Fasáda verejnej jednoty zakrýva skryté napätie v NATO

Bratislava 2. októbra 2022 (HSP/Thehill/Foto:TASR/AP-Evan Vucci)

Portál zameraný na americký Kongres The Hill uverejnil zamyslenie bývalého coloradského komisára pre vzdelávanieWilliama Moloneya nad navonok proklamovanou jednotou NATO. Moloney je starším spolupracovníkom v oblasti konzervatívneho myslenia na Storočnicovom inštitúte Kresťanskej univerzity v Colorade, ktorý študoval na Oxforde a Londýnskej univerzite a doktorát získal na Harvardovej univerzite.  Jeho triezve, kritické zamyslenie vám prinášame v plnom znení

Keď časopis Foreign Affairs uverejnil článok Johna Mearsheimera s názvom „Hra s ohňom na Ukrajine”, reakcia vedenia NATO bola rýchla a rozhorčená. Ústredným bodom odmietnutia Mearsheimerovej kritiky bol vtieravý príbeh o jednotnej aliancii NATO pod vedením Spojených štátov, ktorá zjednotila svet v odpore proti barbarskej invázii Ruska na Ukrajinu. Tento naratív však vyvracia skutočnosť, že väčšinu ľudí na svete vedú vlády, ktoré k vojne nezaujali žiadne stanovisko, pričom mnohé z nich nevnímali nepriateľské akcie ako „globálnu krízu”, ale ako „regionálny konflikt”.

Pozorovatelia NATO si tiež všimli, že za posledných 20 rokov, počnúc americkou inváziou do Iraku v roku 2003, bola aliancia v otázkach vojny a mieru hocičo, len nie jednotná. Okrem toho s odstupom času národy krajín NATO prejavovali čoraz väčší nezáujem o riziká vojenského konfliktu. Prieskum Pew Research Center z roku 2015 ukázal, že spomedzi krajín NATO iba v USA a Kanade väčšina verejnosti podporuje použitie vojenskej sily v prípade napadnutia niektorej z krajín NATO. Európska rada pre zahraničné vzťahy (European Council on Foreign Relations – ECFR) vlani uskutočnila prieskum medzi 60000 ľuďmi v 11 členských štátoch a zistila, že verejná mienka v pomere výrazne vyššom ako 2:1 sa domnieva, že ich krajiny by mali zostať neutrálne v prípade akéhokoľvek konfliktu medzi USA a Ruskom alebo Čínou.

Tieto znepokojujúce ukazovatele nám hovoria o tom, že realita a postoje dnešných Európanov sú veľmi odlišné od tých, ktoré prevládali pri zrode NATO v roku 1949.Napriek tomu nestabilné udalosti posledných týždňov ukázali, že Mearsheimerove varovania pred „rizikom katastrofickej eskalácie” nie sú len teoretické a Európania sa teraz potenciálne nachádzajú uprostred hroziaceho konfliktu medzi dvoma najväčšími jadrovými mocnosťami sveta – súboja, v ktorom si z rôznych dôvodov ani jedna strana nemôže dovoliť ustúpiť.

K toxicite súčasných výziev NATO prispieva aj energetická kríza, ktorú vyvolal Vladimir Putin využitím obrovských ruských energetických zdrojov, na ktorých sa Európa stala príliš závislou, ako páky. Paradoxne, Európa si tento problémvytvorila sama svojím agresívnym presadzovaním ekologickej agendy, ktorá účinne zdecimovala možnosti kontinentu v oblasti jadrových a fosílnych palív. Joseph Sternberg v denníku Wall St. Journalpoukázal na blížiace sa „cunami cenových bankrotov” a tým ilustroval rany, ktoré si Európa spôsobila sama.

Keďže tieto hospodárske problémy zachvátili krajiny NATO a vyvolali sprievodnú politickú nestabilitu, trhliny v „jednote” aliancie v súvislosti s Ukrajinou sa môžu naďalej znásobovať. Očakávaný vstup Fínska a Švédska do NATO zablokovalo Turecko minimálne do roku 2023, kým tieto krajiny nesplnia sľuby týkajúce sa potlačenia teroristickej skupiny Strana kurdských pracujúcich (PKK), ktorú prezident Recep Tayyip Erdogan považuje za hrozbu pre svoju krajinu. Keďže Rusko účinne blokuje čiernomorské prístavy, Ukrajina začala vyvážať veľké množstvo svojho obilia do Európy za znížené ceny, čím si údajne znepriatelila európskych poľnohospodárov a čo vyvolalo pouličné protesty od Francúzska po Bulharsko.

Podľa bývalej americkej diplomatky Kathleen Dohertyovej môžu blížiace sa voľby ešte viac narušiť krehký záväzok NATO znášať hospodárske náklady vojny na Ukrajine. A keďže nedávny prieskum verejnej mienky agentúry Rasmussen ukázal, že 80 % Američanov považuje národnú bezpečnosť za dôležitú otázku novembrových volieb a 42 % považuje vojnu na Ukrajine za škodlivú pre americkú bezpečnosť, ani Spojené štáty – líder NATO – nie sú imúnne voči meniacim sa vlnám často nestálej verejnej mienky. 

Európske spomienky na to, ako Bidenova administratíva nekonzultovala s ich kontingentmi NATO v Afganistane pred náhlym a nekompetentným odchodom Ameriky, nevybledli a jednoznačne prispievajú k súčasným obavám z potenciálnej nepredvídateľnosti a nespoľahlivosti USA ako spojenca. V tomto duchu nie je upokojujúca ani fixácia mnohých významných amerických politikov na motto „America First”.

Vo svetle pokračujúceho zhoršovania hospodárskej situácie, keď Európa čelí pochmúrnej zime, a nestabilite na bojiskách Ukrajiny treba verejnýnesúhlass jednotou NATO vnímať ako čoraz pravdepodobnejší scenár.