Československo chcelo pod vedením Alexandra Dubčeka dokázať sebe a ukázať aj svetu, že socializmus môže byť aj iný ako je len diktatúra a že môže existovať aj vo forme ľudskosti a slobody. Dubček a ľudia okolo neho chceli spracovať a skorigovať chyby a komunizmu a odhaliť jeho zločiny a ho zreformovať.

Najmä v jeho začiatkoch sa udialo v Československu veľa hrôzy.

V procese proti niekdajšiemu generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Rudolfovi Slánskemu a skupine jemu blízkych ľudí a spolupracovníkov preukázal režim svoju antisemitickú tvár.

Obžaloba všetkých štrnástich bola výsmechom spravodlivosti.

4. decembra 1952 bol Slánsky a spolu s ním ďalší desiati z obžalovaných obesení.

O štyri mesiace neskôr zomrel prezident Gottwald, devótny prisluhovač Stalina. Nasledovali 4 roky nevýrazného prezidenta Zápotockého. Po ňom prišiel despotický a nenávidený prezident Novotný, ktorý vládol železnou rukou a plnil všetky príkazy Kremľa.

V roku 1963 sa v máji konala na zámku Liblice konferencia o diele židovského spisovateľa a publicistu Franza Kafku. Tú pokladajú znalci politických pomerov v Československu za prvú predzvesť politického jara, iniciovného Alexandrom Dubčekom

Prebehli tam diskusie o zneužívaní moci komunistickou byrokraciou a tie mali za následok aj prvé , aj keď nepatrné politické zmeny.

Koncom roka predložila špeciálna komisia svoje vyšetrovania justičných vrážd, ktoré boli vykonané v päťdesiatych rokoch.

Ekonóm a politik Ota Šik mal na 13. Zjazde KSČ, ktorý sa konal 4. júna 1966 významnú programovú reč, v ktorej žiadal zavedenie trhových mechanizmov do stereotypných päťročných plánov a zároveň sa dožadoval uplatňovania individuálnej vlastnej iniciatívy v ekonomike, ktorá sa stávala čoraz neefektívnejšou.

Národy Slovákov a Čechov sa čoraz viac prebúdzajú z letargie a oddanej poslušnosti voči strane a začínajú otvorene dávať najavo svoje rozhorčenie nad situáciou, v ktorej žijú.

31. októbra 1967 prichádza k veľkým študentským nepokojom, na čo nasledoval brutálny zásah polície. Nastal už ale zlom v myslení a národ sa už nedal nijako upokojiť a hlasne sa dožadoval reforiem. Vodcom tých vedúcich komunistov, ktorí sú za reformy je Alexander Dubček.

5. január 1968 je konečne zlomový deň v dejinách Československa

Vplyvná skupina komunistov okolo Dubčeka pozbaví moci dlhoročného generálneho tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného a za jeho následníka je zvolený Alexander Dubček. Rýchlo sa presadia hospodárske reformy a demokratizácia politiky. Je zrušená cenzúra tlače a vyhlásené právo na vlastnú mienku.

To všetko sa ale nepáči Kremľu a východnému Berlínu. Ich znepokojenie časom narastá a Brežnev viackrát žiada Dubčeka, aby zrušil reformy a vrátil sa k starej politike. Dubček to odmietol.

20. augusta 1968 o 23. hod. 45 prekročili armády Varšavskej zmluvy hranice Československa a obsadili ho.

To bol koniec slobody a koniec jari Alexandra Dubčeka a začiatok dlhej doby temna medzi Dunajom a Vltavou.

Alexander Dubček bol mojím veľkým idolom a ním aj ostal.

Videl som v ňom oddávna osobnosť, ktorá mi v mnohom pripomínala veľkého revolucionára latinskej Ameriky Che Guevaru, aj keď ten bojoval za slobodu svojho národa iným spôsobom.

Popularitu Dubčeka som začal v Nemecku propagovať najmä vtedy, keď sa už na neho na Západe začalo zabúdať a najmä mladá generácia o ňom nevedela už takmer nič.

Keď sa blížilo výročie jeho nedožitej osemdesiatky, tak som oslovil viacerých popredných nemeckých politikov, ktorí ho ešte osobne poznali a si ho vážili, ako napr. bývalá prezidentka Bundestagu Rita Süssmuth, a oslovil som i renomovaných žurnalistov.

Požiadal som ich, aby sme v Berlíne spoločne usporiadali veľké oslavy na Dubčekovu počesť. Doma, v Bratislave mi na vypracovaní obsiahleho programu osláv v Berlíne dávali cenné rady aj Ivan Laluha a Pavol Dubček.

Podarilo sa mi všetko zorganizovať a oslavovali sme Dubčeka až dvakrát. Raz spolu s SPD na radnici mesta Berlín, za účasti významných politikov a druhý raz som to urobil so stranou Ľavice v ich centrále, v berlínskom Dome Rosa Luxemburg.

V oboch prípadoch som mal prednášku o našom veľkom Slovákovi a samozrejme rečnili o ňom aj nemeckí politici.

Okrem toho som to všetko zmedializoval aj v nemeckej tlači.

Tu je jeden krátky úryvok z množstva mojich článkov v západnej tlači o Dubčekovi:

Deutschland Zeitung

Politik

Geschichte

Der slowakische Che Guevara

Erinnerung an Alexander Dubcek

Von Roman Bednar

01.12.2001

Lesedauer: 3 Min.

Am 27. November wäre der slowakische Politiker Alexander Dubcek achtzig Jahre alt geworden, wäre er nicht in Folge eines tragischen Autounfalls am 7. November 1992 verstorben. Am vergangenen Montag erinnerte eine von der Rosa-Luxemburg-Stiftung Berlin gemeinsam mit dem Verein Helle Panke sowie dem Slowakischen Kultur- und Pressezentrum in der Bundesrepublik veranstaltete Konferenz an den demokratischen Sozialisten und Humanisten, dessen Name für immer mit dem hoffnungsvollen »Prager Frühling« verbunden bleibt und den ich den slowakischen Che Guevara nennen möchte. Dieser Vergleich scheint mir durchaus legitim. ……………..

……………………………………………………

Unser Autor, Schriftsteller, Roman Bednar ist Direktor des Slowakischen Kultur- und Pressezentrums in der Bundesrepublik und Mitglied der Alexander-Dubcek-Gesellschaft.

Roman Bednár