Najnovšie sa v tomto duchu predviedla vysokoškolská učiteľka Mária Holubová na Katedre medzinárodných vzťahov a diplomacie Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Matela Bela v Banskej Bystrici, ktorá sa neostýcha o svojich bludoch presviedčať dokonca aj čitateľov mainstreamu.

Hlavnou pointou jej výkladu slovenských dejín a osobitne veľkomoravskej éry je myšlienka, že „na našu históriu by sme sa nemali pozerať cez prizmu našich národovcov z 19. storočia“, pretože vraj interpretácia Veľkej Moravy ako prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov je už prežitok, ktorý údajne už „nezodpovedá historickej pravde“.

Logicky sa tak natískajú prirodzené otázky – cez prizmu pohľadu koho sa máme pozerať na našu históriu a kto je majiteľom tej „historickej pravdy“, ktorej nevyhovuje predzvesť budúceho spoločného štátu Čechov a Slovákov v podobe Veľkomoravskej ríše, zahŕňajúcej nielen prakticky celé územie bývalého Česko-Slovenska, ale aj rozsiahle územia v Panónii (Maďarsko) a Lužici (Nemecko)?

Mária Holubová opatrne príliš netlačí na pílu, keď píše o štúrovskej generácii, ktorú ešte priamo neobviňuje zo „zneužitia veľkomoravskej kapitoly“ našich dejín, ale im iba decentne vytýka jej účelovú idealizáciu v záujme pozdvihnutia povedomia Slovákov, čo vraj možno pripísať na vrub ich naivnému romantizmu.

Podľa Holubovej už dozrel čas na to, aby sme sa dištancovali od zápecníckeho a obmedzeného pohľadu na naše dejiny očami romantických národovcov a štúrovcov, ktorí si iba prihrievali svoju polievočku účelovej emancipácie Slovákov.

Nastal čas, aby sme si osvojili objektívny pohľad na „vývoj našej identity v kontexte európskej identity a medzinárodných vzťahov“.

Ako si vôbec nejakí Slováci dovoľujú blúzniť o tom, že by ich predkovia boli nejakým subjektom európskych dejín, keď každý uvedomelý Európan dobre vie, že dejiny 9. storočia tvorila výlučne Franská ríša a jej panovník Karol Veľký, ktorý reštauroval slávu rímskeho impéria, pričom ho za imperátora korunoval samotný pápež, keď v roku 800 celebroval slávnostnú omšu.

Európske dejiny 9. storočia boli predsa výlučne dejinami budúcej svätej ríše rímskej národa nemeckého, vrátane licitácie Karolových vnukov o zvyšky veľko-franskej mrciny, ktorá skapala v roku 843. Čo na tom, že Veľkomoravská ríša prežila svojho západného suseda o ďalších šesť desaťročí.

Koho by zaujímalo, že nejaká Veľká Morava viedla vlastnú zahraničnú politiku orientovanú na spojenectvo so skutočnou Rímskou ríšou (oficiálne gr. „Ρωμαική Αυτοκρατορία“ – „Romaiké Autokratoria“, teda Rímska ríša), známou v našich končinách ako Byzantská ríša.

Pre Holubovú je smerodajná iba fransko-germánska atrapa Rímskej ríše. Síce ostýchavo priznáva, že Veľkomoravania dokázali vďaka spolupráci s východnými Rimanmi etablovať v roku 868 staroslovienčinu ako štvrtý svetový liturgický jazyk (po latinčine, gréčtine a hebrejčine), s čím musel súhlasiť aj pápež Hadrián, ktorý dokonca v roku 869 vymenoval Metoda za veľkomoravsko-panónskeho arcibiskupa a pápežského legáta.

Pre pani profesorku to bol aj tak len tuctový biskup, pričom cudne zamlčí aj fakt, že autentickí nositelia európskej identity, stelesnení bavorským klérom, sa neštítili svojvoľne uväzniť veľkomoravsko-panónskeho arcibiskupa a pápežského legáta Metoda ako prašivého psa.

Najdôležitejším odkazom a poučením, ktoré by sme si podľa profesorky Holubovej mali vziať k srdcu, je neskonalá túžba Svätopluka po kráľovskom titule z rúk pápeža a budúcich nemeckých cisárov, kvôli čomu bolo prirodzene potrebné vyhnať z Veľkej Moravy Metodových žiakov a vymazať nielen kultúrny odkaz Konštantína a Metoda, ale aj zablokovať akékoľvek ďalšie koketovanie s východorímskou autokraciou. Veď kultúrny odkaz misie solúnskych bratov dodnes rezonuje iba v takých podradných krajinách ako Srbsko, Bulharsko, Rusko, Bielorusko a Ukrajina. Česko pani profesorka Holubová v tejto súvislosti radšej decentne vynechala.

Nemeckí panovníci však Svätoplukovu úprimnú snahu včleniť Veľkú Moravu do ich západného kultúrno-civilizačného okruhu nejako zvlášť neocenili a svojho východného suseda naďalej považovali za nepriateľa až do posledných chvíľ jeho existencie, keď si vraj k vlastnej škode neskoro uvedomili, že ich skutočným nepriateľom nebola Veľká Morava, ale turkické a nomádske kmene ugrofínskych Maďarov, ktoré cez karpatskú kotlinu a Bavorsko rýchlo prenikali až na územie Burgundska, pričom stihli popritom rozvrátiť aj Veľkú Moravu, keďže im zavadzala v ich postupe na Západ.

Podstatné je, že vo Svätoplukovej vízii západnej identity pokračovali nielen českí Přemyslovci, ale aj poľskí Piastovci a maďarskí Arpádovci. Skôr či neskôr im síce ten vytúžený Západ odoprel ich vlastnú identitu, keď Čechov podriadil Habsburgovcom a neskôr ich hanebne predal Hitlerovi v Mníchove, Poliakov podrobil viacnásobnému parcelovaniu, po ktorom z Poľska nezostalo nič, a Maďarov zdecimoval Trianonským mierom, ktorý je dodnes dôvodom neutíchajúcich nárekov v Budapešti.

To všetko sú však len taľafatky a nešťastné nedorozumenia, ktoré by Slovákov v žiadnom prípade nemali odradiť od nového náhľadu na našu západnú identitu, ktorú si nesmieme špiniť nejakými idealistickými a romantickými predstavami a snahami zápecníckych národných  buditeľov a zvlášť štúrovcov, usilujúcich o pozdvihnutie národného povedomia Slovákov. Bože uchovaj a ochráň nás pred takým kacírstvom uprednostňovania národnej identity pred európskou identitou.

Študenti by mali chápať, že ich národná príslušnosť je sekundárna, alebo skôr terciárna, ak vôbec hrá nejakú úlohu . Primárnym atribútom obyvateľov tejto krajiny je ich európske občianstvo. Jedine tak dokážeme pochopiť „našu identitu v kontexte európskej identity a medzinárodných vzťahov“.

Pani profesorka Mária Holubová je garanciou, že absolventi banskobystrickej Fakulty politických vied sa oslobodia od štúrovských bludov a úprimne si osvoja moderný náhľad na dejiny tejto krajiny cez prizmu pohľadu štvrtej ríše so sídlom v Bruseli.

Gabriel Gačko