Určite vojenské prehliadky, nielen tá najreprezentatívnejšia na Champs-Élysées v Paríži, ale aj v ostatných francúzskych mestách. Dlhoročne som sa týchto manifestácií aktívne zúčastňoval ako vojak z povolania a vždy to bol pre mňa nezvyčajný zážitok. Dnes som už na strane toho publika, ale samozrejme, stále aj ako v úlohe diváka cítim zvláštnu a jedinečnú atmosféru týchto osláv. Myslím si, že pre Francúzsko a Francúzov je vo všeobecnosti úplne prirodzené prezentovať pocit národnej hrdosti a hrdosti na bohatú históriu, kultúru a tradície, no je pravda, že v tento deň sa tieto pocity ešte znásobujú. Ja som navyše veľmi rád, že už tri roky môžeme oslavy 14. júla zdieľať aj s obyvateľmi Bratislavy, počas kultúrno-spoločenského podujatia na Hlavnom námestí.

-Už veľa rokov žijete na Slovensku. Koľkokrát ste vlastne za posledných 15 rokov, čo pôsobíte i žijete u nás, mohli byť 14. júla doma vo Francúzsku?-

Nikdy. Priznávam sa, že sa mi doteraz nepodarilo. Nie, že by som nechcel, ale život to vždy tak zariadil, že som bol v tom čase na Slovensku, resp. mimo Francúzska. Posledný 14. júl vo Francúzsku si pamätám skutočne ako vojak, keď som sa zúčastnil na vojenskej prehliadke.

-Ozaj, je pre vás „doma“ ešte stále vo Francúzsku, alebo na Slovensku?-

Svoju rodinu, svoj domov mám na Slovensku. Tu som našiel to, čo som v živote hľadal. A preto môžem povedať, že moje „doma“ je tu, na Slovensku.

-A cítite sa už aj ako Slovák, alebo ste stále Francúz na Slovensku?-

Vzhľadom k tomu, že počas šoférovania po Bratislave vždy nadávam po slovensky, tak už som asi Slovák. Ale nie, vážne, nemôžem povedať, že som stopercentný Slovák, ale už sa asi viac cítim byť Slovákom ako Francúzom. Ak to mám percentuálne vyjadriť, tak na 60 percent som určite Slovák, ten zvyšok je ešte „Francúz vo mne“.

-Ako sa vám žije na Slovensku?-

Dobre. Práve preto, čo som už spomenul, že som tu našiel všetko, čo som si v živote prial – rodinu, prácu, ktorá ma uspokojuje, priateľov i koníček. Môj dobrý pocit vytvárajú aj ľudia, ktorí tu žijú. Aj preto, lebo si myslím, že Francúzi a Slováci sú si mentalitou veľmi podobní.

-Nikdy ste teda neľutovali, že ste zostali tu a že ste sa s manželkou nerozhodli usadiť sa vo Francúzsku?-

Nie, nikdy. Už na začiatku sme sa s manželkou jednoznačne zhodli, že bude lepšie, ak ostaneme na Slovensku. Zohrala v tom úlohu aj jazyková otázka, keďže ja som hovoril po slovensky, zatiaľ čo Barbora francúzštinu neovládala. No to rozhodnutie vychádzalo aj z manželkiných skúseností, keďže v čase, keď sme sa zoznámili, sa Barbora práve vrátila z Ameriky a keďže už predtým veľa cestovala po krajinách západnej Európy, mohla porovnať ten skutočný život na západe so životom na Slovensku. A ani ona nebola presvedčená, že nám vo Francúzsku bude lepšie. Preto sme sa rozhodli žiť tu. Ja som presvedčený, že si tu žijeme dobre, hoci nie sme milionári, máme všetko, čo na slušný život potrebujeme. Nie som presvedčený o tom, že vo Francúzsku by to bolo rovnaké.

-Naozaj máte pocit, že život vo Francúzsku nie je ľahší?-

Teraz by som povedal, že určite nie. Všetko sa to odvíja od práce. Pokiaľ nemáš dobrú a dostatočne zaplatenú prácu, trápiš sa. To platí tu, ale aj vo Francúzsku. Navyše, teraz je vo Francúzsku vysoká nezamestnanosť, ktorá postihuje vo veľkej miere mladých. Myslím si, že ľudia vo Francúzsku sú v súčasnosti utrápenejší, stresovaní a aj vzťahy sú viac vyhrotené. Okrem toho, na Slovensku necítim také otvorené prejavy agresie, ako je možné zažiť vo Francúzsku. Uvediem to napríklad na žobrajúcich ľuďoch. Tí v Bratislave sedia a čakajú, či im niekto nedá peniaze. V Paríži priamo otravujú ľudí a vyslovene ich „buzerujú“, aby im peniaze dali. Ja sa napríklad tu na Slovensku cítim bezpečnejšie ako vo Francúzsku. Stačí mi, keď si čítam správy o výčinoch gangov na predmestiach francúzskych miest. To na Slovensku našťastie neexistuje. I keď… možno je to aj tým, že niektoré veci sem na Slovensko ešte nedorazili…

-Musia byť ale určite aj veci, ktoré také pozitívne nie sú…-

Samozrejme, sú aj veci, ktoré sa mi nepáčia. Napríklad to, v akom stave sú cesty. Ja naozaj nechápem, ako je možné, že je na nich každoročne toľko výtlkov a kým sa tie výtlky opravia, trvá to nekonečne dlho. Občas mi urobí poriadne nervy aj byrokracia, no to nie je iba záležitosť Slovenska, byrokracia existuje aj vo Francúzsku. A v tej súvislosti je potrebné si uvedomiť, že Slovensko je naozaj mladá krajina, nemožno očakávať, že niektoré veci budú v dvadsaťročnom štáte fungovať tak, ako v krajine, ktorej systém sa budoval desiatky rokov, či nebodaj niekoľko storočí.

-Je niečo typicky francúzske, čo sa tu nedá nahradiť?-

Možno mi chýba to nedeľňajšie stolovanie, dvoj, trojhodinové obedy pri veľkom stole, pri ktorom sa zíde celá rodina. Nemyslím si, že Slováci majú takú potrebu sa aspoň raz za týždeň zísť ako celá rodina, aj keď na to majú možnosť.

-To, čo sa ale Slováci naučili z francúzskych zvykov, je sledovať Tour de France. Predpokladám, že ani vy si tento cyklistický sviatok v týchto dňoch nenecháte ujsť…-

Jasné, že nie, dokonca sa priznám, že pokiaľ je na to možnosť, tak aspoň tie najdôležitejšie momenty si pozriem aj v práci na ambasáde. Som veľmi rád, že aj tu na Slovensku môžu ľudia sledovať priamy prenos, ktorý neprináša iba športové preteky, ale aj krásne zábery Francúzska. Verím, že niektoré zábery z helikoptéry musia ľudí priamo inšpirovať k návšteve Francúzska. Ja som si s chuťou pozrel napríklad zábery z Korziky, nikdy som tam totiž nebol. Myslím si, že je to naozaj obrovsky pozitívna popularizácia Francúzska. Ale ak chce niekto skutočne spoznať fenomén Tour de France, musí tie preteky zažiť na vlastnej koži.

-Vy ste zvykli chodiť na etapy Tour de France?-

Áno, s otcom sme chodili na etapy, ktoré boli na severe Francúzska, odkiaľ pochádzam. A hoci sme cyklistov videli maximálne na päť sekúnd a ani sme ich nevedeli v tej rýchlosti identifikovať, bol to úžasný zážitok z pretekov i z toho všetkého, čo s nimi súvisí, vrátane reklamných a sprievodných akcií pred príchodom pelotónu.

-Otázka na telo…keby sa v šprinte stretli Sylvain Chavanel alebo Pierre Roland a s nimi Peter Sagan, komu by ste v tomto francúzsko-slovenskom súboji fandili?-

Už som povedal, že som 60-percentný Slovák. Tam je aj odpoveď na túto otázku. Jasné, že Saganovi. Obdivujem ho. Hoci je ešte mladý, to čo dokáže, je obdivuhodné. Som presvedčený, že aj tento rok získa zelený dres a verím, že sa mu podarí ešte aspoň jednu etapu vyhrať.

-Nie je náhodou vo vašej inklinácii k Slovákom aj to, že aj to vaše meno má slovanský pôvod?-

Áno, mám poľské korene. Moja babka sa narodila v poľskej Poznani. Na začiatku druhej svetovej vojny utiekla zo svojimi dvomi sestrami pred nacistami. Napokon sa usadila na severe Francúzska. A tak teraz hľadám svoje korene v Poľsku.

-Naozaj hľadáte svojich príbuzných v Poľsku?-

Hľadám najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Našiel som jednu ženu, ktorá by mala byť pravdepodobne mojou vzdialenou sestrenicou. V regióne okolo Poznane býva 93 ľudí s týmto priezviskom. Chystám sa preto do Poľska, aby som vypátral moje rodinné korene a zistil, kto vlastne som.

-Máte dve deti, dve dcéry. Hovoríte s nimi doma po francúzsky?-

Ja hovorím po francúzsky, ony mi odpovedajú po slovensky. Menšia Elisa mi odpovedá občas po francúzsky, staršia Annabelle už nie, hoci rozumie všetko, čo jej hovorím. Mne to neprekáža, nenútim deti, aby hovorili po francúzsky, podľa mňa je dôležité, že tú francúzštinu už majú v hlave.

-Slováci vnímajú francúzštinu ako ťažký jazyk. Ako vnímate vy slovenčinu?-

Tiež ako veľmi ťažký jazyk. Mne veľmi pomohlo, že som sa ešte pred príchodom na Slovensko učil češtinu. Bez týchto základov by som to mal veľmi ťažké. V prípade oboch jazykov platí, že základy sa treba učiť postupne a pomaly a hlavne skúšať rozprávať. Pamätám si, že v začiatkoch som často chodil do podnikov, reštaurácií a barov, kde som bol nútený hovoriť po slovensky, postupne to prišlo.

-Je obtiažnosť francúzštiny aj podľa vás dôvodom, prečo žiaci a študenti majú o tento jazyk na našich školách stále menší záujem?-

Určite to bude aj tento dôvod. Nemyslím si, že by už nebol záujem o francúzštinu. Ale v súčasnosti dávajú z románskych jazykov študenti prednosť španielčine a taliančine, lebo sú ľahšie. Myslím, že problémom je aj to, že na Slovensku nie je dostatočne rozšírené povedomie, že so znalosťou francúzštiny, ako druhého jazyka EÚ, sa mladým otvárajú dvere v európskych inštitúciách. Možno bude na druhej strane výhodou, že ak bude aj menší počet ľudí so znalosťou francúzskeho jazyka, ľahšie si nájdu uplatnenie. Veď je potrebné pripomenúť aj to, že na Slovensku pôsobí takmer 400 francúzskych spoločností.

-Po absolvovaní školy ste pôsobili 15 rokov v armáde. Viacerí, ktorí vás poznajú, vás tipujú na špeciálne jednotky. Odhadujú správne?-

Bol som spojár, nebol som v žiadnej špeciálnej jednotke.

-Ako vojak ste sa dostali aj na Slovensko, kde ste boli asistentom vojenského pridelenca. Po tom, čo ste sa tu usadili, ste však začali pôsobiť ako novinár, ako redaktor francúzskej redakcie zahraničného vysielania Slovenského rozhlasu. Aká veľká to bola zmena vo vašom živote?-

Tie roky v armáde boli veľmi pekné roky, no predsa len bol to akoby iný svet. Ja som po tých 15 rokoch zatúžil po tom civilnom svete. Po mojom rozhodnutí som mal šťastie, že mi ponúkli prácu v rozhlase. Nebolo to ale pre mňa úplne nové, pretože ako študent som už pôsobil v študentskom rádiu.

-Napĺňala vás práca vo vysielaní Slovenského rozhlasu? Mali ste tam na starosti ekonomiku a politiku…-

Neboli to jednoduché témy, ale bol to pekný pocit, keď sme dostávali ohlasy z Francúzska či frankofónnych krajín, že sa vďaka nám dozvedeli o Slovensku.

-V súčasnosti ste tlačový atašé francúzskeho veľvyslanectva. Ste teda na druhej strane – novinári sú vašimi partnermi. Aká je spolupráca so slovenskými novinármi?-

Na začiatku to nebola spolupráca jednoduchá, rozbehlo sa to až potom, čo sme sa s novinármi viac spoznali a nadviazali sme nielen profesionálny, ale aj ľudský kontakt. V tejto práci záleží veľmi aj na tom, aké sú medzi oboma stranami vzájomné vzťahy.

-Keďže ste boli na oboch stranách, môžete porovnať, čo je ťažšie. Či spracovať informácie, ktoré sa k novinárom často dostávajú vo vágnej, veľmi všeobecnej rovine, alebo oboznámiť novinárov s informáciami tak, aby boli zrozumiteľné a dobre interpretované?-

Mám pocit, že ťažšou je tá novinárska práca, schopnosť vybrať tie najdôležitejšie fakty a prezentovať ich zaujímavo.

-Ako vlastne vyzerá deň človeka, ktorý na ambasáde pracuje ako tlačový atašé?-

Začína sa ráno približne o pol deviatej čítaním novín a zbieraním informácií, ktoré prezentujem na porade s pánom veľvyslancom. Informujem ho o tých najdôležitejších udalostiach. V prípade, že ide o zaujímavú tému aj z nášho pohľadu, mojou úlohou je zistiť doplňujúce informácie. To je moja aktivita počas predpoludnia. Popoludní sa venujem aktualizácii našej internetovej stránky i konta na Facebooku, rovnako tak vydávaniu tlačových správ či komunikácii s novinármi. Samozrejme, mám na starosti aj organizáciu tlačových konferencií a mediálnych výstupov z nich. Pomáham aj francúzskym novinárom, ktorí prichádzajú na Slovensko s organizáciou ich pracovnej cesty.

-Vidíte svet diplomacie. Očaril vás?-

Nuž, hlavne som si uvedomil, že život veľvyslanca a jeho zboru nie je o iba o návšteve recepcií plných dobrého jedla, šampanského a hryzkania do luxusných kokosových guličiek. Život veľvyslanca a jeho tímu je hlavne o kope práce, ktorá je často úmorná a únavná.

-Veľvyslanectvo bude zabezpečovať aj návštevu Françoisa Hollanda, bude to vôbec prvá návšteva francúzskeho prezidenta na Slovensku. Nestresuje vás tento fakt pri organizácii jeho pobytu?-

Bude to dosť veľký stres, to musím priznať. Vieme, že to musí byť bez chyby, aj bez tej najmenšej. Takže, keď sa návšteva skončí a pán prezident bude spokojný, vtedy si odfúkneme. Ale dovtedy sa poriadne zapotíme, to áno.

-Už je známy termín návštevy?-

Nie, ešte nie. Platí, že pán Hollande má navštíviť Slovensko na jeseň.

-Spomínali ste, že na Slovensku ste našli všetko, čo ste v živote hľadali. Rodinu i prácu sme prebrali, musíme však spomenúť i koníček. Tým je hudobná skupina Roc’hann, v ktorej pôsobíte. Ako sa táto francúzsko-slovenská skupina, interpretujúca najmä bretónske piesne, zrodila?-

Nuž to je jedna z vecí, ktoré v živote prídu a ani ich poriadne neviete vysvetliť, jednoducho sa stanú. Bolo to tak, že v súvislosti s oslavami vstupu SR do EÚ, 1. mája 2004, magistrát Bratislavy požiadal Institut francais, či by nemohol na oslavy zabezpečiť nejakého francúzskeho hudobného interpreta. Nato však nebol vtedy čas a ani prostriedky, a tak jeden z mojich kolegov sa ma opýtal, či by som nechcel spievať ja. Odôvodnil to tým, že sa mu veľmi páčilo, ako sme spolu s druhým spevákom Roc’hann Frédericom spievali v jednom z karaoke barov. Tak sme sa dali nahovoriť a spolu s bývalými kolegami zo Slovenského rozhlasu, ktorí sa venujú hudbe, sme vytvorili skupinu. Hrali sme hodinu, strašne a falošne, ale ľuďom sa to na počudovanie páčilo. A tak z dočasnej kapely vznikla kapela stála.

-Vy ste niekedy predtým aspoň poloprofesionálne spievali?-

Nie nikdy, ani teraz nie som žiadny veľký spevák, ale trénujem na sebe.

-Roc’hann interpretuje muziku z Bretónska, čo je predsa len špecifický kraj Francúzska. Prečo si vaša skupina vybrala práve bretónsku hudbu?-

Dôvod je jednoduchý, Fréderic pochádza z Bretónska, chcel propagovať tento región, ktorý má bohatú históriu a kultúru. Hudba je na to výborným prostriedkom.

-Aj vy spievate v bretónčine. Znamená to, že ovládate aj pôvodný bretónsky jazyk?-

Nie, neviem po bretónsky. Je to ťažký jazyk, ktorý sa nepodobá na žiadny iný. Spievam iba foneticky.

-Chystáte sa „exportovať“ svoju hudbu aj do Bretónska?-

Chceli by sme tam zorganizovať niekoľko koncertov, ale až po dokončení druhého albumu, na ktorom práve pracujeme. Na tom druhom albume, na rozdiel od toho prvého, už nebudú prevzaté bretónske pesničky, ale naše veci. Bude to viac o nás, čo by mohlo byť pre publikum zaujímavejšie.

-Kolegovia z kapely mi prezradili, že vaším poznávacím znamením je rifľová bunda…-

No asi hej. Ja som starý metalista, vždy som nosil rifľovú bundu, posiatu odznakmi AC/DC a IRON MAIDEN. To mi ostalo až dodnes, takže keď nie som na ambasáde, kde samozrejme musím nosiť niečo iné, rifľovú bundu mám stále na sebe. Ten „metalový pubertiak“ akosi vo mne ostal.