Už niekoľko dní v mediálnom prostredí rezonujú slová premiéra Roberta Fica určené niektorým novinárom. Čo myslíte, prečo ho za tie slová kritizujú aj novinári, ktorým kritika nebola určená?

Ja si netrúfam povedať, že tomu a tomu novinárovi bola premiérova kritika určená a ten a ten reaguje neopodstatnene. Premiér zareagoval na skutočnosť, že niektorí novinári sa v posledných rokoch premenili na ostreľovačov. To, čo máme možnosť čítať, vidieť a počúvať na adresu vlády často už nemá nič spoločné s kritikou, ale je to zámerná škandalizácia, ale predovšetkým cieľavedomé premieňanie médií, ktoré majú občanov informovať, na subjekty, ktoré politiku tvoria. V tejto situácii má premiér plné právo povedať čo si o tom myslí – a kto sa cíti „trafený“, ten reaguje.

Aký je váš názor na vyjadrenia premiéra? Boli vhodné? Stotožňujete sa s ním v tomto?

Už som v prvej otázke povedal – keď z médií už nezaznieva objektívne kritický hlas, ale médiá sa rozhodli vstúpiť do priameho politického boja, treba to povedať nahlas a možno aj expresívne. Pretože novinárov nikto nevolil, neuchádzali sa o právo zastupovať občanov v demokratických voľbách, ale sú zamestnancami prevažne súkromných podnikateľov, ktorí si výmenou za svoje peniaze vytvorili cestu ako občanom predkladať tú časť informácií o svete, ktorá im vyhovuje.

Druhá vec je, že novinári ako profesia dlhodobo strácajú dôveru občanov, čo sa prejavuje aj v nedôveryhodnosti našich médií a slabnúcom záujme ľudí o ne. Nemožno sa tomu čudovať, veď si len letmo pripomeňme niektoré novinárske kauzy – od podplácania novinárov aby písali pozitívne o SDKÚ, cez účinkovanie komentátora mienkotvorného denníka, z ktorého sa napokon vykľul pracovník SIS, zriadenie koncentračného strediska pre názorovo nepohodlných novinárov v Slovenskej televízii, zneužitie média na mobilizáciu občanov v podnikateľskom spore – Kauza Zachráňte Markízu!, pozývanie vybraných novinárov na lyžiarske radovánky na rakúskom ľadovci či posledný prípad nadštandardných vzťahov novinárov s jedným opozičným politikom. Potom sa nemožno čudovať, že ľudia novinárom nedôverujú a hľadajú rozličné možnosti ako si informácie overovať a objektivizovať. Prípadne získať také, ktoré naše médiá neprinášajú. A ani tomu, že prácu novinárov hodnotia veľmi kriticky, ako napríklad aj premiér.

Stotožňujete sa so slovami ministra vnútra Roberta Kaliňáka, že slovenskí novinári nepoukazujú na pozitívne výsledky vlády, ako napríklad hospodársky rast či úspechy slovenského predsedníctva v Rade EÚ?

Toto si všimol pán minister Kaliňák, mňa skôr trápi, že v našich médiách sa pomaly nedozviete o tom, že máme novú dobrú inscenáciu Krútňavy či vynikajúceho mladého speváka. Pokiaľ dáka modelka neurobí na premiére škandál, médiá si to nepovažujú za potrebné  všimnúť.

Koľkým výstavám, premiéram, novým knihám slovenských spisovateľov – a myslím spisovateľov, nie častuškárov a autorky zbierok receptov – sa za povedzme posledný mesiac venovali naše “mienkotvorné” médiá? A to isté platí o školstve, vede, ba bohužiaľ už aj o športe. Veď slovenský čitateľ pomaly lepšie vie, ktorý zub si dal zaplombovať nejaký hráč v NHL, ale o mladých futbalistoch trebárs na stupavskom štadióne – a takých sú u nás desiatky – sa nedozviete nič.

Prečo podľa vás niektoré médiá stupňujú svoju kritiku voči súčasnej vláde práve v čase predsedníctva Slovenska v Európskej rade aj bez predložených dôkazov, ako napríklad kauza v resocializačnom stredisku Čistý deň, na ktorého obranu sa postavili aj samotní rodičia klientov centra?

To má korene ešte v deväťdesiatych rokoch, keď vláda Vladimíra Mečiara liberalizovala a deetatizovala mediálny priestor. Všetky printové médiá sú dnes v súkromných rukách a z elektronických jedine verejnoprávna RTVS nemá privátneho vlastníka. Drvivá väčšina súkromných médií je v rukách zahraničných podnikateľov, ktorí majú svoje predstavy o tom, ako by to na Slovensku malo fungovať. Ako by sa napríklad Slovensko malo postaviť k prijímaniu utečencov.

A keďže vláda má tú „drzosť“, že prijíma rozhodnutia dobré pre našu republiku a nie výhodné pre zahraničie, zjavne sa to majiteľom médií nepozdáva a využívajú svoj majetok, aby nám „vysvetlili“, čo by sme robiť nemali a čo naopak mali. Ak k tomu pripočítame frustráciu časti slovenských politických strán z toho, že po voľbách nedokázali vyskladať „bezsmerovú“ väčšinu a osobnú traumu niektorých slovenských politikov, že sa ocitli v parlamente štátu, ktorý nechceli, odmietali a bojovali proti jeho vzniku, máme na stole dosť a dosť vnútorných dôvodov, prečo sa aj médiá pod ich vplyvom správajú voči vláde tak, že to vyvoláva aj tvrdé reakcie.

Čo si myslíte o názore Eduarda Chmelára, že spravodajské hry predsedu Transparency International Gabriela Šípoša sú málokedy nestranné a aj  v tomto prípade to bol on, kto tlačil na Zuzanu Hlávkovú a Pavla Szalaia niekoľko mesiacov, aby z toho urobili veľkú kauzu, pomocou ktorej niektorí novinári a nátlakové skupiny manipulujú s verejnou mienkou napriek tomu, že išlo o reprezentáciu Slovenska?

Je to legitímny názor a pán Chmelár ho podložil dostatočne silnými argumentmi. Každopádne je povšimnutiahodné, že činovníci Tranparency International potrebovali pol roka, aby pripravili tlačovku k údajnému problému. A zjavne ten čas nevenovali tomu, aby si zistili aké sú obvyklé honoráre za usporiadanie veľkého podujatia, ale sústredili sa iba na to, ako ten úspech Slovenskej republike a ministrovi Lajčákovi „osladiť“.

Pracujú podľa vás niektorí slovenskí novinári pre záujmy iných štátov?

To by som si nedovolil tvrdiť, ale pracujú pre svojich zamestnávateľov, ktorí nezriedka majú iné záujmy, ako sú záujmy našej republiky. A osobne si myslím, že v mnohých prípadoch novinári robia službičky a ani si to neuvedomujú. Možno pán premiér urobil chybu že neobnovil Dzurindovu metódu pravidelných týždenných stretnutí s vybranými novinármi na pracovných raňajkách v hoteli Carlton, kde by im pri kávičke a štrúdli vysvetľoval, čo a prečo robí. Možno by potom bol pre novinárov akceptovateľný.

Veľká billboardová kampaň, ktorú Smer nedávno spustil, podľa niektorých analytikov signalizuje, že Smer ráta s tým, že môže dôjsť k predčasným voľbám. Máte signály o tom, že by sa vládna koalícia mohla rozpadnúť?

Nemám a nemyslím si, že by bilboardy čosi také naznačovali. Ale ak ste si všimli, SMER od svojho vzniku nemal nikdy tendenciu disponovať nejakým vlastným médiom, straníckym denníkom či týždenníkom. Či nebodaj televíznou či rozhlasovou stanicou. Ak dnes chce SMER čosi zdeliť svojim voličom a podporovateľom, musí sa uchádzať o mediálny priestor a pokiaľ mu ho z nejakých príčin majitelia médií odmietajú poskytnúť, zostáva mu ešte možnosť využiť bilboardy a cez tie poslať občanom svoje posolstvo.

Slovenská národná strana má v predvolebných prieskumoch stále vyššie preferencie, naopak preferencie Smeru klesajú. Myslíte si, že sú úmyselne nadhodnotené alebo si myslíte, že Andrej Danko sa skutočne stane nástupcom Roberta Fica, tak ako ho do tejto role pasujú niektoré médiá a bude teda tým, kto ho odstaví od vlády?

Už som to kdesi povedal – ja sa nazdávam, že k SNS sa vracajú voliči, ktorých odohnali zvláštne maniere predchádzajúceho predsedu. Tí, čo nechceli niesť spoluzodpovednosť za jeho výčiny odišli k iným stranám, a teraz sa vracajú. Pokles preferencií našej strany ma neprekvapuje, sme pod takým silným mediálnym tlakom, že sa skôr čudujem, že je iba takýto. Každopádne máme o čom premýšľať, pretože je síce pravda, že rok po voľbách spravidla vládne strany strácajú, pretože nie všetky kroky, ktoré musia urobiť, vyvolávajú nadšenie, ale na druhej strane, aj ja vidím isté naše spohodlnenie či stratu energie. Určite na to má vplyv enormné nasadenie počas troch volebných období vo  vláde, ale ako ja poznám naše okresné a krajské zázemia, máme tam dostatok ľudí ktorí vedia a môžu mnohé veci akcelerovať.

Európsky parlament schválil text známy ako rezolúcia o boji proti „ruskej propagande“. Europoslanec Ivan Štefanec po hlasovaní uviedol,  že „Robert Fico a Robert Kaliňák sa tvária, akoby sa ruská propaganda územia Slovenska netýkala.“ Myslíte si, že na Slovensku skutočne existuje ruská propaganda riadená z Ruskej federácie?

Viete, v 19. storočí uhorská vládna propaganda šírila obraz o tom, že po „Hornej zemi“ chodia ruskí emisári s mešcami zlatých rubľov a podporujú vodcov Slovenskej revolúcie 1848/49. Bol to taký istý nezmysel, ako dnešné bedákanie nad „ruskou propagandou“.

Rusko je veľmoc a tak ako ostatné veľmoci, aj ono má isté predstavy o optimalizácii situácie vo svete. V niektorých oblastiach sú nám tie ich predstavy možno aj bližšie, ako predstavy iné, už aj preto, že sme Slovania a že máme podobné historické skúsenosti. Podľa mňa europoslanci urobili chybu a buď mali prijať rezolúciu o boji proti všetkým propagandám, teda aj bruselskej, aj americkej, aj britskej, aj čínskej atď., alebo mali byť radšej ticho. Pretože problém Slovenska naozaj nie je v tom, že by sa tu dostávalo viac priestoru ruskej predstave o budúcnosti sveta.

V utorok bol napriek vetu prezidenta Andreja Kisku schválený nový rokovací poriadok. Ktoré zmeny sú podľa vás najdôležitejšie?

Ja som nebol dvakrát nadšený z toho, že ideme meniť Rokovací poriadok, ale išlo o doslova vynútený krok. Tento parlament už zažil kadečo, ale ani tí najpovestnejší „výtečníci“ si nedovolili tak drzo a bezostyšne pošliapávať elementárne princípy slušnosti, ako nám to v súčasnom období predvádza pán Matovič a hŕstka jeho verných nasledovníkov. Keďže títo ľudia nemajú v sebe vnútorný korektív, ktorý by im „pípol“, že už idú za čiaru spoločensky akceptovateľného prejavu, musel pán predseda Národnej rady zvoliť taký spôsob, ktorý je európsky kompatibilný a pritom aspoň trochu učlovečí situáciu v parlamente. Teda – dúfajme!

Fico na kongrese strany Európskych socialistov (PES) uviedol, že je potrebné skončiť s politickou korektnosťou a zamerať sa na riešenie problémov bežných ľudí a nie rôznych sexuálnych menšín. Aký je váš názor, čo treba najmä riešiť a aké problémy spôsobuje politická korektnosť?

Samotný pojem “politická korektnosť” je podľa mňa nekorektný. Alebo presnejšie to, čo sa pod neho za posledné desaťročia poskrývalo. Ja nemám nič proti ľuďom s rozličnými netradičnými sexuálnymi orientáciami, ale nemyslím si, že by ústrednou témou európskych vlád mala byť starosť o to, ako im čo najviac skomfortniť život. Zo zákona majú zaručenú slobodu, ale nechápem prečo by mali mať viac a iných práv ako my, teda konvenčne orientovaná väčšina populácie. A drvivá väčšina. Najmä v situácii ako sme my, je a musí byť prioritou, sústredenie sa na odstraňovanie problémov, ktoré má spoločnosť ako celok, nielen jej fragment. Ak sa napríklad medzi tisíckou žiakov nájde jeden, ktorý vyrastá v homosexuálnej rodine, nevidím nijaký dôvod, aby tých 999 žiakov nevolalo svojich rodičov otec a mama, ale „rodič 1“ a „rodič 2“.

My sme sa paradoxne dostali do situácie, že nevieme exaktne povedať, aké je miera kriminality v rómskych či cigánskych osadách, pretože už len evidencia takýchto činov  s uvedením etnickej príslušnosti páchateľa je „nekorektná“. Nuž ale ako potom vieme pripravovať programy na odstraňovanie tejto kriminality? Ako vysvetlíme ich opodstatnenosť, keď nemáme objektívne čísla, ale iba odhady? Na jednej strane nás únia oprávnene kritizuje, že sme veľmi nepokročili v riešení problémov, ale vzápätí už „politicky korektne“ hovorí o sociálne vylúčených, hoci to je iná množina, aj keď sa do istej miery prekrýva s rómskymi komunitami.

Podľa mňa by sme sa mali všetci usilovať o to, aby sme sa vrátili ku klasickému pohľadu na občana, ktorý má svoje práva a svoje povinnosti. Ak si svoje povinnosti plní, má právo hovoriť do správy vecí verejných, má právo žiadať štát, aby mu poskytoval služby a ochranu v čase núdze. Ak si povinnosti neplní, je to jeho voľba, ale nech potom nepríde s otrčenou dlaňou od štátu niečo pýtať. Riešiť treba predovšetkým to, aby ľudia mali možnosť postarať sa o seba sami, aby mohli pracovať a zarábať si na svoje potreby. Do toho treba sústrediť všetku energiu, pretože dnes už máme v dospelom veku generáciu ľudí, ktorí vyrástli v prostredí, kde nikto, alebo len málokto, pracoval a sú tak naučení žiť. To je podľa mňa úloha podstatne dôležitejšia, ako nadpráva sexuálnych menšín.