Brusel 16. novembra 2014 (HSP/Foto: TASR)
Európsku úniu v súčasnosti trápi veľké množstvo chorôb, proti ktorým zatiaľ nevynašla lieky: hospodárska kríza, sankčná vojna, nezamestnanosť, oslabovanie eura, nízke mzdy a pod. Vedenie EÚ nevie kam z konopy ani v prípade štátnych deficitov HDP
Nová zostava Európskej komisie pod vedením kontroverzného, toľko kritizovaného a neobľúbeného Jeana-Clauda Junckera má mimoriadne ťažké začiatky. Musí bojovať hneď na niekoľkých frontoch a všade nepriateľ prešiel do protiútoku. Mnohé návrhy Junkerovej komisie poslanci Europarlamentu odmietajú, kritizujú a občas jednoducho vysmievajú. Jean-Claud Juncker má viac ako dosť oponentov.
Zvádza ťažký boj, aby presadil svoje návrhy. Najťažšiu bitku začal v oblasti fiškálnych pravidiel Európskej únie. Na jednej strane Junckerova komisia by mala diktovať pravidla hry, ale vôbec sa jej nedarí. Na druhej strane by mala tvrdo trestať tých, ktorí porušujú všeobecné nariadenia a pravidlá hry pre všetkých – ale ani v tom sa Junckerovej komisii nedarí.
Ide o problém, ktorý na Slovensku poznáme vďaka povestným 3 percentám hrubého domáceho produktu – HDP. Vieme, ako Európska únia tvrdo žiada, aby sme dodržiavali pravidlá hry a neklesali pod tie povestné 3 percenta. Práve v tom je problém Junckerovej komisie: nemôže pomôcť tým, ktorí pravidla hry dodržiavajú a nemôže potrestať tých, ktorí tieto pravidla ignorujú.
Už pred mesiacom sa situácia vyostrila, keď Taliansko a Francúzsko predložili pre rok 2015 rozpočtové plány, ktoré zjavne porušovali plány všetkých úsporných opatrení prisľúbených oboma krajinami. Junckerova komisia oba rozpočty najprv poctivo /čo aj musela/ odmietla ako nezlučiteľné s pravidlami Paktu stability a rastu EÚ. Komisia svoju povinnosť splnila, ale zjavne neočakávala „šachovú partiu“, ktorú potom rozohralo Francúzsko a Taliansko.
Taliani a Francúzi príliš neprotestovali a upravili svoje rozpočty – lenže ako! Urobili iba kozmetické úpravy, ale členovia Európskej komisie nemohli namietať: ich nariadenie bolo splnené. Medzitým Francúzsko a Taliansko urobili iba minimálne zmeny v rozpočtoch na úrovní cca 0,2 % HDP. Ministri financií obidvoch krajín oficiálne oznámili komisii, že tieto rozpočty by už mali byť konečné a mienia ich schváliť. Komisia z nepochopiteľných dôvodov nereagovala a francúzski a talianski predstavitelia mohli byť spokojní. Dokonca svojich voličov mohli presviedčať, že posledné slovo čo sa týka prípravy domácich rozpočtov mali práve oni a nie bruselskí úradníci.
Tieto dve krajiny však nemajú veľa dôvodov na radosť. Najnovšie prognóza v skutočnosti počíta s ešte horším tohtoročným výsledkom pre Francúzsko a Taliansko, než sa pôvodne očakávalo. Francúzsky deficit sa má v budúcom roku mierne zvýšiť a tiež taliansky deficit očistený o cyklické vplyvy sa podľa očakávania zhorší. Pakt stability a rastu pritom predpisuje krajinám ročné zlepšenie najmenej o 0,5 % HDP.
Junckerova komisia teda riskuje, že hneď na začiatku svojho mandátu bude mať obrovské problémy a stratí autoritu. Táto otázka – či ju skutočne stratí – je mimochodom kľúčová, pretože udržanie vysokej miery dôveryhodnosti je nevyhnutnou podmienkou pre to, aby nová komisia dosiahla aspoň nejaké úspechy v hospodárskej politike eurozóny.
Mnohé rozpočtové pravidla majú svojich oponentov priamo v Bruseli. Napríklad, Romano Prodi, jeden z bývalých predsedov komisie, považuje Pakt stability a rastu EÚ za hlúpy, pretože jednostranné usilovanie o deficit nižší ako 3 percentá HDP by mohlo byť počas recesie nepatričné. Tento argument bol prijatý a pravidla paktu zjemnili. Povolili napríklad, aby sa rozpočtové deficity očistili o vplyvy hospodárskeho cyklu doplnením strednodobých výdavkových cieľov a zavedením únikových klauzúl.
Pakt stability a rastu EÚ musí presadzovať silná inštitúcia, ktorá ich bude interpretovať a ktorej názor budú všetci akceptovať. Overovanie, či sa určitý rozpočet nachádza pod hranicou 3 percent HDP stanovenú paktom, je možno jednoduché, ale v otázke, či by sa vplyv hospodárskeho cyklu mal stanoviť na 0,5 percent alebo na 0,8 percent HDP, prípadne či krajina dodržiava svoje strednodobé výdavkové ciele, môžu panovať odôvodnené nezhody.
Určite posledné slovo má mať komisia – a tým zabezpečovať dôveryhodnosť a dôslednosť pravidiel. Junckerova komisia, podľa viacerých expertov, tento súboj prehrala už v prvom kole. Možno by mohla navrhnúť, že v období hospodárskej krízy a sankčnej krízy by sa paragrafy paktu mali ešte zjemniť: to sa už trochu podobá na samovraždu – úsporné opatrenia nemajú význam a iba škodia v situácii, kedy eurozóne hrozí deflácia.
Takisto Junckerova komisia si zatiaľ nevie poradiť s Veľkou Britániou, ktorá by mala zaplatiť dodatočný príspevok do rozpočtu EÚ vo výške približne 2 miliárd eur. Dôvodom pre tento dodatočný odvod je skutočnosť, že britský Národný štatistický úrad pred niekoľkými týždňami oznámil, že hrubý národný dôchodok krajiny je oveľa vyšší, než sa predtým predpokladalo, a to nielen v roku 2013, ale aj vo všetkých predchádzajúcich rokoch. Tento rozdiel činí vrátane revízií pre roky 2002-2012 približne 350 miliárd libier /560 miliárd dolárov/. Pretože je každý člen EÚ povinný prispievať do spoločného rozpočtu sumou rovnajúcou sa približne 1 percento HND, revízie britských údajov nutne museli viesť k doplatku niekoľkých miliárd eur. Vláda britského premiéra Davida Camerona však deklarovala, že nemá v úmysle dať financie, ktoré „Európska komisia neočakávala a nepotrebuje.“
Podobné prípady nedodržiavania všeobecných pravidiel hry záväzných pre všetkých ohrozujú základné fungovanie EÚ založené na jasnom súboru pravidiel, ktoré rázne vymáha silná komisia. Junckerova komisia nie je dostatočne silná a riskuje, že hneď na začiatku stratí autoritu, ak dopustí, aby sa tieto pravidlá ohýbali, alebo porušovali v snahe uspokojiť domácich voličov a politické skupiny väčších členských štátov EÚ.
Komisia musí zakročiť rázne a nekompromisne, inak stratí autoritu. Nemôže sa vyhýbať stretu tým, že bude verejne trvať na úsporných pravidlách a potom sa len prizerať, ako ich niektoré členské štáty porušujú. Svoju úlohu takisto zohrávajú aj vedúci predstavitelia členských krajín. Ponúkanie sa populistom môže byť lákavé z hľadiska krátkodobých volebných ziskov, avšak dlhodobé náklady v podobe straty vlastnej dôveryhodnosti aj dôveryhodnosti EÚ môžu byť veľmi vysoké.
eu