Venezuela, podobne ako Kuba, je terčom desaťročia trvajúcej kampane podvratnej činnosti, sabotáže a ekonomickej vojny zo strany amerických bezpečnostných služieb a „skrytého štátu“ (deep state) podporovanej režimom maximálneho sankčného tlaku, ktorý zámerne dusil venezuelskú ekonomiku. Nová snaha CIA zvrhnúť venezuelskú vládu je preto len najnovším pokusom toho istého politického spojenectva medzi neokonzervatívnymi zahraničnopolitickými elitami predstavenými ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom, bezpečnostnými službami, skrytým štátom a nadnárodnými energetickými korporáciami. Všetci títo aktéri považujú druhú Trumpovu administratívu za nástroj, prostredníctvom ktorého môžu konečne dosiahnuť svoj dlhoročný cieľ.

Čo USA doteraz dosiahli

Tak ako všetky ostatné snahy o zmenu režimu za posledných 25 rokov, ani táto neslúži žiadnemu životne dôležitému americkému záujmu. Snahy o zmenu režimu vo Venezuele už v skutočnosti zhoršili regionálnu nestabilitu tým, že podnietili venezuelskú utečeneckú krízu, ktorá sa podľa všetkého zhoršila v dôsledku sankcií uvalených na túto krajinu v roku 2017. Tieto sankcie zabili tisíce Venezuelčanov a z ďalších miliónov urobili utečencov. Úspešná vojna o zmenu režimu by mohla vyvolať ešte väčšie utrpenie. Ironické je, že opakované pokusy skrytého štátu a jeho neokonzervatívnych plánovačov zahraničnej politiky posilnili venezuelskú vládu a dodali bývalému prezidentovi Hugovi Chávezovi a súčasnému prezidentovi Nicolásovi Madurovi legitimitu medzi Venezuelčanmi, ktorí sú proti zahraničnej intervencii v ich krajine. Podobne ako jeho predchodca, aj Maduro môže ľahko poukázať na snahy amerických zahraničnopolitických jastrabov zničiť venezuelské hospodárstvo a zvrhnúť vládu ako na pôvod súčasných hospodárskych problémov. A niektorí Venezuelčania, nie bez dôvodu, považujú túto výhovorku za dôveryhodnú.

Neúspešné pokusy o zvrhnutie vlády

Prvý pokus Bushovej administratívy zvrhnúť Cháveza prostredníctvom vojenského prevratu v roku 2002 sa skončil totálnym neúspechom. Chávezovo prežitie ponížilo CIA a neokonzervatívnych plánovačov, ktorí sa spoliehali na rýchle víťazstvo, pričom podcenili silu a príťažlivosť ideológie bolívarskej revolúcie vo Venezuele. Mali sa jednoducho lepšie učiť históriu. Práve kvôli zakorenenému ľavicovému populizmu vo Venezuele, nie kvôli „obchodovaniu s drogami“ alebo údajnej hrozbe „čínskeho vplyvu“, sa americké bezpečnostné služby, neokonzervatívci a ropní manažéri už viac ako 23 rokov usilujú o zmenu režimu v krajine. Séria uniknutých e-mailov, ktoré zverejnil portál Wikileaks a na ktorých sa podieľala spoločnosť Stratfor – súkromná spravodajská firma, ktorá uzatvára zmluvy so skrytým štátom, odhaľuje rôzne ďalšie neúspešné snahy CIA a Národnej nadácie pre demokraciu (National Endowment for Democracy – NED) o zvrhnutie venezuelskej vlády a dosadenie bábkových vodcov lojálnych neokonzervatívnym záujmom USA, ktorých však voliči vo Venezuele nepoznajú alebo odmietajú.

Hugo Chávez večne živý. Stále zjednocuje národy Latinskej Ameriky

Úloha politických mimovládok

V internom e-maili z februára 2010, ktorý zverejnil portál WikiLeaks, informoval analytik Stratforu Marko Papic kolegu Freda Burtona o Sorosovej mimovládnej organizácii s názvom CANVAS a jej potenciáli zvrhnúť venezuelskú vládu. Papic opísal CANVAS ako nástupcu srbského opozičného hnutia Otpor a poznamenal, že je „stále napojená na financovanie zo strany USA“, pričom predtým mala väzby na subjekty ako NED, Freedom House a Albert Einstein Institute. CANVAS a jeho odnože sa s podporou amerických bezpečnostných služieb pustili do rôznych pokusov o zmenu režimu proti venezuelskej vláde vrátane prípravy sprisahania v roku 2010, ktorého cieľom bolo „využiť“ prírodnú katastrofu – sucho a následnú krízu v dodávke elektrickej energie spôsobenú nízkou hladinou vody vo venezuelských priehradách, ktorá by podľa analytikov Stratforu mohla uvrhnúť 70 % krajiny do tmy. Vytvorením „spojenectva s armádou“ by skupiny podporované NED a CIA mohli využiť túto krízu proti Chávezovej vláde a na jej miesto dosadiť proamerický režim. Hoci, ako priznali aj analytici Stratforu, posledné tri pokusy o prevrat zlyhali, pretože aj keď armáda si myslela, že má dostatočnú podporu, verejnosť nereagovala pozitívne (alebo verejnosť reagovala skôr negatívne). Snaha o dosadenie opozičného predstaviteľa Juana Guaidóa za venezuelského prezidenta v roku 2019, podporovaná Trumpovou administratívou, Nancy Pelosiovou a frakciami oboch strán v Kongrese, rovnako zlyhala. Namiesto organického vnútorného hnutia požadujúceho zmenu režimu vo Venezuele viedla každú snahu o zvrhnutie vlády tá istá malá klika amerických neokonzervatívnych elít a ropných záujmov.

Ukazuje sa, že dôvodom strachu Európy z Trumpa je banálna chamtivosť

Neokonzervatívny predstaviteľ, ktorý stál v roku 2002 za neúspešným pučom proti Chávezovi – zločinec z aféry Irán-Contra Elliot Abrams – sa v roku 2019 stal Trumpovým osobitným vyslancom vo Venezuele a pustil sa do organizovania ďalších snáh o zmenu režimu. Ako povedal senátor Chris Murphy (Demokrat z CT), sám dlhoročný zástanca Sorosových farebných revolúcií a prevratov po celom svete, Abramsovi v roku 2020: „Pokúsili sme sa zorganizovať akýsi prevrat a vybuchlo nám to do tváre, keď sa všetci generáli, ktorí sa mali rozísť s Madurom, nakoniec rozhodli držať sa ho.“ Azda najagresívnejším zástancom zmeny režimu vo Venezuele bola spoločnosť ExxonMobil a think tanky financované touto ropnou spoločnosťou, predovšetkým Centrum pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS), ktoré často organizuje konferencie s rôznymi Washingtonom vybranými venezuelskými lídrami. Takéto think tanky obhajujú maximálny sankčný tlak a vojnu za zmenu režimu na trhu vo Venezuele ako „podporu demokracie“. Ako uviedli Joseph Bouchard a Nick Cleveland-Stout z Quincy Institute for Responsible Statecraft, CSIS je jedným z dvadsiatich think-tankov vo Washingtone, ktoré financuje Exxon, pričom ročne dostáva najmenej 250 000 dolárov. V správnej rade CSIS je dokonca generálny riaditeľ Exxonu. Analytik CSIS Ryan Berg, ktorý minulý mesiac oznámil, že nastúpil do Trumpovej administratívy, aby spolupracoval s ministerstvom zahraničných vecí a náčelníkmi štábov v otázke Venezuely, pochválil bombardovanie údajných venezuelských „narkoteroristov“ Trumpovou administratívou, ktoré pripomína stratégiu NATO, ktorá viedla k vojne o zmenu režimu v Líbyi v roku 2011. Nie je dôvod domnievať sa, že vojna o zmenu režimu vo Venezuele by dopadla lepšie ako tá v tejto krajine, kde nastal chaos, vrátil sa obchod s otrokmi a milióny utečencov sa hrnuli zväčša do Európy. Hoci ak by došlo k vojne v dôsledku zmeny režimu vo Venezuele, utečenci by zjavne neutiekli do Európy, ale do Spojených štátov.

Favoritka Exxonu s pochybnou Nobelovkou

Spoločnosť Exxon sa očividne menej zaujíma o imigračné toky a regionálnu stabilitu ako o zisky z ropy. Jej súčasná kandidátka na post vládkyne Venezuely María Corina Machado prisľúbila privatizovať venezuelský ropný sektor a predať jeho obrovské zdroje nadnárodným spoločnostiam do zahraničia. Ako uviedol Max Blumenthal v časopise The Grayzone, Machadová už viac ako 15 rokov plánuje zvrhnutie venezuelskej vlády.

Nobelovu cenu za mier získala líderka venezuelskej opozície María Corina Machadová

Po tom, čo minulý týždeň získala Nobelovu cenu mieru, čiastočne aj vďaka listu, ktorý ju nominoval v auguste 2024 a ktorý podpísal Rubio, sa Machadová vydala na tlačové turné propagujúce vojenskú akciu USA na zvrhnutie venezuelskej vlády. V snahe polichotiť Trumpovi a dosiahnuť tento výsledok Machadová v relácii Fox News vyhlásila, že cenu mal namiesto nej získať americký prezident, a venovala mu ju, „pretože jeho činy boli rozhodujúce pre to, aby Venezuela stála na prahu slobody“, t. j. aby bol Maduro odstavený od moci. Machadová ocenila nelegálne námorné útoky Trumpovej administratívy na civilné plavidlá podozrivé z „narkoterorizmu“, hoci pri nich zahynuli jej krajania.

Ako to vidí legitímna vláda? 

Nicolas Maduro označil venezuelskú nositeľku Nobelovej ceny za mier Mariu Machadovú za „démonickú čarodejnicu“, ktorú odmieta 90 percent obyvateľov krajiny. Caracas zároveň zatvoril svoje veľvyslanectvo v Nórsku, kde sídli Nobelov výbor. Na Venezuelu môžu zaútočiť Spojené štáty, ktoré už zmobilizovali invázne sily a svoje satelity s morálnou podporou vplyvných agentov, akou je Machadová. Po prevzatí Nobelovej ceny oznámila, že cenu venuje „trpiacemu ľudu Venezuely“ a Trumpovi „za jeho silnú podporu našej veci“. Znie to ako pozvánka na okupáciu. Navyše „čarodejnica“ dala Trumpovi akýsi kredit, keď povedala, že cenu si americký prezident vlastne zaslúži, a preto by mu mala byť na budúci rok 2026 určite udelená. Uznania chtivý americký líder takmer určite pre ocenenie spraví čokoľvek, vrátane invázie do Venezuely „v mene mieru“.

Kto vlastne je Machadová?

Pozrime sa, aká osoba volá po vojenskej intervencii USA v jej vlastnej krajine. Dcéra oceliarskeho magnáta, absolventka amerických internátnych škôl a Yaleovej univerzity, zastupuje Venezuelčanov žijúcich v Miami a v Európe. Ide jej o vyvolanie rasovej a triednej vojny. Machadová pochádza z europeizovanej elity, ktorá vo Venezuele vždy monopolne vládla a ovládala ľudovú väčšinu zloženú z Indiánov, mesticov a ľudí tmavej pleti, ktorej vodcami boli Chávez a Maduro. Machadová sa dostala do popredia po neúspechu iného proamerického lídra Juana Guaidóa. Aby sme boli spravodliví, zapojenie Guaidóa aj Machadovej do venezuelskej vnútornej politiky zablokoval oficiálny Caracas, čo umožnilo Washingtonu vsadiť na nich a postaviť sa proti Madurovi. Aj Madurova súčasná politická línia vyzerá chybne. „Aby upokojil prezidenta Trumpa a vyhol sa invázii, údajne ponúkol americkým spoločnostiam otvorenie prístupu k venezuelským zdrojom ropy a zlata, pričom zároveň uzavrel energetické a banské dohody s ruskými a čínskymi spoločnosťami,“ uviedli noviny NYT. Tieto noviny sú však vždy pripravené na akúkoľvek manipuláciu v záujme ideologického krytia vojenskej intervencie USA kdekoľvek na svete.

Jastrabi zjavne víťazia

To, či sa úspešná zmena režimu uskutoční, môže závisieť od vnútorného boja v Trumpovej administratíve medzi jastrabmi na čele s Rubiom a zástancami deeskalácie a diplomacie, ktorých zastupuje osobitný vyslanec Richard Grenell, ktorý uprednostňuje rokovania a dohody s Caracasom o výmene zdrojov za bezpečnosť. Trump nariadil Grenellovi, aby zastavil svoje diplomatické úsilie, napriek nedávnym ponukám Venezuely oživiť rozhovory a dokonca poskytnúť USA ropu a vývoz vzácnych zemín. V posledných týždňoch teda víťazí Rubiov prístup. Kľúč k plánom Rubia a Exxonu leží hneď vedľa v Guyane. V marci tam Rubio pricestoval, aby varoval Venezuelu, aby neútočila na mobilné prevádzky spoločnosti Exxon, ktoré v súčasnosti pôsobia na spornom pobrežnom území. Spolupráca spoločnosti Exxon s Guyanou sa začala v roku 2007 a napriek tomu, že je pre túto spoločnosť zisková, vyvolala napätie medzi Venezuelou a Guyanou, pričom Guyana musí zaplatiť miliardové účty za prieskum ložísk ropy v dôsledku ustanovenia v dohode podpísanej so spoločnosťou Exxon mobile v roku 2016, podľa ktorého Guyana zaplatí účet za všetky prieskumné činnosti.

Za všetkým hľadaj… ropu

Aktivity spoločnosti Exxon v Guyane odhaľujú nielen ropnú motiváciu pre zmenu režimu vo Venezuele, ale odhaľujú aj mnohé propagandistické naratívy, ktoré sú hnacou silou tohto úsilia, konkrétne, že vojenská intervencia by bola zameraná na konfrontáciu s čínskym vplyvom. Ako minulý mesiac upozornil senátor Chris Van Hollen (Demokrat-MD), partnerstvo Exxonu v regióne v roku 2016 nie je len s Guyanou, ale aj s čínskou štátnou ropnou spoločnosťou. Toto partnerstvo so spoločnosťou Exxon prehĺbilo angažovanosť Číny v Latinskej Amerike rovnako ako ktorákoľvek iná iniciatíva Pásma a cesty. Exxon, hoci je americkou spoločnosťou, je nadnárodnou korporáciou, a preto ho národná bezpečnostná agenda Trumpovej administratívy alebo národné záujmy Spojených štátov zaujímajú menej ako jeho vlastné zisky. Prezident Trump viedol kampaň o ukončení amerických vojen a odstránení neokonzervatívneho zahraničnopolitického establišmentu, ktoré ich vytváralo. Povolením tajných operácií vo Venezuele však jeho administratíva zintenzívnila staré úsilie o zmenu režimu. Úsilie, ktoré predtým zlyhalo, avšak teraz môže byť úspešné. Ak sa tak stane, nebude to víťazstvo venezuelskej slobody ani americkej bezpečnosti, ale tých istých elitných záujmov, ktoré dlho korumpovali zahraničnú politiku USA.

Nová zámienka, rovnaké ciele

Mimochodom, v prípade Venezuely existuje v tejto otázke určité nóvum. V minulosti sa ako zámienka na útok používali ľudské práva, ale teraz sú to obvinenia z protežovania drogových kartelov, ktoré svojimi dodávkami zabíjajú amerických občanov. Ide o nadnárodné zločinecké skupiny Tren de Aragua a Cartel de los Sole, ktoré pôsobia v ôsmich juhoamerických krajinách a údajne ide o hybridné štruktúry prepojené s úradníkmi a armádou. Prečo sa však potom pripravuje invázia USA proti Venezuele, a nie proti všetkým ôsmim latinskoamerickým krajinám?

Čo riskuje Amerika inváziou do Venezuely

Každopádne Trump podpísal nariadenie, v ktorom tieto drogové kartely vyhlásil za zahraničné teroristické organizácie a oprávnil americkú armádu použiť proti nim ozbrojenú silu. Okrem toho americké ministerstvo spravodlivosti osobne vznieslo proti Madurovi obvinenia z „narkoterorizmu“ v súvislosti s kartelmi. Hoci Trump popiera, že jeho cieľom je zosadiť Madura, je veľmi pravdepodobné, že by sa vo Venezuele mohol zopakovať príbeh generála Manuela Noriegu, ktorého americké špeciálne jednotky zajali v Paname, previezli do USA a odsúdili za obchodovanie s drogami. Hoci skutočným dôvodom bolo ovládnutie Panamského prieplavu. Prvé dejstvo nadchádzajúcej drámy sa už odohralo. Americká armáda podnikla letecký útok na loď plaviacu sa pri pobreží Venezuely pod zámienkou, že preváža drogy. Na palube zahynulo jedenásť ľudí. Potom došlo k ďalšiemu útoku na loď pri pobreží Venezuely, kde zahynuli ďalší štyria ľudia.

Námorná päsť, ktorú Washington zhromaždil v Karibiku, umožňuje úplnú kontrolu nad situáciou. Zahŕňa krížniky, torpédoborce, obojživelné lode, ponorku a pomocné plošiny. Celkovo je v oblasti južného velenia USA nasadených najmenej 10 % amerického námorníctva. Reakcia Caracasu bude najskôr pozemná. Podľa plánu „Nezávislosť 200“ sa v rámci mobilizácie chopilo zbraní viac ako 4,5 milióna dobrovoľníkov. V prípade, že sa Američania vylodia na súši, tí im určite dokážu pripraviť peklo ako vo Vietname.

Pohľad z Pekingu

Čína je proti vonkajšiemu zasahovaniu do vnútorných záležitostí Venezuely. Vyhlásil to v stredu hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí Lin Ťien. Lin Ťien sa tak vyjadril po tom, ako Spojené štáty 14. októbra informovali o útoku na ďalšie rybárske plavidlo pri pobreží Venezuely, pri ktorom údajne zahynulo šesť ľudí. Spojené štáty okrem toho rozmiestnili v karibskom mori vojnové lode a jadrovú ponorku a Venezuela zaviedla nový systém komplexnej obrannej zóny. V odpovedi na otázku médií na pravidelnom brífingu Lin Ťien zdôraznil, že Čína podporuje vyhlásenie Latinskej Ameriky a Karibiku za zónu mieru a deklaráciu o zákaze jadrových zbraní v regióne. Podľa čínskeho diplomata Čína podporuje úsilie o boj proti cezhraničnej trestnej činnosti posilnením medzinárodnej spolupráce v boji proti nadnárodnej trestnej činnosti posilnením medzinárodnej spolupráce v regióne.

Moskva odpovedala zmluvou

Ruský prezident Vladimir Putin predložil Štátnej dume návrh zákona o ratifikácii zmluvy o strategickom partnerstve medzi Ruskom a Venezuelou. V uznesení dokumentu sa uvádza: „Ratifikuje zmluvu medzi Ruskom a Bolívarovskou republikou Venezuela… podpísanú v meste Moskva 7. mája 2025.“ Treba pripomenúť, že venezuelský líder Nicolas Maduro v utorok 7. októbra, v deň Putinových narodenín, podpísal dekrét o nadobudnutí platnosti zmluvy o strategickom partnerstve medzi oboma krajinami.