Deň, keď Sulík zaprie svojho syna

Ide skôr o to, akou bohorovnosťou a odhodlaním sa prezentoval vyučený obuvník a niekdajší maskér televíznych hviezdičiek, ktorému pár rokov vo vrcholovej politike celkom poplietlo hlavu. A hoci strana pod jeho vedením aktuálne bojuje o prežitie vo veľkej hre, otvára mimoriadne nebezpečnú tému.

Ak by sme totiž takto pokračovali, zapieranie príbuzných by v slovenskej politike nemalo konca kraja. Najviac vysvetľovať a kajať sa by asi museli progresívci. Predseda Šimečka by sa mal verejne vysporiadať s minulosťou svojho starého otca, ktorý kedysi ako zarytý komunista prednášal marxizmus – leninizmus, kým sa neobrátil na správnu stranu dejín. Bratislavský primátor Vallo by sa potom musel zrejme dištancovať od svojho deda, ktorým nebol nik iný ako básnik a komunistický minister kultúry Válek.

Otázka tiež znie, či by mala progresívna poslankyňa Jaurová zaprieť svojho nebohého otca Markuša, kedysi kontroverzného šéfa matice slovenskej a údajného spolupracovníka komunistickej Štátnej bezpečnosti. A riešiť podobnú verejnú dilemu by musel aj jej kolega Vančo, ktorý navonok nenávidí všetko smerácke, čo sa vraj nepáči minimálne jednému z jeho rodičov…

Mnohí politici by však mohli mať problém aj s vlastnou minulosťou. Tak napríklad súčasná liberálna poslankyňa Kolíková, ktorá si kedysi v roli ministerky dovolila kritizovať obhajcov toxických osôb, sama kedysi zastupovala historicky prvého slovenského teroristu Mustafu Labsiho, neskôr ako štátna tajomníčka rezortu spravodlivosti sedávala za jedným stolom s nenávideným premiérom Ficom či údajným symbolom prehnitej justície Jankovskou, avšak dnes sa tvári ako bojovníčka voči tomuto systému.

Smerácke tričko kedysi obliekal aj Naď, aktuálne ďalší veľký kritik Ficovej vlády, ale aj jeden zo zakladateľov PS Štefunko. Podobných príkladov by sa isto našlo omnoho viac, i keď sa dotyční veľmi neradi chvália minulosťou, ktorá sa i nehodí do súčasnej pozície bojovníkov proti všetkému zlému, čo v posledných rokoch sužovalo Slovensko.

Z podobného súdka ako spomínané zapieranie sú aj ďalšie fenomény súčasnosti, ktoré sa už dostali do verejného priestoru. Okázalé odopieranie účasti umeleckých telies na podujatiach s určitými politikmi či menenej slávne odmietnutie podanej ruky od popredných predstaviteľov štátu zo strany absolútne bezvýznamných osôb.

Keby Sulík zaprel svoju krv, otvoril by Pandorinu skrinku. Naša spoločnosť je už beztak príliš polarizovaná, aby sa zaoberala ešte nevyliečenými traumami minulosti a urazeným egom. Keby to malo pokračovať, potom sa už nikto nebude baviť nikto s nikým.

Prečítajte si tiež:

• Gröhling reaguje na Sulíkovho syna: “Moja trpezlivosť je na konci…”