Bratislava/Praha 16. septembra (TASR/HSP/Foto:TASR)

Spevák a skladateľ Dan Bárta je z iného sveta. Má strapaté vlasy, snáď až neprítomný pohľad do miest, kam ostatní nevidia. Dan Bárta je umelec. V rozhovore pre TASR, v rámci prezentácie Košíc ako Európskeho hlavného mesta kultúry (EHMK) 2013, vo svojich odpovediach akoby striedal milú detskú naivitu s postrehmi intelektuála, ktorý sa netají opíjaním slávou, niekoľkoročným omámením kokaínom, bohémskou túžbou dať poslucháčom zmysel pre krásu a raz po sebe zanechať kus seba.

-Nedávno ste v Košiciach vystupovali v programe Dva v jednom, kde sa prepájala česká a slovenská hudobná scéna. Vraciate sa na východ Slovenska rád?-

Samozrejme, jazdím tam veľmi rád a myslím si, že mám v tomto meste aj dosť poslucháčov. Ale to sa netýka iba mňa, o priateľskom prijatí od Košičanov mi rozprávalo už veľa kolegov z umeleckej brandže. Navyše som mnohokrát od Košičanov počul, že majú k Prahe bližšie než k Bratislave, ale nechcem, aby to vyznelo nejako separatisticky. Neviem, či to nie je tým priamym rýchlikom? Ako že sa volá? Košičan, že áno… Skôr to všetko vnímam, ako nejakú predstavu Košičanov o sebe samotných. Ich vlastné tvrdenie nie je podložené, žiadnou mojou priamou skúsenosťou, pocitom, štatistikou či analýzou. Ja tomu verím iba preto, že som to počul takmer vždy, keď na vzťah medzi Košicami a Prahou prišla reč. Možno je to aj túžba Košíc orientovať sa viac na západ, rovnako to môže byť aj skutočnosťou, že mi pripadajú z historického hľadiska oveľa viac kozmopolitné než napríklad Bratislava. Snáď sa na mňa teraz za to nebudú hnevať. Tam spievam tiež veľmi rád a pri Dunaji mám veľa dobrých priateľov.

-Zmienili ste sa, že máte na Slovensku veľa priateľov. Uplynie už 20 rokov, keď sa bývalý federálny štát rozdelil. Je vám to ľúto?-

Ako by som to povedal? Možno áno, ale v dobe rozpadu federácie mi to až tak ľúto nebolo. Bol som mladý chlapec, videl iba hudbu a skôr ma atmosféra rozdelenia nejakým spôsobením vzrušovala. Bol síce toho plný éter, ale podstatná časť spoločenského názoru sa rovnako neformuje z pohľadu 20-ročných, ale zrelých 50-ročných ľudí. Hovoril som si, že nejako bolo, nejako bude a tak som nemal z posledných federálnych dní negatívny pocit. Ale vo vnútri som sa politickou situáciou zaoberal aj tak – dotýkala sa ma už cez mojich slovenských kamarátov – i moju snahu naučiť sa kvôli koncertom a umeleckému vystupovaniu ich jazyk. V zásade sa to bralo ako rozhodnutie tých hore. Našťastie nešlo o žiadny etnický konflikt, bola to skôr racionálna úvaha politicko-ekonomického charakteru. Rozdelenie Česko-Slovenska našťastie nerozdeľovalo obyčajných ľudí. Oni si mohli povedať, že tí hore sú alebo nie sú „magori“.

Vzájomné korene, rodinné vzťahy, kultúra sa ale aktom Václava Klausa a Vladimíra Mečiara však zlikvidovať nedali. Možno že, keby vtedy došlo na referendum, zostali sme spolu navždy. Čo myslíte?

Viete, asi do smrti nezabudnem na jeden výstižný titulok z vtedajších novín: “Slovákom hrozí, že im Česi vyhovejú.” Mne to príde, ako veľmi trefné a presne to zobrazuje moje pocity z toho všetkého. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že nápad na rozdelenie vzišiel predovšetkým zo strany slovenskej vlády, ale česká politická reprezentácia zasa neurobila takmer nič pre to, aby sme zostali pohromade. Som iba rád, že sa rozumní ľudia nehádali, maximálne boli rozčúlení, že to takto celé dopadlo. A vďaka bohu, sme všetci časom zistili, že okrem odlišnej meny a dočasných hraníc sa nič hrozného nestalo. Ani jeden zo štátov sa hermeticky neuzatvoril, ako sa možno niektorí báli tri roky potom, čo bol november 1989. Nikto neprišiel o rodinu, Česko a Slovensko nie sú našťastie Južná a Severná Kórea.

-Podieľate sa na umeleckom projekte EHMK 2013. Po Košiciach získa túto výsadu Plzeň, ktorú ste v kandidatúre tiež veľmi aktívne podporovali. Prečo ako umelec a spevák – intelektuál prajete týmto veľkým udalostiam?-

Mám čím ďalej tým viac intenzívny pocit, že kultúra sa dá nejakým rezom rozdeliť na komerčnú a na oficiálnu. Pritom oficiálna je tak zvláštne dotovaná, chvíľami sa tvári ako honosná a pritom v niektorých pohľadoch vôbec vysoká nie je. Naopak v nej chýbajú bazálne záležitosti nášho remesla, ako je hľadanie pravdy v kráse alebo krásy v pravde… Cez toto všetko je autor v spoločnosti prezentovaný ako nositeľ súčasnej sféry vo svojom obore, a to nielen doma, ale aj v zahraničí. Škoda, že ide len o šikovne prepojené PR. No a na druhej strane, často muzikant, výtvarník, spisovateľ, alebo herec, ktorý je v podstate populárny a žiadnu dotáciu nepotrebuje, sa iba veľmi ťažko presadí cez všetky oficiálne kolá, spoločenské vplyvy a sféry. Bohužiaľ je v povedomí verejnosti, že za popularitou stojí len “píár” a populistická nízkosť.

Každopádne je veľmi dobre, že akýkoľvek projekt typu Košíc či následne Plzne prinesie kultúru vo veľkom bloku. A každý človek, ktorý má o ňu záujem, sa v nej môže pomerne ľahko zorientovať. I keď iba na úrovni páči–nepáči. A taktiež sa pri tom vnímaní môže vzdelávať, bez toho, aby musel navštevovať nejakú odbornú školu. Proste týmto akciám fandím, prajem otvorenosti názorov divákov a poslucháčov, pretože i “nie” v pohľade na umenie je dobrá odpoveď. Prináša totiž názor.

-Domnievate sa, že obe akcie pomôžu v pozitívnom pohľade Európanov na Čechov a Slovákov?-

Úprimne vám hovorím, že som veľmi rád, že sa to deje, miesi a prebieha. Keď už raz spoločná Európa existuje, tak by sme sa mali my z umeleckého sveta snažiť, aby sme neustále vyplňovali celý kultúrny priestor. Projekt EHMK 2013 je pre to ideálnou príležitosťou. Čím iným by sme sa mali na starom kontinente pochváliť, keď nie umením? U nás v bývalom Československu a vôbec v celej Európe nie je kultúra postavená tak sebareprezentatívne, ako napríklad v Amerike, ale oveľa hlbšie vyjadrovanie k svetu. Niekedy je až ťažkopádne idealistická, ale aj tak má svoju váhu. I keď tomu všetkému budeme hovoriť pokračovanie európskeho kultúrneho dedičstva, my všetci od kumštu sa môžeme z podobných nápadov a možností účinkovať iba radovať.

-Máte niekoľko prestížnych ocenení Akadémie českej populárnej hudby, hráte džez a ani pop vám nie je úplne cudzí. Ako si vysvetľujete, že staršie slovenské kapely – Team alebo Elán, sú stále toľko žiadané? To predsa nie je iba záležitosťou dobrého promotion a PR?-

Zďaleka nie. Ako muzikant sa na ich zotrvačnosť na výslní dívam dosť s úsmevom, ale vnímam to všetko z pohľadu času. Dokážem si predstaviť, že kedysi 13-ročná dievčina, ktorá vyrastala na skladbách “Zaľúbil sa chlapec” alebo “Kaskadér”, v ich piesňach hľadá spomienky na mladosť, ale ja to cítim trošku inak. Mne sa ich skladby ako chlapcovi tiež páčili, ale keď som sa hudbe začal viac venovať a po revolúcii sa otvorili hranice, oslovila ma iná hudba. Rôzne smery a všelijaké skladby. Lenže práve tá 13-ročná slečna, ktorá sa neskôr vydala, mala rodinu, a počúvala iba rádio v kuchyni, sa k ničomu inému poriadne ani nedostala. A zostala len u Joža Ráža alebo Paľa Haberu. Nemyslím to, prosím vás, v zlom. Ich piesne sú síce absolútny pop, ale majú taktiež vysokú presvedčovaciu silu a energiu. Neviem, ako by som to inak vysvetlil. Mňa to núti počúvať a predovšetkým si vážim fakt, že je to ich hudobný názor, z ktorého niekoľko desiatok rokov neuhli. Stále znesú porovnanie s dneškom, nech už je to spôsobom interpretácie či počúvanosti.

Ja by som maximálne mohol riešiť to, že na môj vkus, na moju predstavu o hudbe, sú ich skladby málo sofistikované alebo nedostatočne remeselne zručné, ale to skutočne nikoho nezaujíma.

-Na čom pracujete teraz?-

My si teraz so skupinou Illustratosphere snažíme zlomiť vlastné chrbty a napísať pár pekných pesničiek, aby sme mohli vydať novú platňu. Chceme ju vydať práve v budúcom roku a pochopiteľne to túžime nakopnúť smerom k bránke… Inak jazdíme po koncertoch a hráme, kde sa dá.

-Prešli ste si už v umeleckom živote mnohými etapami. Anonymitou, neskôr slávou, titulnými stranami, kokaínovou históriou, fotografovaním vážok… Povedzte mi, čo vás inšpiruje?-

No napríklad akurát tie vážky. Každý človek má vo svojom živote obdobia, na ktoré nie je príliš hrdý, ale je dôležité sa s tým vyrovnať, uvedomiť si, prečo sa stali a už to ďalej nevyhrocovať. To všetko sa deje nejako dohromady. Úspech predsa strieda pády a obrátene. Osobný a pracovný život umelcov býva iný než život úradníkov a každý má svoje vlastné posolstvo.

Ja ráno neprídem v obleku, v služobnom aute do komfortnej kancelárie, kde na mňa čakajú e-maily, nudné porady a obedy s kolegami s pretvárkou vo tvári. Musím hľadať inšpiráciu a neviem, čo ma kde a kedy osloví. Vyžaduje to odo mňa permanentnú otvorenosť, senzitívnosť k okoliu, k vlastnej duši a stále sa musím pozorovať, keď sa nápad dostaví. Potom si ho dám iba tak do mobilu, napíšem do poznámok, ale tie, čo nestoja za to, skrátka nemajú ľudskú hĺbku, sa rovnako z mozgu vytratia. A zvyšok mojej práce sa musí už potom iba obyčajne vysedieť. Je mi ľahostajné, či v Prahe na Nuselskom moste alebo u mňa doma, poprípade v nejakej krčme, kde ma nikto nepozná, niekde hlboko v lesoch, ale musím byť úplne sám.

-Keď hovoríme o Košiciach, máte nejakú milú spomienku na toto mesto? Nakoniec je o vás známe, že rád zabúdate na všednosť obyčajných dní.-

Už ani neviem, kedy to presne bolo, ale po nejakom koncerte sme sa tam s mojím kamarátom Pavlom Duchyňom totálne opili a on ma potom taxíkom vyviezol na akési miesto, odkiaľ bolo celé to nádherné mesto vidieť. Sadli sme si vedľa seba, opreli sa, viedli tie najnezmyselnejšie, najgýčovitejšie filozofické úvahy o svete a dívali sa dole na mesto. Boli sme však obaja na mol, ale dodnes na to spomínam veľmi rád.

Ale viete, čo mi Košice priblížilo najviac? Keď som videl dokumentárny film Plaváreň, ktorý natočil, poviem to ľudovo – šikovný, mladý slovenský chlapec. To bolo úplne skvelé. On vám na pozadí starého bazénu veľmi vtipnou, stručnou, sviežou, a pritom dostatočne hlbokou formou pre mňa výborne priblížil Košice v celej svojej mnohostrannosti a vývoji. Rozprával sa s obyvateľmi, tí hovorili maďarsky i nemecky a on ich len tak nechal plynúť v spomienkach. Potom to šikovne prestrihal a v komentári bol aj ľahko sebaironický a ja som “zožral” to jeho dielko i s navijakom. A tak skutočne niekde vo vnútri vznikol môj vzťah k tomuto klenotu východného Slovenska. Uvedomil som si, že Košice nie sú etnicky jednoznačná záležitosť.

-Máte 42 rokov a máte už dosť pracovných aj ľudských skúseností. Čo vám prekáža na mladých hudobníkoch?-

Pokiaľ by som mal niečo skutočne vyčítať mladým, začínajúcim spevákom, potom je to práca s jazykom a dikciou. Je to pre mňa veľmi nepríjemné počúvať ich “boj” s jazykom. Medzi hudobníkmi od nepamäti platí: “Muzikant má hrať, ako keby spieval a spevák má spievať, ako keby hovoril.” A v okamihu, keď sa to nedeje, bývam dosť nervózny. Ale čo už? Tiež som býval mladý a keď mi v 25 rokoch niekto niečo vyčítal, rovnako som si išiel za svojím, a to hlava–nehlava. Oni, rovnako ako ja, nepozerajú na remeslo a až príliš sa spoliehajú na šťastie. Ale to predsa patrí k veku medzi dvadsiatkou a tridsiatkou. Všetko prebieha nejako hekticky v zmysle okrídleného českého porekadla: “Reku, trhej!” Takže hurá, nech sa to deje i naďalej!