Americkí dôstojníci nás zviazali a mierili na nás zbraňami

Mladý Juhokórejčan si bol istý, že to s ním nemá nič spoločné. Bol v USA len na niekoľko týždňov na krátkodobé víza, pomyslel si. Potom do jeho kancelárie vtrhli ozbrojení agenti a prikázali mu vyjsť von. Nasadili mu putá, potom mu k pásu a členkom pripevnili reťaze a naložili ho do autobusu smerujúceho do záchytného centra.

„Spanikáril som a moja myseľ sa vypla. Bolo mi zle,“ povedal pre BBC, teraz už doma v Južnej Kórei. „Nedokázal som pochopiť, prečo so mnou takto zaobchádzajú.“

Youngjin je jedným z viac ako 300 kórejských pracovníkov, ktorí boli začiatkom tohto mesiaca zadržaní v americkom štáte Georgia, v rámci jednej z najväčších imigračných razií za doterajšieho prezidenta Donalda Trumpa. On a ďalší respondenti, s ktorými sme robili rozhovor pre tento článok, nechceli zverejniť svoje skutočné mená, aby sme ochránili ich identitu.

„Vrtuľníky a drony… ľudia so zbraňami“

Americkí predstavitelia spočiatku tvrdili, že pracovníci boli v krajine nelegálne na základe nesprávnych víz, ale nakoniec obe strany uzavreli dohodu, ktorá im umožnila dobrovoľný odchod bez akýchkoľvek sankcií, aby sa tam mohli v budúcnosti vrátiť.

Väčšina pracovníkov bola v USA dočasne a pomáhala pri výstavbe závodu na výrobu batérií pre elektrické autá, ktorý prevádzkujú dve juhokórejské spoločnosti Hyundai a LG, čo je súčasťou úsilia USA o to, aby zahraničné spoločnosti viac investovali a vyrábali v USA.

Spoločnosť LG uviedla, že mnohí z jej zamestnancov, ktorí boli zatknutí, mali rôzne typy víz alebo boli zaradení do programu bezvízového styku. Preto boli z tejto razie obzvlášť šokovaní.

„Vyšli sme von len na krátku prestávku a videl som veľa ľudí, úradníkov so zbraňami. Ako Kórejčania sme si mysleli, že sú tu len preto, aby zatýkali zločincov, ale potom zrazu začali zatýkať nás,“ povedal Chul-yong, ktorý bol v ten deň tiež zadržaný. Povedal, že sa im snažili vysvetliť, kto sú, ale boli vystrašení: „Boli tam vrtuľníky a drony, obrnené vozidlá… ľudia so zbraňami.“

Tvrdil, že niektorí policajti mierili na pracovníkov zbraňami. „Poznáte tie červené lasery, ktoré vychádzajú z týchto zbraní? Bolo to také šokujúce, že niektorí ľudia sa triasli od strachu.“ Dokonca aj tí, ktorým sa podarilo podeliť o svoje vízové údaje, uviedli, že boli zatknutí. „Myslel som si, že sa všetko vysvetlí, ale namiesto toho nás zrazu spútali,“ povedal Kim, ďalší zadržaný pracovník, ktorý chcel prezradiť len svoje priezvisko.

Chul-yong povedal, mal som na členkoch a okolo pása putá, ktoré boli spojené s putami na rukách. „Bolo to také tesné, že som sa rukami nemohol dotknúť tváre.“

Všetci uviedli, že netušia, prečo sa to deje, ani kam ich odvážajú. „Neskôr som sa dozvedel, že ma zadržali v zadržiavacom centre ICE vo Folkstone,“ dodal softvérový inžinier Chul-yong. Plánoval zostať asi mesiac, ale zatkli ho na šiesty deň.

„Bola tam zima… voda smrdela ako splašky“

Youngjin, inžinier a subdodávateľ spoločnosti LG, tam mal byť päť týždňov, aby zaškolil zamestnancov na obsluhu niektorých špecializovaných high-tech zariadení. Tridsaťročný mladík sa triasol a bol stále viditeľne rozrušený, keď pre BBC opisoval, ako ho odviezli do detenčného centra a zavreli do miestnosti s ďalšími 60 – 70 ľuďmi.

„Dostal som záchvat paniky. Len som tam stál a triasol sa,“ povedal. Dodal, že v miestnosti bola zima a nové zadržané osoby nedostali prvé dva dni prikrývky. „Mal som na sebe krátke rukávy, tak som si dal ruky do oblečenia a zabalil som sa do uteráka, aby som sa v noci zahrial,“ povedal. „Najhoršia bola voda. Páchla ako odpadová voda. Pili sme tak málo, ako sa len dalo.“

Ako povedal Chul-yong, v čase jeho príchodu boli všetky poschodové postele obsadené, takže on a ostatní museli nájsť akékoľvek voľné miesto na odpočinok, dokonca aj prázdny stôl, kde si mohli položiť hlavu. „Snažili sme sa spať naozaj kdekoľvek. Bola naozaj zima. Boli ľudia, ktorí našli balený chlieb, zohriali si ho v mikrovlnnej rúre a celú noc ho objímali.“

Počas prvých dní Youngjin netušil, ako dlho ho budú držať. Obával sa, že to môžu byť mesiace. Až keď sa niektorí z pracovníkov mohli stretnúť s právnikmi a konzulárnymi pracovníkmi, pochopili, že ich vláda spolupracuje s americkými úradmi na ich prepustení.

„Dokonca aj americká strana má pocit, že to možno zašlo trochu ďaleko,“ povedal hlavný obchodný vyjednávač Južnej Kórey novinárom po návrate z USA. Soul tvrdí, že teraz vyšetruje možné porušenie ľudských práv počas razie zo strany amerických úradov. Trump uznal, že je potrebné, aby odborníci zo zámoria školili amerických pracovníkov a podľa juhokórejských predstaviteľov námestník amerického ministra zahraničných vecí Christopher Landau vyjadril nad incidentom „hlbokú ľútosť“.

Napriek tomu to otriaslo vzťahmi medzi USA a Južnou Kóreou, ktoré sú zvyčajne blízkymi spojencami, najmä preto, že k tomu došlo tesne po obchodnej dohode, v ktorej sa juhokórejské spoločnosti zaviazali investovať v USA 350 miliárd dolárov.

Kim veril, že jeho práca je povolená na základe jeho víza B-1, a tvrdil, že nemá zmysel, aby úrady zadržiavali stovky ľudí bez toho, aby objasnili ich úlohy vo fabrike.

Younjin, ktorý bol v USA v rámci 90-dňového programu bezvízového styku, je presvedčený, že neurobil nič nezákonné. „Zúčastňoval som sa len na stretnutiach a prednášal na školeniach,“ povedal a vysvetlil, že to bolo v rámci výnimky. „Moja dôvera v USA bola hlboko otrasená. Nemyslím si, že je to dôveryhodný partner pre Južnú Kóreu.“

Hoci sa inžinier vrátil k svojej rodine, stále sa snaží spracovať to, čo sa mu stalo. Keď ich v piatok večer po prílete domov uvidel na letisku, povedal, že sa usmial a objal ich, ale nič necítil. „Bolo to, akoby som bol vo vnútri prázdny. Až keď mi mama v ten večer uvarila večeru, naozaj ma to zasiahlo a prvýkrát som sa rozplakal.“ A z domu vychádza len na krátke prechádzky. „Keď som vonku a zacítim niečo podobné ako vo väzení, začnem sa triasť a zadýcham sa, takže teraz už von dlho nechodím,“ povedal.

Chul-yong hovorí, že aj on bojuje s touto skúsenosťou. „Z príchodovej brány sme všetci vyšli s úsmevom, ale keď si na to teraz spomeniem, mal som blízko k slzám,“ hovorí a spomína na svoj minulotýždňový návrat domov. „Keď to hovorím, mám slzy na krajíčku.“ A vidieť sa v televíznych správach nebolo ľahké. „Nemohli ste vidieť moju tvár, ale mohli ste spoznať moje telo. Takže moja rodina a priatelia všetci vedeli, že som to ja.“

Myslí si, že väčšina pracovníkov už má „dosť“ a možno sa už nevráti. On však hovorí, že nemá na výber. „Toto je to, čo robím. Robím to už 30 rokov. Do tejto práce som vložil svoj život,“ dodáva. „Ak to nedokážem, čo môžem robiť? Ako bude žiť moja rodina?“

Prečítajte si tiež:

• Americká armáda opäť zaútočila na loď, ktorá údajne prevážala drogy z Venezuely
• Trump skritizoval reportéra: „Veľmi škodíte Austrálii“
• Ministerstvo obrany a ministerstvo vojny. V čom je zásadný rozdiel?