Niekedy až smiešne pôsobia apely napr. T. Gašpara, aby prokuratúra konala najmä v prípadoch, ktoré sú úplne jasné. Ide predovšetkým o duševného maloroľníka, ktorý sa podujal robiť na slovenskej zemi hlbokú orbu.

V tejto veci však musím konštatovať úplne jednoduchú vec. Časy sa menia, postavenie malých štátov v záujmových sférach sa menia, veľmocenskí patróni sa menia, len spôsoby zostávajú. Malí musia poslúchať, musia si prispôsobovať svoje „cólštoky” mieram svojich veľkých spojencov a najčastejšie popri ústach, držať aj krok. Dnes je to krok s koryfejmi neoliberalizmu, včera to bolo so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak a predvčerom súhlasiť s osudovým bojom proti židoboľševizmu a aziatskemu barbarstvu.

Samozrejme, vždy sa našli politici, ktorých momentálni páni osudov malých a ešte menších nazývali „Unabhängigkeitspolitiker”, pravicoví oportunisti alebo takí, ktorí sa snažia robiť politiku na všetky štyri strany. Na tých si vedia mocní tohto sveta nájsť ochotných, ktorí sú buď za finančnú odmenu alebo za svetskú slávu v podobe uznanlivého pohladenie rukou mocného, poprípade za politickú funkciu (alebo v tri v jednom) vykonávať hlbokú orbu. Aby sme však pochopili o čom je reč, tak hlboká orba je spôsob konania v prospech cudzej moci bez ohľadu na najzakladanejšie záujmy ľudu vlastnej krajiny.

Keď pred paru rokmi M. Kotleba vyšiel do ulíc slovenských miest v uniformách podobných tým, ktoré nosila v rokoch 1938 – 1945 Hlinková garda, nemohol som sa nepousmiať najmä preto, že sa zaštiťovali menom prezidenta prvej Slovenskej republiky. Každý, kto len trochu pozná dejiny Slovenska v rokoch druhej svetovej vojny, vie, že keby J. Tiso mohol, tak prví, ktorých by poslal do Ilavy – ak by sa mohol slobodne rozhodnúť – by boli práve aktivisti Hlinkovej gardy. Pre jeho politiku boli títo reprezentanti hlbokej orby omnoho nebezpečnejší než napr. komunisti, ktorí v danej dobe boli izolovanou sektou bez väčšieho vplyvu na beh udalosti. Hlinkova garda ako politická záštita skupiny Tuka – Mach však, často z poverenia Berlína, tlačili na vládnu moc na Slovensku až ju dotlačili tam, kam ju chceli mať.

Reprezentantov hlbokej orby mali v svojich radoch aj komunisti. Aj oni boli pripravení slúžiť vtedajšej dominujúcej moci až „do roztrhania tela”. Na rozdiel od Nemcov, ktorí reprezentantov hlbokej orby nikdy nepustili k absolútnej moci, boľševickí sponzori z Moskvy to v 50. rokoch v ČSR umožnili. Ľudia ako V. Široký, K. Bacílek, P. Dávid, aby som spomenul len najzaslúžilejších na Slovensku, tu rozpútali hotové peklo. Boli schopní posielať na šibenice nielen nevinných, ale aj svojich druhov, ktorí tak hlboko orať nechceli. Preto aj Moskva po roku 1968 nevsadila na maloroľníkov typu D. Kolder alebo V. Bilak. Odstaviť celkom ich však nedovolila.

Dnes stojíme opäť na križovatke, opäť by sme sa mali vedieť orientovať v situácii. Naši veľmocenskí priatelia si svojich vedia ochrániť. Možno si ešte pamätáme výrok V. Nulandovej, vtedy veľvyslankyne USA v Kyjeve, ktorá na snahy EÚ o presadenie V. Kličku do vedúcej funkcie v posmajdanovej Ukrajine povedala, že USA neinvestovali 5 mld. USD do Ukrajiny, aby ju vydala do rúk EÚ a že na EU treba j…ť. Veru tak, ak niekto investuje toľko peňazí do J. Naďa, ako doňho investovali, nadajú si ho jednoducho posadiť za kater. Veď to poznáme už z roku 2019, keď bol obvinený zo závažnej trestnej činnosti. Ako to vtedy skončilo? Dvaja kľúčoví svedkovia, vysokí slovenskí dôstojníci zrazu stratili pamäť a Oráč hlbokej orby zrazu víťazne žiaril.

Na odpoveď z nadpisu jednej Dobšinského rozprávky, ktorý znel Či jesto pravda na svete, sa ťažko odpovedá. Asi platí to záhorácke „od tád po tád”. Neverím však, že by jestvovala spravodlivosť pre oráčov hlbokej orby. Tých vždy ich sponzori ochránia. Ako som už povedal, časy sa menia, spôsoby zostávajú.

Anton Hrnko