Nedávny rozhovor prezidenta Emmanuela Macrona pre Politico z jeho spiatočného letu z Číny (kde dlho hovoril s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom) vyvolal vlnu kontroverzie. Macron tvrdil, že “Európa musí znížiť svoju závislosť od Spojených štátov a vyhnúť sa zatiahnutiu do konfrontácie medzi Čínou a USA v súvislosti s Taiwanom”. Varoval, že ak sa Európa v takomto konflikte príliš rýchlo postaví na stranu USA, potom “nebudeme mať čas ani zdroje na financovanie našej strategickej autonómie a staneme sa vazalmi”. Pestovanie pozície “strategickej autonómie” Európy si vyžaduje zníženie jej závislosti od amerického dolára ako hlavnej obchodnej meny, ako aj jej závislosti od americkej energie a zbraní. Namiesto toho sa Európa musí usilovať o rozvoj vlastnej priemyselnej, vojenskej a politickej nezávislosti.

Macronove pripomienky nadväzujú na nespokojnosť so Spojenými štátmi, ktorú francúzsky prezident v posledných mesiacoch vyjadruje čoraz častejšie. Napríklad v októbri, keď nedostatok energie spôsobený vojnou a vysoké ceny ohrozovali Európu nezvyčajne studenou zimou, si Macron vzal na mušku energetickú politiku USA, ktorá umožňuje energetickým spoločnostiam dosahovať “superzisky” z predaja skvapalneného zemného plynu do Európy za oveľa vyššie ceny, než za aké ho predávajú na domácom trhu. Z pohľadu Európy sa takáto politika ľahko javí ako oportunistické využívanie vojny v záujme zisku.

Najnovšie komentáre Číny na rovine sú však novou úrovňou provokácie. Samotný návrh, že Európa by mala znížiť svoju závislosť od medzinárodného dolárového systému, nie je ničím iným ako pozoruhodným, keď pochádza od prezidenta najväčšieho členského štátu EÚ – alebo, keď na to príde, od akejkoľvek krajiny mimo bloku BRICS. Ako však tvrdia niektorí ekonómovia, Európa by mohla mať z de-dolarizácie veľký úžitok a hospodársky zmätok, do ktorého väčšinu Európy uvrhla vojna na Ukrajine, ako aj sankcie, ktoré USA uvalili na ruskú ropu, len zvýraznili ochromujúcu závislosť Európy od Ameriky. Konflikt na Ukrajine mnohým Európanom skutočne odhalil skutočnú povahu globálnej reality, v ktorej už dlho žijú: Európa nie je ničím iným ako trhom pre toky amerického kapitálu a nástrojom americkej globálnej hegemónie – alebo, ak použijeme výstižný výraz prezidenta Macrona, “vazalom” Spojených štátov. Preto je tiež veľmi dôležité, že Francúzsko vydalo spoločné vyhlásenie s Čínou na podporu akéhokoľvek mierového úsilia, ktoré by sa mohlo vyvinúť na Ukrajine.

Hoci sú teda Macronove poznámky v istom zmysle významné, v konečnom dôsledku nie sú prekvapujúce vzhľadom na zjavnú realitu postavenia Európy vo svete, ktorý je už dlho organizovaný okolo záujmov prevažne americkej vládnucej triedy a jej spojencov. Okrem toho pre konzervatívcov vazalstvo Európy voči Spojeným štátom znamenalo pokračujúcu deštrukciu jej tradičných kultúr v prospech spotrebného hospodárstva, ktoré si vyžaduje liberalizáciu všetkých hodnôt, ktoré by mohli stáť v ceste ľahkému vykorisťovaniu. Dôsledky “amerikanizácie” Európy sú ľahko identifikovateľné: rozpad jej židovsko-kresťanského dedičstva a zničenie tradičnej kresťanskej morálky v prospech fluidného “prebudeného” liberalizmu, ktorý umožňuje každému mužovi a každej žene vyberať si, vymieňať a zavrhovať “identity” ako spotrebiteľ na trhu. Hoci je prezident Macron sotva konzervatívec, v minulosti kritizoval “woke” spoločenské vedy importované z USA za to, že podkopávajú národnú a kultúrnu identitu Francúzska. Podobne Macronova obava o európsku (a konkrétne francúzsku) suverenitu odráža základný konzervatívny inštinkt, ktorý zdieľal aj generál Charles de Gaulle, a to túžbu zachovať civilizačnú identitu Európy tvárou v tvár nezastaviteľnej liberalizácii a globalizácii. Je čoraz jasnejšie, že desaťročia trvajúca závislosť Európy od USA tento cieľ podkopáva – a napodiv najväčšiu nádej na zachovanie Európy môže mať práve komunistická Čína.

Macron si však túto skutočnosť uvedomuje pomerne neskoro a predchádza mu už podobný pohľad Maďarska a jeho vedúcich predstaviteľov. Vzťahy Maďarska k USA sa neustále zhoršujú spolu s jeho vzťahmi k EÚ. V októbri 2022 v rozhovore pre Budapester Zeitung premiér Viktor Orbán zopakoval svoju častú kritiku EÚ, že je len bábkou Ameriky a nedokáže chrániť európsku suverenitu:

EÚ v súčasnosti nekriticky preberá postoje USA jedna k jednej. Americké záujmy sa jednoducho vydávajú za európske. Predstiera sa, že európske záujmy sú totožné s americkými. V súčasnosti nevidím žiadnu snahu o suverenitu zo strany EÚ alebo väčších krajín EÚ. Dokonca ani zo strany inštitúcií EÚ.

Budapešť, Peking a ďalšie mestá

Medzitým analytici na druhej strane Atlantiku konštatovali, že vplyv Číny v Maďarsku je hlbší ako v ktorejkoľvek inej európskej krajine a že od nástupu prezidenta Orbána do funkcie v roku 2010 je pozitívnym vzťahom s Čínou naklonený značný počet maďarských občanov. Tieto vzťahy zahŕňajú zapojenie Maďarska do čínskej iniciatívy Pásmo a cesta (BRI) od roku 2015, keď sa Maďarsko stalo najväčším príjemcom čínskych investícií v Európe. Odvtedy sa Maďarsko po návšteve čínskeho ministra zahraničných vecí Wang Yi vo februári 2023 opätovne zaviazalo k zapojeniu do BRI. Pod záštitou BRI Maďarsko a Čína spolupracujú na výstavbe vysokorýchlostnej železnice spájajúcej Maďarsko so Srbskom. Okrem toho šanghajská univerzita Fudan University otvára v Budapešti satelitný kampus, ktorý je podporovaný finančnými prostriedkami maďarskej vlády. Tieto a ďalšie spojenia, ktoré sa Maďarsko snaží nadviazať s Čínou, sú pozoruhodné z ekonomických a symbolických dôvodov, keďže Maďarsko sa vďaka nim dostáva do sféry vplyvu hlavného geopolitického protivníka americkej unipolarity. Podporenie čínskeho mierového plánu pre Ukrajinu prezidentom Orbánom je najnovším prejavom prehlbovania väzieb medzi oboma krajinami.

Komunistická strana Číny zasa môže v Maďarsku vidieť sľubného spojenca vo vlastnom projekte budovania alternatívneho svetového systému k tomu, ktorému už desaťročia predsedá Amerika. Maďarská “neliberálna” opozícia voči vládnucim hodnotám USA a EÚ z neho robí cenného partnera v čínskych plánoch pre svet, ktorý na Západe zatiaľ nachádza len obmedzené zdroje a príležitosti. Po nedávnej návšteve prezidenta Macrona v Pekingu je však zrejmé, že perspektíva užších vzťahov s Francúzskom je pre Čínu veľmi dôležitá – a je to pochopiteľné, keďže získanie dôvery Francúzska by bolo nesmiernym prínosom pre rozšírenie vplyvu Číny v Európe a obmedzenie vplyvu USA.

Samozrejme, mnohí namietnu, že ak by sa takáto možnosť naplnila, Francúzsko, Maďarsko a všetky európske národy by sa mohli stať vazalmi Číny namiesto USA, čím by sa jedna tyrania vymenila za druhú. To je určite nebezpečenstvo, ktoré treba neustále vyhodnocovať. Európski lídri však musia poctivo zvážiť aj konkrétne výhody, ktoré by mohli priniesť hlbšie vzťahy s Čínou, v porovnaní so skutočnými stratami, ktoré už Európa utrpela v dôsledku vazalstva voči Spojeným štátom. Čína už priniesla rozvojovému svetu mnohé konkrétne výhody.

Viaceré štúdie zistili, že BRI má v zúčastnených krajinách skutočne pozitívne hospodárske účinky rôzneho druhu vrátane zrýchlenia hospodárskeho rastu, zbližovania regionálnych rozdielov v príjmoch a skrátenia času prepravy a obchodných nákladov. V porovnaní so Spojenými štátmi moderná Čína skutočne preukázala schopnosť globálneho hospodárskeho rozvoja, ktorý nemožno redukovať na obyčajné koloniálne vykorisťovanie alebo zadlžovanie, ako jej to bežne vyčítajú čínski jastrabi na Západe. Na rozdiel od naratívov, ktoré presadzujú západné globálne elity, je Čína od roku 1981 zodpovedná za ohromujúce zníženie chudoby vo svete o 45 %, a to tak v rámci svojich vlastných hraníc, ako aj v krajinách, s ktorými nadviazala hospodárske vzťahy. Konkrétne výhody, ktoré Čína priniesla rozvojovému svetu, sú skrátka znakom jej sľubnej úlohy budúceho budovateľa svetového poriadku.

Nedávna štúdia Bennettovho inštitútu so sídlom v Cambridge navyše ukázala, že Čína a Rusko sa po prvý raz tešia väčšej popularite vo veľmi ľudnatých rozvojových krajinách ako USA, čo signalizuje, že ľudia v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike sú zväčša spokojní s prínosom Číny k hospodárskemu rozvoju a rozvoju infraštruktúry v ich regiónoch. Už len z týchto dôvodov majú európski lídri dôvod považovať Čínu za spoľahlivú protiváhu, ak nie za plnohodnotnú alternatívu vplyvu USA v Európe.

Rozširujúci sa vplyv Číny spolu s odhalenými vlastnými záujmami USA čoraz jasnejšie určuje bojové línie súčasnej geopolitiky. Pod vedením Číny sa pomaly formuje neformálna koalícia národov, ktoré majú spoločného nepriateľa v americkej vládnucej triede. Čínu možno skutočne pokojne označiť za novú avantgardu globálneho “populistického” povstania proti globálnej liberálnej elite, ktorá dodáva medzinárodnú súdržnosť populistickej vlne, ktorá sa začala šíriť svetom v priebehu roka 2010. Ak budú súčasné trendy pokračovať, európske národy môžu zistiť, že je pre ne výhodné pripojiť sa k takémuto povstaniu. Globálna triedna vojna nadobúda podobu zrážky civilizácií.