V západných demokraciách je samozrejmé, že si krajina ctí svojich vojakov, ktorí zahynuli vo vojnách, či už spravodlivých alebo nespravodlivých. Napríklad Nemecko sa vzorne stará o šesť svojich vojenských cintorínov na Slovensku, v ktorých leží 12 tisíc nemeckých vojakov, obetí druhej svetovej vojny.

Podobne Francúzi, Briti, Američania vzdávajú úctu svojim padlým v rôznych dobyvačných, koloniálnych či neokoloniálnych vojnách. Boli to vojaci oficiálnej armády štátu, ktorý tie takmer ešte deti poslal na smrť v mene nejakej myšlienky, o ktorej vojak pod hrozbou trestu nemá premýšľať či pochybovať.

Vo svetle ekonomickej a politickej reality dnešnej EÚ by si človek povedal, že nejde o dôležité témy. Ibaže aj rozumný vzťah k histórii je súčasťou zdravého svetonázoru a neporozumenie minulosti je úzko spojené s nechápaním podstaty toho, o čo ide v politike aj v súčasnosti. A v tejto súvislosti by bolo dobré, keby sa konečne už aj v našom verejnom diskurze začalo dôsledne rozlišovať medzi velebením nejakej ideológie a medzi službou štátu, v ktorom človek žije.

Mamke odviedli na vojnu syna. Padol v boji. Spýtajte sa tej ženy, aký je rozdiel medzi tým, či bol na tamtej strane alebo na tej druhej… Navyše, my Slováci sme nikdy nerealizovali vo vojnách nejaké svoje zvrhlé imperiálne chúťky ako niektoré veľmoci, ale boli sme vždy (a vlastne aj dnes sme) používaní len ako „kanónenfutter“. A paradoxne dnes vzdávame väčšiu úctu žoldnierom, ktorí odišli do exotickej krajiny „brániť demokraciu“ (čiže záujmy istej svetovládnej veľmoci), než naozaj nevinným obetiam dobového vojnového šialenstva…

Pred pár týždňami prebehla médiami správa o tom, že štát prispel na obnovu pamätníka československých vojakov v Poľsku sumou takmer 11 tisíc eur a ďalšie desaťtisíce eur išli na obnovu vojenských pamätníkov na Slovensku: v Slavošovciach, Rovnom, Chotči, Stakčíne či Spišských Vlachoch.

Slovenských vojnových pamätníkov je v zahraničí iba zopár. Okrem uvedeného poľského sú dva aj na Ukrajine. Avšak, na rozdiel od vyššieuvedeného, na obnovu týchto dvoch štát odmietol poskytnúť podporu. Pochádzajú totiž z inej vojny: vybudovala ich slovenská armáda pre obete tzv. „vojny proti boľševizmu“ z rokov 1941 – 1943. Väčšina takýchto cintorínov bola po návrate sovietskej moci v roku 1944 zrovnaná so zemou a aj z týchto dvoch prežili iba centrálne pomníky.

V Ľvove, na najmenšom z niekdajších slovenských vojenských cintorínov odpočíva sedemnásť príslušníkov slovenskej armády: poručík a šestnásť radových vojakov. Centrálny betónový pomník v tvare rovnoramenného dvojkríža nesie nápis: „Za Boha život, za národ slobodu“. V spodnej časti pomníka je umiestnená mramorová tabuľka s textom: „Obeťami k víťazstvu. Tu ležia hrdinovia slovenskej armády, ktorí zomreli vo vojne, keď išlo o zaistenie slovenskej samostatnosti a slobody.“ A pod tým je umiestnený menoslov pochovaných.

Iniciátormi obnovy pamätníka boli nadšenci z občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945, jeho predseda František Gajdoš a historici Martin Lacko a Eugen Rogový. Renováciu pomníka v hodnote takmer dvetisíc eur vykonala profesionálna reštaurátorská firma. Keďže o obnovu pietneho miesta Slovákov neprejavilo Ministerstvo zahraničných vecí záujem, a ani žiadny z ďalších rezortov (obrany, vnútra, kultúry), prostriedky museli byť obstarané výlučne z darov súkromných osôb.

Renovácia a predĺženie životnosti ojedinelého svedka tejto časti slovenskej histórie, ktorá ostáva v tieni pohnutých svetových udalostí z toho obdobia, je nielen prejavom úcty k slovenským dejinám a piety voči nevinným obetiam vojny, ale aj dôležitým pamäťovým bodom Slovenska a Slovákov na území svojho východného suseda. Uvedomujú si to nielen odborníci, ale aj mnoho ďalších Slovákov, ktorým nie je ľahostajný osud kolektívnej pamäti slovenského národa.

Ministerstvo zahraničných vecí však zrejme nemá čas ani chuť sa zaoberať nejakými slovenskými vojakmi, ktorí kedysi dávno boli odvelení kamsi ďaleko, aby tam nezmyselne umreli. Má oveľa atraktívnejšie veci na starosti: napríklad pompézny krst knihy Miroslava Lajčáka o jeho prezidentovaní Valnému zhromaždeniu OSN. (Mimochodom, zaujímavé by bolo zistiť, či vydanie tejto knihy, ktorú tvoria z veľkej časti selfie fotografie v štýle „ja a Trump“, „ja a pápež“ sprevádzané výberom oslavných ód na prácu pána Lajčáka, a bombastické krstenie tejto ego-knihy v priestoroch MZV bolo platené z jeho vlastnej peňaženky…)

A tak, s príchodom nového roku, pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky, popri ostatných prianiach si môžeme zaželať aj schopnosť vážiť si svoj štát. Aby sme si tak ako príslušníci ostatných „dospelých“ národov, vedeli vážiť aj pamiatku všetkých, ktorí v mene Slovenska položili zaň život, či už z donútenia alebo s idealistickou predstavou, že tým pomôžu nám ostatným žiť v lepšom svete. Nie je až také dôležité, či ich viera bola alebo nebola naivná či pomýlená. Smrť každého očistí.

Ivan Lehotský