Aký vlastne bude skutočný účet za koronakrízu? To samozrejme nikto ešte nevie, keďže sa ešte nedá odhadnúť, ako dopadne druhá vlna a aké budú jesenné dozvuky tej prvej. Treba však jasne povedať, že zodpovedný štátny manažér, ak nie je úplným amatérskym hochštaplerom a aspoň na akej-takej úrovni používa metódy ekonomickej vedy, nebude toto číslo cucať z prsta, ale bude ho vedieť z dostupných údajov vyrátať. Zatiaľ nám však naša vláda takéto číslo neposkytla a zasväteným je jasné, prečo.

Človek neznalý veci možno verí, že ekonomickí a finanční šamani, ktorí dnes rozhodujú o tejtokrajine, ale tiež tí, ktorí riadia celú EÚ, a ktorí sa tvária tak vysoko odborne a profesionálne, asi vedia čo robia a majú svoje kroky do hĺbky premyslené a rozanalyzované. A možno je dobre, že verejnosť netuší desivú skutočnosť, že odbornosť týchto pánov je v skutočnosti možno na úrovni odbornosti účtovníka zo známeho talianskeho filmu.

O tom by vedel rozprávať aj nestor slovenskej ekonomickej vedy profesor Jaroslav Husár, ktorý sa chytá za hlavu, keď vidí, že títo ľudia nepoužívajú ani tie najzákladnejšie analytické nástroje národohospodára ako tabuľka vstupov a výstupov, či systém národných účtov. Keby občania v priamom prenose videli, o čom je a ako prebieha rozhodovanie týchto pánkov v elegantných oblekoch pri excelovskej tabuľke, až potom by sa im rozšírili zreničky pri predstave, kto že to šoféruje autobus slovenskej a európskej ekonomiky po ceste nad zrázom…

Český premiér Andrej Babiš kritizoval sumu 750 miliárd, určenú na plán obnovy, a prezentoval sumu, ktorú jeho ľudia vyčíslili za celú EÚ zatiaľ na 140 miliárd eur. No dobre, keby to bol hoci aj dvojnásobok: ale čo ten zvyšok? Môžeme iba odhadovať, koľko našich spoločných peňazí sa rozplynie v kreatívnych číslach rôznych nejasných a metódou od oka stanovených rozpočtových kapitol, o ktorých vieme zatiaľ jedine to, že budú na mieru šité veľkým korporáciám.

Babiš znechutene kritizoval EÚ za to, že reční o „pláne obnovy“, ale v skutočnosti žiadny plán neexistuje. Sú len direktívne stanovené oblasti, v ktorých sa tie peniaze majú minúť a čoraz väčšiemu počtu ľudí začína byť jasné, že tu vlastne nejde o podporu štátov, ale o podporu korporácií a ich megaprojektov.

Tá takzvaná obnova totiž bude spočívať okrem iného v tom, že celá tretina z toho balíka peňazí má ísť do „zelených projektov“ a pätina do digitalizácie, čo zrejme v praxi môže byť aj iný názov pre vybudovanie slnečných a veterných plantáží a všadeprítomných žiaričov 5G siete. Mimochodom, o akej obnove tu je reč? Čo majú spoločné zelené projekty a digitalizácia s obnovou po koronakríze?

Podstata problému je však inde. Len si spomeňme, ako naši papaláši usilovne zdôrazňujú, že za tie peniaze musíme robiť len veľké projekty, aby sa peniaze neroztratili. Nuž hej, keby sa rozkotúľali do všetkých kútov Slovenska, tak by sa nemohli tak pekne elegantne prikotúľať naspäť k pánovi, ako cez megaprojekt, ktorý môže realizovať len megakorporácia. Samozrejme, vybraná v transparentnom výberovom konaní – aké nám táto vláda už viackrát predviedla – napríklad v personálnej oblasti…

Ten mechanizmus sa dá veľmi jednoducho popísať: Európska únia si peniaze v našom mene požičia, vláda ich bude čerpať, veľké firmy ich tu budú zarábať a odvážať a Slováci to všetko zaplatia.

Vo štvrtok 23. júla o tomto bezprecedentnom finančnom zázraku vo výške 750 miliárd eur rozhodoval aj europarlament. A ten, samozrejme, veľkou väčšinou návrh podporil: 465 europoslancov bolo za, 150 proti a 67 sa zdržalo. Zo slovenských europoslancov za boli Beňová, Bilčík, Číž, Hajšel, Hojsík, Lexmann, Pollák, Šimečka, Štefanec, Wiezik. Proti boli Jurzyca a Uhrík. Zdržali sa Nicholsonová a Radačovský. Mnohí europoslanci hlasovali proti návrhu kvôli jednej veci, z ktorej naopak mali veľkú radosť poľský premiér Mateusz Morawiecki a maďarský premiér Viktor Orbán.

Spomínate si, ako sa Morawiecki a Orbán radovali po návrate z Bruselu? Samit sa totiž skončil dohodou, podľa ktorej Európska rada síce môže odoprieť vyplácanie financií z tohto programu krajine, ktorá je obvinená z porušovania zásad právneho štátu, ale každá krajina, okrem tej, o ktorej sa jedná, má právo veta. Teda bude stačiť hlas predstaviteľa jedinej ďalšej krajiny a zákaz vyplácať fondy bude prelomený. Preto sa Morawiecki s Orbánom tak tešili: navzájom si sľúbili, že jeden druhého v prípade podržia: „keď budeme držať spolu, nikto nad nami nevyhrá,“ citovali médiá ich vyhlásenia.

Našťastie, nám nič také nehrozí, Slovensko vedené touto vládou určite nebude nič porušovať, ale do bodky splní všetko, čo si bude Brusel želať, nech to stojí čokoľvek. Náš hrdina, ktorého už veľká časť národa prezýva Matelko, prišiel z Bruselu s veľkou slávou a rečami o tom, ako tam na hlavu zvíťazil – inými slovami, že všetko odkýval, že áno, súhlasíme.

Najbližšie by sa europarlament mal touto vecou zaoberať až v septembri a to je dosť dlhý čas na zmanipulovanie parlamentov a politickej situácie v Maďarsku a Poľsku, aby povolili, a aby Brusel dostal pod zámienkou „ľudských práv“ väčšiu moc rozhodovať o tom, komu peniaze pôjdu a komu nie.

Ľudské práva… Kto má väčšie právo rozhodovať o pomeroch v nejakej krajine, volení zástupcovia občanov alebo bruselskí úradníci? A ktorý výklad ľudských práv je ten správny? Tu sa dostávame k veci, o ktorej sa zatiaľ iba šušká, ale môže to byť napokon jedna z point, ktoré sú za celým týmto cirkusom ukryté. Áno, migranti. Čo ak jednou z podmienok Bruselu na vyplatenie peňazí z fondov (splácať ich budeme musieť tak či tak) bude opäť aj čosi na spôsob kvót na migrantov?

Naposledy Slovensko vo veci kvót nátlaku Bruselu odolalo, lenže to tu bola ešte iná vláda. Jeden z argumentov vtedy bol aj ten, že Slovensko jednoducho nemá dosť peňazí, aby prilákalo a živilo migrantov, ktorí v Nemecku dostávajú niekoľkonásobne väčšiu podporu, než majú dôchodcovia na Slovensku dôchodok.

Lenže teraz Slovensko tie peniaze má. Nová vláda sa hneď po nástupe rekordne zadĺžila, tvrdiac, že to je kvôli dedičstvu po predošlej vláde a kvôli koronakríze. Teraz sú teda k dispozícii miliardy. Kam pôjdu? Skúsme si tipnúť: na obnovu nášho poľnohospodárstva a potravinovej sebestačnosti? Alebo na obnovu ekonomickej a finančnej suverenity Slovenska? A čo ak sa ujme návrh, že by sme si mohli aj my solidárne platiť vlastných migrantov ako všetky správne demokracie, možno nie úplne tak kráľovsky ako Nemci, ale dostatočne zaujímavo, aby sem prišli?

Pravda, takýmto spôsobom sa peniažky o nejaký čas rozkotúľajú a bude treba ich začať splácať, medzitým však prejde veľa rokov a dovtedy by už táto ušľachtilá misia, položiť neotrasiteľný základ naozaj multikultúrneho Slovenska, mohla byť z podstatnej časti splnená. Čo poviete, nebude práve toto ten správny megaprojekt, na ktorý by sme sa mali všetci radostne poskladať?

Ivan Lehotský