Európske centrum pre práva Rómov: Za koho kope?

Bratislava 9. apríla 2018 (HSP/Foto:TASR-Vladimír Benko/MV SR)

Vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák spolu s policajným prezidentom Tiborom Gašparom v januári predstavili opatrenia, ktoré rezort plánuje realizovať v rámci boja proti kriminalite obyvateľov rómskych osád. Mali by sa okrem iného zvýšiť kompetencie policajtov, aby mohli zakročiť nielen pri páchaní trestnej činnosti alebo priestupku, ale aj pri narúšaní verejného poriadku.

Iniciatíva ministra sa okamžite stretla s prudkým odporom opozície a v mihu oka sa stala klasickou politickou agendou. Samozrejme, problematika Rómov je desaťročia veľmi „vďačnou“ témou, odborná diskusia nikdy nie je na škodu, podľa doterajších vyjadrení predstaviteľov opozície však o odbornú diskusiu veľmi nie je záujem.

Promptne zareagovalo aj Európske centrum pre práva Rómov (ERRC), ktoré podalo na Okresný súd Bratislava I žalobu proti MV SR pre diskriminačný charakter plánovaných opatrení. Vo svojom vyhlásení pri tejto príležitosti ERRC o. i. konštatuje, že „neexistuje žiadna korelácia“ medzi vyšším počtom Rómov v danom samosprávnom sídle a vyššou kriminalitou.

Informáciu o žalobe ERRC na MV SR prebrala väčšina médií a zaujala aj mňa, hoci spomenuté európske centrum širokej verejnosti nie je veľmi známe. Ale je užitočné o ňom niečo vedieť. Vzniklo v roku 1996 so sídlom v Budapešti a od začiatku nieslo všetky poznávacie znaky aktivít veľmi bohatého amerického filantropa maďarského pôvodu a jemu blízkych kruhov. Slováci sa o jeho existencii dozvedeli vďaka brožúre, ktorú ERRC krátko po svojom vzniku, v januári 1997 vydalo pod názvom Čas skinheadov.

Brožúra nespomína a nemapuje povinnosti každého občana SR voči štátu a spoluobčanom, zato je plná citovaných výpovedí Rómov o diskriminácii a násilí voči nim zo strany skinheadov, najmä však zo strany polície. Vyjadrenia Rómov zozbierali aktivisti ERRC a ďalších mimovládiek. Publikácia sa pritom rodila dosť zaujímavým spôsobom: pozbierané vyjadrenia Rómov na adresu skinheadov a policajtov zo Slovenska aktivisti poslali do Budapešti, kde kolektív autorov zostavil publikáciu v angličtine. Následne ju ďalší tím ľudí preložil do slovenčiny a distribuoval zdarma a v neznámom náklade po celom Slovensku… (Brožúra je stále dostupná na webe v anglickej i v slovenskej verzii – pozn. aut.)

Pravda je, že niektorí policajti sa aj v tých časoch dopustili neprípustných excesov, sú mediálne dobre známe. Brožúra je však preplnená naozaj až neuveriteľnými tvrdeniami Rómov, ako napríklad: „slovenskí policajti pri zákrokoch v osadách malé deti dvíhali za vlasy a hádzali ich o zem…“, „Môjho syna zbili, mňa zbili, a dokonca aj osem detí môjho syna zbili. Jednoročné dievčatko v našej rodine bolo tak hrozne zbité, že som mal pocit, že zomrie. Policajti ju bili po chodidlách, prikryli jej tvár prikrývkou a snažili sa ju zadusiť…“ tvrdil napríklad jeden obyvateľ osady v Jarovniciach. Ďalšie vyjadrenie, prevzaté zostavovateľmi publikácie údajne od aktivistu „Nevipe Foundation“: „Jednu staršiu ženu udreli policajti päsťou do hrude a údajne jej vytrhli a skonfiškovali zlatý zub z úst…“ (Tam zostavovatelia – aj v anglickej verzii – aspoň pridali slovíčko „údajne“, pozn. autora.) Podobnými „hodnovernými“ obvineniami sa brožúra z roku 1997 priam hemží.

Od tých čias – čisto subjektívne – nepovažujem ERRC za inštitúciu, ktorá by sa usilovala o objektívne spracovanie reality života obyvateľov rómskych osád a reálny život príslušníkov OO PZ v ich blízkosti. Dnes už má toto európske centrum pobočky po celej Európe. „ERRC vydalo 25 publikácií, ktoré dokumentujú situáciu v dodržiavaní ľudských práv Rómov v Albánsku, Rakúsku, Bosne a Hercegovine, Bulharsku, Českej republike, na Slovensku, vo Francúzsku, Grécku, Maďarsku, Taliansku, Macedónii, Poľsku, Portugalsku, Rumunsku, Rusku i na Ukrajine,“ uvádza sa na webovej stránke ERRC. Ušľachtilé. O zdrojoch financovania ani slova.

Chcem len veriť, že správy z ďalších štátov nemajú takú podpásovú úroveň, ako mala tá zo Slovenska. Pri akejkoľvek zmienke o ERRC mi však už kontrolka bliká dlhodobo.

Peter Ondera

Článok vyšiel vo februárovom čísle novín „Polícia“ odborového zväzu polície SR