Tak ako každé iné mesto, aj Brusel má svoju atmosféru. K čomu ju prirovnať? Na každého asi pôsobí inak, napríklad autorovi týchto riadkov čímsi pripomína Brno: staré kultúrne mesto trošku ošumelé, trošku rozkopané, akoby v tieni mocnejších konkurentov, akoby trochu melancholické z toho, že nie je milované ako Paríž, či imperiálne ako Londýn. No možno je to iba autorov osobný pocit.

Samozrejme, je tu aj veľký kus pompéznosti, keď prinajmenšom centrálne námestie Grand Place, nepochybne jedno z najkrajších námestí na svete, je skutočne jedinečné. Sú tu nádherné paláce, príjemné parky, úchvatné katedrály, zaujímavé múzeá či galérie. A samozrejme, neodmysliteľné turistické rekvizity ako cikajúci chlapček, belgická čokoláda, bruselské hranolky, belgické pivo…

Bruselský genius loci je zvláštny. Možno aj preto, že keď sa prechádzate po centre, pri pohľade zblízka ani neviete určiť, v akom teréne vlastne leží. Z vyhliadkovej najvyššej gule 102 metrov vysokého Atómia vidíte rovinu, ale zblízka zistíte, že je tak trochu aj zvlnené, čiastočne leží na celkom nenápadných, len pár metrov vysokých terénnych vlnách, na ktoré sa neodvážim použiť výraz pahorky.

Ale možno genius loci tohto mesta spočíva práve v tom, že vlastne žiadny veľmi špecifický genius loci nemá. Je naozaj až príliš európske. Až tak veľmi, že sa tu z európskych klišé stávajú takmer gýče.

Multi-kulti Brusel

Brusel má v sebe trochu európskeho severu, trochu juhu, trochu západu aj východu – a v niektorých štvrtiach aj konskú dávku multikultúrneho guľášu. Azbuka, zahalené ženy, bulharská reštaurácia, „ungarische langoš“, turecké nápisy, z auta hrá nahlas arabská hudba… Hlavné mesto Belgicka leží na rozhraní germánskeho a románskeho sveta, hoci údajne skoro 90 percent obyvateľov je frankofónnych.

Kedysi to bývalo kresťanské mesto, ale to sa teraz už neodvažujem tvrdiť. Sú tu nádherné katedrály a kostoly, ale niektoré z nich sú vyslovene ošumelé, ba až spustnuté. Aj z toho vidno, že Európa sa kresťanstva vzdáva.

Je tu dosť veľa žobrákov. Oproti tým našim, tak trochu hanblivým, títo sú suverénni, akoby im to tu patrilo. (A vlastne, to je filozofická otázka: komu viac patrí chodník, než tomu, kto na ňom slobodne leží?) Vôbec im nerobí problém si aj na frekventovanom chodníku v centre mesta urobiť brloh a prekážať chodcom. Ťažko však povedať, kto je žobrák, kto je migrant a kto je bezdomovec, rozdiely medzi týmito profesiami zrejme vidí iba expert.

Sú tu štvrte, kde sa Európa zlieva do jednoho prúdu. Miestami až stoky – niektoré ulice sú naozaj dosť zaprášené a špinavé, smeti vo vreciach na kopách, rozkopávky, neporiadok, to tu naozaj vidíte dosť často. Je to iba mylný pocit, že Európa schudobnela a schudobnieva? Ale samozrejme, väčšinu mesta predstavujú štvrte vzorové, s budovami s honosnými fasádami, inde s úhľadnými tehlovými domami a príjemnou zeleňou.

A napokon je tu „Európska štvrť“, kde sídli väčšina inštitúcií EÚ: Európska komisia, Rada Európskej únie, Európska Rada, a tiež časť Európskeho parlamentu po Štrasburgu a Luxemburgu.

Divadlo europarlament

Z týchto všetkých inštitúcií sa bežný návštevník Bruselu môže dostať iba do priestorov Európskeho parlamentu (EP). Nie každý vie, že Europarlament nesídli v Bruseli: oficiálne sídlo a hlavná rokovacia sála EP je v Štrasburgu, tam sa poslanci stretávajú vždy na týždeň dvanásťkrát do roka. Je to tá známa budova v tvare nedokončenej okrúhlej veže či kolosea, ktorá sa až príliš nápadne podobá Babylonskej veži –  viď napríklad vyobrazenie Babylonskej veže zo slávnej maľby Pietera Bruegela staršieho.

Pripomeňme si tú symboliku: podľa Biblie sa ľudia rozhodli postaviť vežu až do neba, aby dokázali, že ich moc je podobná moci Božej. Bohu sa to nepáčilo, a preto rozhodol popliesť ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého. Tým sa nemohli dohovoriť a následne vežu dostavať. V Biblii sa babylonská veža stala synonymom bohorúhačstva a velikášstva.

Pri vzniku EÚ sa jednotlivé krajiny nemohli zhodnúť na jedinom sídle európskych inštitúcií, a preto, hoci oficiálne musí byť sídlom EP stále Štrasburg, z praktických dôvodov v Bruseli, kde prebieha podstatná časť činnosti EP a všetkých inštitúcií EÚ, bola tiež zriadená plenárna sála EP, kde sa príležitostne konajú dodatočné plenárne zasadnutia EP a ďalšie schôdze ako zasadnutia parlamentných výborov a pod.

Tretím sídlom EP je potom Luxemburg, hlavné a najväčšie mesto Luxemburska. Tam je tretia, historická plenárna sála a sídlia tam prekladatelia. A je ich tam „ako hadov“, veď EP je najmultilinguálnejší parlament sveta, v ktorom sa všetko prekladá do 28 jazykov. Len si to predstavte: kompletná legislatíva EÚ vytlačená na papieri by sa údajne nezmestila ani do jednej telocvične, a teraz si to vynásobte dvadsiatimi ôsmimi… Je to iba náhoda, alebo mali práve túto symboliku na mysli architekti štrasburskej budovy EP, ktorú spomíname o dva odstavce vyššie?

EP je neuveriteľný moloch: je tu zamestnaných vyše osemtisíc zamestnancov, z toho v Bruseli viac ako päťtisíc. Samozrejme, v tom čísle ešte nie sú zarátaní poslanci (je ich spolu 705, z toho 14 zo Slovenska), ale ani ich asistenti (jeden poslanec ich má často niekoľkých) čo je teda tiež štvorciferné číslo. Keď si k tomu pridáme tisíce novinárov, lobistov, cudzieho servisného personálu, konzultantov, doktorandov a iných návštevníkov, vidíme, že EP je jedno obrovské ľudské mravenisko. A predovšetkým jedno veľké divadlo.

Parlamentárium či europlanetárium?

Kto navštívil európske inštitúcie v Bruseli, môže potvrdiť, že majú nerovnakú atmosféru. Kým napríklad Európska komisia, kde sa na rozdiel od EP skutočne robí politika, je strohá a úradnícky nevľúdna, EP pôsobí inak.

Bruselský komplex EP tvorí viacero prepojených budov. Najstaršia je budova Paul-Henri Spaak, v ktorej sa nachádza plenárna sála, ďalej sú to budovy Altiero Spinelli, ktorá je najväčšia, tam sídlia kancelárie poslancov, a napokon nižšie budovy, kde sa okrem iného nachádza aj Parlamentarium, návštevnícke centrum, prezentačná časť EP.

Parlamentarium – to znie podobne ako planetárium a v skutočnosti EP aj je čímsi podobným: je to miesto na obdivovanie eurohujerstva, je to jedno veľké divadelné predstavenie pre európsku verejnosť.

Práve odtiaľto sa do sveta šíri euronáboženstvo bruselizmu s jeho agendou ľudských práv, LGBT a eurodemokracie, ktorá je pravým opakom skutočnej demokracie. Všetky tie hviezdičky, dúhy, rafinované štruktúry a postupy, hra na spolupatričnosť, európskosť, hodnoty a iné rekvizity slúžia na ohúrenie a obalamutenie verejnosti, aby si nevšimla zásadný fakt, že projekt EÚ po prijatí Lisabonskej zmluvy už je niečím iným než niekdajšou – nepochybne skvelou a užitočnou – platformou na spoluprácu suverénnych štátov. To všetko slúži na prekrytie podstatného faktu, že EÚ v tejto podobe je pokusom spojiť nespojiteľné.

Europodvod

Treba to povedať otvorene, zdôrazniť tú najpodstatnejšiu podstatu veci. V skutočnosti totiž existujú len dve možnosti:

1. a) buď je zvrchovaný národný štát – to je situácia, keď si národ na svojom území vládne sám
2. b) alebo je zvrchované vyššie centrum, ale v takom prípade ide o koniec rozhodovania národov o svojich veciach, a teda koniec demokracie – vlády ľudu vo svojich krajinách.

V roku 2019 bol na návšteve Bratislavy bývalý český prezident Václav Klaus. V odpovedi na otázku, aké najväčšie hrozby plynú z európskej integrácie, Klaus povedal: „Ja si nedokážem predstaviť, že by mohla existovať demokracia v entite presahujúcej národný štát. Demokracia je založená na slove ,demos‘, čiže ľud. Na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku je ľud, ale z neexistuje a z definície nemôže existovať nič také ako európsky ľud. A preto vo všetkých nadnárodných entitách, vo všetkých ríšach, úniách, impériách nikdy v histórii ľudstva nebola žiadna demokracia. A nemôže byť ani teraz. To je absolútne zásadná politologická téza: nadnárodný, supernacionálny útvar vylučuje demokraciu.“

Čo k tomuto Klausovmu zhrnutiu dodať? Základné listiny Európskej únie sa odvolávajú na princíp subsidiarity, ako na jedno z najzákladnejších filozofických východísk demokratickej správy verejných vecí. Poznali ho už Aristoteles aj Tomáš Akvinský. Tento princíp hovorí, že veci, ktoré si môže zabezpečovať nižšia riadiaca úroveň, nemajú sa odovzdávať vyšším úrovniam. Národný štát si však samostatne dokáže efektívne a zmysluplne zabezpečovať takmer všetko. Zbavovanie národných štátov ich suverenity s cieľom sústrediť maximum rozhodovacích právomocí do jedného vzdialeného centra je zjavným porušovaním princípu subsidiarity, zjavným zbavovaním moci volených zástupcov ľudu.

Toto je tá najzákladnejšia pravda, ktorú treba zdôrazniť ako úplne prvú vec pri akejkoľvek diskusii o Európskej únii a o miere jej centralizácie. Buď centralizácia alebo demokracia – tieto možnosti sa navzájom vylučujú. To sa však nahlas nesmie povedať, pretože EÚ sa na demokraciu nemôže prestať hrať a centralizácie sa nechce vzdať, pretože to je samotná podstata zámeru jej tvorcov.

Mačkopes zvaný Európska únia

A preto dnešná EÚ je „ani ryba ani rak“, keď všetko je tak akosi na polceste medzi vyššie uvedenými dvomi možnosťami. Či sa pozrieme na systém riadenia, rozdelenie kompetencií či počty poslancov jednotlivých krajín, všade vidíme, že je to „umelecký“ pokus o vytvorenie dostatočne presvedčivej habaďúry na pobláznenie verejnosti, o nájdenie akéhosi naoko kompromisu, ktorý je však z princípu nemožný: kompromisu medzi voľným zväzkom štátov a federáciou, kompromisu medzi spoluprácou a nadvládou, medzi demokraciou a totalitou.

Celé to prikrývajú rečami o historickej nevyhnutnosti a o vrúcnych vzťahoch medzi národmi, o odstránení sporov, nenávisti, vojen… lenže toto je na tom azda najodpornejší podvod. Veď predsa národy môžu nažívať v mieri, priateľstve, intenzívnej spolupráci a harmónii aj keď si každý bude hospodáriť na svojom sám – ba práve vtedy sú vzťahy ideálne, keď je všetko vyčistené a ujasnené. Na to naozaj netreba, aby odovzdali suverenitu vzdialenému centru. Euroskepticizmus nemá nič spoločné s nenávisťou ani snahou rozpútavať vojny.

Tu naozaj treba rozlišovať podstatné veci, ktoré sú kýmsi zjavne zámerne zahmlievané. Únia európskych národov je nepochybne skvelá, potrebná vec: ako platforma suverénnych štátov na zjednotenie elektrických zásuviek, pravidiel cestnej premávky, obchodných dohôd a podobných vecí. Takúto EÚ treba nadšene podporovať! A súčasne treba absolútne a veľmi tvrdo odmietnuť EÚ, ktorá prekračuje tento rámec a začne byť (a v skutočnosti už dávno je) mocenským nástrojom politickej centralizácie a zbavovania národov ich suverenity.

Táto dilema sa vznáša nad mestom Brusel ako ťaživé mračno, ako prízrak falošnej hry, ktorá môže mať iba jeden zmysel: že slúži niekomu a niečomu úplne inému než obyvateľom Bruselu, Belgicka, celej Európy.