Všetci poznáme tie slová: ťažko proti nim niečo namietať, lebo sú príliš nenapadnuteľné, ale zároveň je ich obsah dostatočne vágny, aby bolo možné do neho zabaliť čokoľvek, čo politici potrebujú. Demokracia, hoaxy, ľudské práva, xenofóbia … a napríklad aj slovo reformy.

Ale isteže – je predsa jasné, že vývoj musí ísť ďalej, veci, procesy, myšlienky sa musia vyvíjať, alebo aj celkom vymieňať, aby boli čoraz lepšie a prispôsobovali sa meniacemu sa svetu – o tom, samozrejme, okrem totálneho spiatočníka nemôže nikto pochybovať. Otázka iba je, kde je jadro pudla: čo si kto pod reformami predstavuje.

Bývalý minister financií Ivan Mikloš napísal do Denníka Sme článok, v ktorom hovorí, že treba robiť reformy. Raz sme už jeho reformy zažili – ich výsledkom bol extrémny výpredaj „rodinného striebra“ do zahraničia, doslova historická tragédia slovenskej ekonomiky. Teraz sa dožaduje reforiem opäť (viď TU).

V súčasnosti má ísť najmä o reformy v súvislosti s novým beťárstvom bruselských viťúzov, ktorým je takzvaný program obnovy EÚ s názvom Next Generation EU (písali sme o ňom napríklad TU).

Tak teda, čo sú to vlastne tie reformy, o ktorých sa toľko hovorí? „Reformy sú také inštitucionálne, legislatívne, organizačné a vecné opatrenia, ktoré odstránia najväčšie deformácie dnešného systému, ktoré sú prekážkou jeho lepšieho a efektívnejšieho fungovania,“ píše Mikloš. Fajn. Keď si to očistíme od peria a kožky, dostaneme zjednodušenú vetu: „Reformy sú opatrenia, ktoré odstránia deformácie.“ Kľúčové je slovo deformácie.

Ale čo presne sa rozumie pod tými „deformáciami dnešného systému“? Kto rozhodne, čo je a čo nie je deformácia?

„Kľúčovými medzi reformami budú musieť byť ekonomické reformy a v ich prípade pôjde o také zmeny fungovania ekonomického systému, ktoré vytvoria predpoklady pre vysoký a udržateľný ekonomický rast,“ hovorí Mikloš. A vysvetľuje, že „pri reformách je kľúčové sústrediť sa na tie najdôležitejšie. Teda tie, ktoré menia podstatu fungovania deformovaného systému a prinesú nielen krátkodobé zlepšenie, ale udržateľnú zmenu fungovania systému.“

Dozvedeli sme sa teda v podstate, že ak niečo nefunguje, ak je to deformované, tak to treba opraviť tak, aby to dlhodobo fungovalo tak ako má. No dobre, ale čo konkrétne treba robiť principiálne ináč, než to robili všetci doteraz?

Za prioritné reformné oblasti považuje Mikloš nasledovné, bez poradia dôležitosti:

1. Makroekonomická stabilita, zdravé a udržateľné verejné financie

2. Rovnosť pred zákonom, vymožiteľnosť práva, ochrana vlastníckych práv

3. Zlepšovanie podnikateľského prostredia, deregulácia, debyrokratizácia, aktivitu (prácu a investície) a ekologickú udržateľnosť podporujúcu pravidlá, vrátane daňových

4. Zlepšovanie kvality a efektívnosti verejnej správy a verejných služieb

5. Znalostná spoločnosť, vzdelanie, veda, výskum, transfer technológií, digitalizácia

Skúsme si to premietnuť do dnešnej reality: stabilné verejné financie. Stabilnejšie to už ani nemôže byť – za pár mesiacov od príchodu novej vlády je tu rekordné zadĺženie. Bod druhý: právny štát. Ten úspešne prituhuje, čistky sa začínajú. Bod tretí a bod štvrtý: zlepšovanie podnikateľského prostredia a zlepšovanie verejného sektora. Tam zatiaľ zmeny nevidno. Bod piaty: Znalostná spoločnosť. Paráda. Minister školstva: plagiátor. Šéf parlamentu: plagiátor. Predseda vlády: plagiátor. Proste znalostná spoločnosť.

Mikloš ďalej píše: „Reformy v týchto kľúčových oblastiach nám pomôžu naštartovať vysoký, ale aj udržateľný ekonomický rast a rozvoj, umožnia vymaniť sa z tzv. pasce stredných príjmov (v ktorej sme už uviazli) a povedú k transformácii z ekonomiky založenej na masovej priemyselnej veľkovýrobe na ekonomiku ťahanú inováciami. Malo by teda ísť o také zmeny, ktoré vyriešia naše najväčšie deformácie, uvoľnia doteraz nevyužitý potenciál a následne ho ešte znásobia.“

Zhrňme si to teda: v kľúčových oblastiach treba opraviť, čo je nefunkčné. To je nepochybne revolučné poznanie, na to by sme, samozrejme, bez pána Mikloša sami neprišli. Treba vyriešiť deformácie. Hm. Ktoré to sú? Tí, ktorí tam boli doteraz, na to povedia, že deformácie sú iba tam, kde to vyplýva z objektívnych vonkajších faktorov, ktoré sa zmeniť príliš nedajú. A ešte povedia, že to doteraz robili dobre a o rezervách vedia. Keby dostali ešte šancu, iste by sa tým rezervám venovali. Aký je principiálny rozdiel medzi tým, čo robili tí všetci doteraz, a medzi tým, čo budú robiť tí noví a nazývať to reformami?

Možno to tí noví budú robiť inak. Možno. Lenže to ešte nie je zárukou, že to budú robiť lepšie. Výmena politickej garnitúry môže totiž rovnako dobre znamenať aj to, že tí noví to budú robiť horšie…

Takže čo skutočne nové a hodnotné sme sa z článku pána Mikloša dozvedeli? A vlastne, čím sa v princípe tieto reči popredného kapitalistického ideológa líšia od hesla z čias reálneho socializmu „Soudruzi, je potřeba pracovat více a lépe“?

Vidíme, že títo liberálni ekonomickí superexperti, tváriaci sa tak odborne, v skutočnosti nie sú o nič odbornejší, než indiánski šamani mrmlúci si svoje zaklínadlá, a ich zaklínadlá, vrátane toho hlavného, slova „reformy“, nie sú o nič odbornejšie, než tie indiánske. Aj podstata ich pracovnej metódy je podobná: indiánsky medicinman rituálne obetuje bohom nejakú krvavú obeť a aj ekonomickí šamani korporátneho kapitalizmu prinášajú svojim bohom obeť – hoci ich metóda, ktorou nie je nič iné ako drastické osekávanie verejných výdavkov, je navonok menej krvavá.

Ivan Lehotský