so spisovateľom Iľjom Erenburgom, s Jurijom Gagarinom, Germanom Titovom, Valentínou Tereškovovou. So všetkými tými ľuďmi som diskutoval viackrát, stretával som sa s nimi. Bol som prvým novinárom, ktorý bol v rodisku Gagarina práve vtedy, keď on bol v kozme. Pricestoval som do jeho rodiska do mesta Gžatsk a zapadol som v blate. Lebo tam bola pľačkanica, človek sa síce dostal do vesmíru, ale tu na zemi bolo také blato, že som sa zo stanice do jeho rodného domu, čo je asi 300 metrov, nemohol dostať. Viezli ma tam na traktore… To sú drobnosti, ktoré si človek zapamätá na celý život.

-Aký dojem na vás urobil maršal Žukov? Traduje sa, že ako jeden z mála ľudí si dovolil počas Veľkej vlasteneckej vojny povedať iný názor Stalinovi?-

Viete, nepoznal som ho až tak dobre, aby som mohol niečo také potvrdiť alebo nepotvrdiť, ale ja som s ním hovoril v inej veci. Podarilo sa mi prvýkrát objaviť informáciu o výbornom letcovi, ktorého dal Stalin zastreliť. Išlo o dvojnásobného Hrdinu Sovietskeho zväzu Jakova Vladimiroviča Smuškieviča, v Španielsku (v Španielskej občianskej vojne 1936-1939- pozn. TASR) bojoval pod menom generál Douglas.

-Prečo ho dal zastreliť?-

Prečo dával strieľať ľudí? Kto to môže teraz v úplnosti rekonštruovať? V jednej zo svojich kníh, volá sa Russkij kľuč, hovorím o osude letcov, ktorých dal Stalin zastreliť 16. októbra 1941. Vtedy už Nemci stáli pred Moskvou a z frontu prichádzali listy od letcov, ktorí sa pýtali: "Prečo nie ste s nami? Prečo nebojujete, prečo nás nevediete do boja?" Smuškievič už v tom čase bol zastrelený. Také veci sa diali zo svojvôle vtedajšieho najvyššieho predstaviteľa krajiny. A pýtali sta sa ma na Žukova. Keď som sa rozhodol písať knihu o Smuškievičovi, potreboval som materiál o ňom. Vedel som, že Smuškievič bojoval pod velením Žukova na Chalkin Gole proti Japoncom v roku 1939. Poprosil som Žukova, či by mi nemohol rozpovedať, ako bojoval Jakov Smuškievič. O tom mi hovoril aj napísal list.

-Akým človekom bol Jurij Gagarin? Mnohí ľudia si ho podľa fotografií a televíznych záznamov zapamätali ako usmievavého mladého muža.-

V komunikácii bol prostým človekom. Treba pochopiť, čo znamená prostý v komunikácii. Ja som bol rozhlasový redaktor, stretol som sa s ním vo chvíli, keď práve pristál na Zemi. Pravdaže, priviezli ho z Bajkonura do Moskvy. On sa ešte nestretával často s novinármi, aby si na to zvykol a stalo sa to pre neho niečím zvyčajným. Ja som bol jedným z prvých, kto sa s ním v televízii stretol. Preto bol taký bezprostredný, ešte sa nedostal do pozície významného (smiech) človeka. Hovoril veľmi uvoľnene. Rozprával som mu, ako som bol v jeho rodisku. A on na to: hovorili ste s mojou mamou, so sestrou? Pritakal som, videl som vaše fotografie zo školských rokov. Potom som mu rozprával, že som sa usiloval dostať do miestneho sovchozu, kde sa narodil. A on na to: v tom čase, na jar? Veď tam sa nedá dostať. Ja mu na to, veď som sa ani nedostal. Viezli ma na traktore, aj traktor uviazol. Prišiel nás vytiahnuť ťahač, aj ten uviazol (smiech).

-Aký dojem na vás zanechala Maja Plisecká?-

Maja Plisecká. Vtedy platilo pravidlo, že keď sa blížila významná udalosť, každá osobnosť k nej mala vystúpiť. Prišiel som za ňou a hovorím: Maja Michajlovna… Nie, jej ešte predtým z redakcie zatelefonovali, že k nej príde redaktor. A ona mi hovorí, ja nič rozprávať nebudem, vy za mňa napíšte, čo treba (smiech), ja to zopakujem. To bol náš rozhovor.

-A spisovateľ Iľja Erenburg?-

Iľja Erenburg urobil na mňa veľký dojem. Bola to silná osobnosť. Keď sa pozerám na neho teraz, spätne vidím, ako sa mu podarilo prejsť cez všetky nástrahy stalinského režimu. Niečo napísal, niečo povedal na pol ústa. Bola to komplikovaná osoba. Prišiel som za ním s otázkou o osude letca Jakova Smuškieviča. Vyhýbal sa odpovedi na tú otázku. Pýtal som sa ho, čo sa udialo. Odpovedal, kto vie čo, sa stalo. Posledný raz som ho (letca Smuškieviča) videl vo Veľkom divadle, kam prišiel o barlách. Smuškievič mal barly preto, lebo bol aj skúšobným letcom, mal nehodu. Vtedajší chýrny chirurg mu znova poskladal nohy. Smuškievič sa liečil vo Višnevského klinike. Potom mi porozprávala ošetrovateľka, že príslušníci KGB, ktorí prišli po Smuškieviča do klinky, ho ťahali po schodisku. Nohy mal v sadre a ako ho vliekli, klopkali po schodoch. Erenburg sa vyhýbal odpovediam na také otázky, hoci už bol rok 1965. Napriek tomu tá opatrnosť a neochota priznať, že bol na nesprávnej strane, že jeho literatúra neslúžila správnym cieľom… Svojím spôsobom je to tragédia.

-Vy ako jeden z popredných novinárov 60. – 70. rokov v ZSSR ste museli odísť z krajiny. Prečo?-

(smiech) Bol som v rozhlase od 1965 do 1973, a potom sa začali také udalosti, natoľko nespravodlivo postupovali k určitým ľuďom… Nemohol som ostať ľahostajný k tomu, napísal som list, ktorý ilegálne putoval z rúk do rúk…

-Teda nebol publikovaný?-

Nie, nie, to by v nijakých novinách neuverejnili. Ak by aj uverejnili, mne by sa nepodarilo odísť. Keďže to nikto nemohol publikovať, vyvolalo to protest. List išiel z rúk do rúk, im sa to nepáčilo. Dali nám, moja žena Zenaida je zaslúžilá umelkyňa Ruska, bola päťnásobnou majsterkou ZSSR v akrobacii, dali nám tri dni, aby sme si pozbierali veci. V roku 1973 nás vyhostili zo Sovietskeho zväzu.

-Teda išlo o vyhostenie?-

Áno, vyhostili nás, opustili sme Moskvu. Po istom čase sme pricestovali do Ameriky. V roku 1974 a odvtedy žijeme takmer 40 rokov v USA.

-V ZSSR ste vyštudovali žurnalistiku na Moskovskej štátnej univerzite. Pracovali ste ako novinár. V čom spočívala vaša prvá práca v USA?-

Áno, vyštudoval som žurnalistiku. Keď som prišiel do Spojených štátov, po istom čase ma vzali do práce do rozhlasovej stanice Sloboda. Potom som pracoval aj v Hlase Ameriky. Predtým som pôsobil v novinách, existovali také noviny, teraz už ich niet, Novoje russkoje slovo, v časopise Novyj žurnal uverejnili moje poviedky. Tak sa napĺňal môj osud.

-V čase socializmu komunistické vedenie krajiny hovorievalo, že rozhlasové stanice Sloboda, Hlas Ameriky a im podobné zdroje podrývajú socialistické zriadenie. Vy ste v tých rozhlasových staniciach pracovali. Ako sa pozeráte na také konštatovanie a ako ste svojou prácou podrývali socialistické zriadenie?-

Oni chápali pod slovom podrývanie všetko, čo ste povedali ako pravdu. Z ich pohľadu to bolo podrývanie. Našou úlohou bolo rozprávať o tom, ako žijú ľudia v Amerike, čo robievajú, ako pracujú, ako si zabezpečujú život, ako si usporiadali život napríklad emigranti. Veď sme začínali odznova.

-V rozhovore pre niektoré ruské médiá ste povedali, že v USA ste pracovali 18 hodín denne. Kde ste potom našli čas na štúdium a na ďalšiu autorskú činnosť?-

Nastalo také obdobie, keď rozhlasová stanica… u nich platí taký zákon… na stanici Sloboda…. Kongres USA každý rok asignuje peniaze na jej činnosť. V istom roku Kongres povedal, nedáme peniaze. Vtedy nadišla chvíľa, keď niektorých ľudí treba prepustiť. Platí tam zákon: Kto prišiel posledný, odchádza prvý. Ja som prišiel posledný, odišiel som prvý. Bez ohľadu na to, že ohlasy na mňa boli výborné. Ostal som bez práce. Čo som mal robiť? Začal som s prácou, ktorá nemala vôbec nič spoločné s žurnalistikou, ale museli sme si zabezpečiť život. Spolu s manželkou sme cestovali a robili všetko, čo bolo nevyhnutné, aby sme riadne žili. Venovali sme sa rôznym prácam…

-Napríklad akým?-

Najmä poisťovníctvu v obchodnej oblasti. Potom, keď sa nám podarilo dať veci do poriadku, sme už nepracovali 18 hodín. A bol čas (smiech), keď sa mi podarilo začať písať knihy.

-Teraz žijeme v roku 2013. Vaše významné literárne dielo – Poslednij mirnyj god. 1913 – sa týka roku 1913…-

Áno…

-Ako sa pozeráte na obdobie od 1913 do 2013, teda na tých 100 rokov vo svojej rodnej krajine, na súčasnú Ruskú federáciu? Napreduje alebo naopak?-

Vývoj treba rozdeliť na niekoľko rôznych vrstiev. Vývoj ekonomický, vývoj duchovný a vývoj kultúrny. Myslím si, že ak by sa Rusku nestalo nešťastie, o ktorom píšem v románe Poslednij mirnyj god. 1913, potom ekonomicky by krajina nepochybne bola oveľa ďalej, ako je v súčasnosti. Tie problémy, ktoré v súčasnosti pozorujeme v ekonomike, priemysle, poľnohospodárstve, by podľa všetkého neboli. Podľa výpočtov veľkého chemika Dmitrija Ivanoviča Mendelejeva mal počet obyvateľov Ruska k roku 1950 dosiahnuť 300 miliónov ľudí. To sa nestalo. V roku 1913 odborníci, ktorí navštívili Rusko, osobitne z francúzskej vlády, vtedajším spojencom Ruska, aby preskúmali ekonomickú situáciu Ruska, predložili správu. Podľa nej sa Rusko rozvíjalo veľmi prudkým tempom. Rovnakú správu nemeckému cisárovi Wilhelmovi II. predložila nemecká rozviedka a nemeckí odborníci. Ako jeden muž hovorili, že ak sa Rusko bude naďalej rozvíjať tak dynamicky, potom sa stane neporaziteľnou krajinou. Preto bolo treba urobiť nejaké kroky. Program vojenského prezbrojenia Ruska sa mal dokončiť v roku 1917. Wilhelm II. vlastnou rukou napísal na správu, že vojnu s Ruskom treba začať skôr, v roku 1913. To hovoríme o ekonomickom rozvoji Ruska. Duchovný rozvoj Ruska, čo je veľmi dôležité… Krajina by sa rozvíjala, ak by, zdôrazňujem podmieňovací spôsob a dávam otáznik, sa pravoslávnej cirkvi podarilo upevniť svoje pozície. Ak by sa jej opäť podarilo dostať do myslenia ľudí, ak by sa opäť upevnila viera v ľude…

-To už hovoríte o súčasnosti, však?-

Áno, hovorím, že ak by sa rozvíjal tento rozmer, potom by to bolo tak. Prečo o tom hovorím? Lebo jedna z príčin toho, čo sa stalo v Rusku, bol rozklad duchovného života. Veľmi veľa ľudí vtedy v Rusku zanechalo kresťanskú vieru, rozšírila sa neviera, zasiahlo to inteligenciu, preniklo do hĺbky ľudu. Preto v takej situácii tí, ktorí sa chceli dostať k moci, mohli veľmi ľahko konať. Využívali klamstvo v propagande, čo dopadalo na pripravenú pôdu.

-Veľmi dôležité miesto zohrala osobnosť cára Mikuláša II. Aká to bola osobnosť, aký bol jeho význam?-

Stačí povedať, že v tých časoch zahraničná tlač nazývala situáciu v Rusku "zázrakom Mikuláša II.", "ruskou jarou". Prečo? Pri prvom pokuse o zvrhnutie cára v roku 1905 bol schopný udržať moc. Neutiekol, hoci sa v tom čase hovorilo, že už-už utečie. Mal vraj pripravenú jachtu a že odíde do Anglicka. Neutiekol. Udržal moc. Okrem toho, dal základné zákony krajine, teda ústavu. Rusko sa v roku 1906 stalo konštitučnou monarchiou. Aj sa to uvádzalo. To po prvé. Rusko malo ústavu. Po druhé, Rusko malo slobodu tlače…

-V tých časoch…-

….V tých časoch! V Rusku bola slobodná tlač, v Rusku bola náboženská sloboda, v Rusku neboli koncentračné tábory, neboli! Nikto si nemohol ani predstaviť, že by k človekovi mohli prísť v noci, zobrať ho z domu, niekde ho zabiť a človek by odrazu prestal existovať. A nikto by o tom nič nevedel!

-Teda sa dodržiaval princíp nedotknuteľnosti človeka?-

Presne tak, nedotknuteľnosť osobnosti. Okrem toho, bola zabezpečená ekonomická sloboda činnosti. Všetci veľkí ruskí kapitalisti boli pôvodom z roľníckeho stavu. Takmer 90 percent najväčších ruských kapitalistov mali deda alebo otca roľníka. Ďalej, 60 percent ruského dôstojníckeho zboru boli deti roľníkov. Vtedy bol daný priestor pre aktivity, dalo sa napredovať. Ak človek vyštudoval na univerzite, získal určité práva. Rusi vo veľkom počte cestovali do zahraničia, vydávalo sa obrovské množstvo kníh. O tom, aký bol rozvoj Ruska, hovorí aspoň taký fakt, že vklady do sporiteľne sa zvýšili o 3000 percent, ľudia mali obrovské množstvo peňazí, počet obyvateľstva sa za Mikuláša II. zvýšil na 60 miliónov.

-A nastali pre Rusko zlé časy… –

Stala sa hrozná vec. Tragédia spočívala v tom, že sa mu narodil chorý syn…

-Cárovi Mikulášovi II.?-

Áno. V roku 1904 sa narodil očakávaný nástupca trónu cárovič Alexej. Všetci sa potešili. Zakrátko sa zistilo, že dieťa má hemofíliu. Vtedy sa nedala liečiť. Dieťa sa stále pohybovalo na hranici smrti. Preto rodičia, osobitne matka, šaleli, nevedeli, čo robiť. Siahali po akomkoľvek prostriedku, mimochodom rovnako ako každá matka aj v súčasnosti. Volali na pomoc lekárov, keď lekári nevedeli pomôcť, obrátili sa k liečiteľom, mágom. Tak sa k trónu priblížil Rasputin (Grigorij Jefimovič, mystik). Pri tróne sa objavil preto, lebo vedel zastaviť krvácanie. Mal takú hypnotickú silu, že zastavil krvácanie, keď sa smrť už-už dotýkala dieťaťa. Lekári nevedeli pomôcť, Rasputin poslal telegram a silou hypnózy zastavil krvácanie. Rozprával som sa o tom s lekármi, doteraz to nevedia vysvetliť.

-Potom prišiel rok 1917 a VOSR. Vy ste ju nazvali a písali ako o októbrovom prevrate.-

Do roku 1922 či dokonca do roku 1924 ju oficiálne aj v sovietskej tlači nazývali októbrovým prevratom. Až potom ju začali volať revolúciou. Tak to bolo. Ešte sa vrátim k Mikulášovi II. V tlači ho označovali za „handru“, “slabocha“, že nemá dostatočnú silu vôle. V tých časoch žil známy sovietsky novinár, potom ho dal Stalin zastreliť, Michail Koľcov. Bol šéfredaktorom denníka Pravda. V roku 1924 napísal, že jediný, kto chránil trón, bol Mikuláš II. "Nevideli sme slabocha ani handru. On jediný stál a bojoval o trón." Mikuláša II. zajali generáli a donútili vzdať sa trónu. Potom nastala anarchia.

-Prečo ste sa začali venovať ako téme roku 1913?-

Po prvé, moja babka volala to obdobie "mirnoe vremia" – mierové časy. Trvali do 1. svetovej vojny. Moju matku za Stalina uväznili, aj otca zatvorili. Vychovávala ma babka. Keď som sa začal zaujímať o to obdobie, zistil som, koľko lži sa rozšírilo v krajine, v ktorej som sa narodil a žil. Dozvedel som sa, že nebola takou, ako ju predstavovali. Istý novinár trockista v jednej zo svojich kníh použil výraz, ktorý sa dostal do všetkej tlače na svete: vraj "Stalin prevzal krajinu s pluhom a naplnil ju priemyselnými závodmi". To bola lož! Rusko sa rozvíjalo, napredovalo vlastným tempom! Na porovnanie môžem povedať, že ak bežec na určitej vzdialenosti beží vlastným tempom, danú trasu prebehne. Ak nebeží vlastným tempom, ale tempom iného bežca, trasu neprebehne. Každá krajina má historické obdobie svojho rozvoja. Alebo si vezmime ako príklad deti v škole: jedno dieťa rýchlo chápe a rýchlo sa vedomostne rozvíja. Iné dieťa je pomalšie, ale predsa sa naučí, čo sa má naučiť. To platí aj o štátoch a národoch. Každá krajina má obdobie, v ktorom sa dostáva na určitú úroveň, potom nastáva prudký rozmach vpred. Rusko malo rozbeh na rozmach v roku 1913. Potom by sa neuveriteľne prudko rozvíjalo. Lebo všetko už bolo pripravené. Preto je tento román dôležitý pre všetkých, čo žili v komunistickom režime, aby pochopili, ako komunisti klamali, keď hovorili, že priviedli biedne krajiny k blahu. Nič také sa nestalo! Oni ich zničili! Ak by sa boli vyvíjali vlastným tempom, boli by dosiahli nepomerne väčších úspechov. To som chcel povedať.

-Nazdávate sa, že pre súčasné Rusko by bolo dobré, keby sa opäť stalo monarchiou?-

To je veľmi zložitá otázka. Osobne si myslím, že by to bolo dobré, keby sa to podarilo pred 20 rokmi. Neviem, ako by sa to dalo uskutočniť v súčasnosti. Nazdávam sa, že ak by dynastia pokračovala vo vládnutí, aj ona by sa zmenila. Nič nie je trváce. Vidíme, ako sa vyvíjala anglická monarchia. Bolo by to dobré, mohlo by to byť východisko z problémov.

-Ako sa pozeráte na prácu novinára. Vykonávali ste ju v ZSSR i USA v rozhlase.-

Treba oddeliť dve veci: ak novinár informuje o fakte z miesta udalosti, hovorí o fakte. Nie je možné miešať fakty s komentárom. Komentovať je povinnosťou komentátorov. Bieda spočíva v tom, minimálne v amerických médiách, že 90 percent komentátorov zastáva ľavicové názory. Preto v Amerike, aj keď sa to bude zdať podivné, niet objektívnych informácií. To je dôležité si zapamätať. Preto, ak si ľudia v Európe a inde na svete myslia, že americké mediálne informácie sú pravdivé, vôbec to tak nie je. Nejde o objektívne informácie, ich autori sa pridŕžajú ľavicovej ideológie a cez ňu sa na všetko pozerajú. Ja sa pozerám na prácu novinárov takto: žurnalista sa v prvom rade musí usilovať povedať pravdu nezávisle od svojho názoru, od svojich politických názorov.

Rozhovor s Garrim Karolinským je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti, tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE:

TASR ponúka k správe zvukový záznam. Obrazová redakcia TASR vydáva k správe fotoreportáž.