Začnime z úplne iného konca, dvomi citátmi. Prvý generálny tajomník NATO lord Hastings Ismay kedysi vysvetlil zmysel a cieľ aliancie NATO známym výrokom:

„Cieľom je udržať Rusov mimo, Američanov dnu a Nemcov dole“ (keep the Russians out, Americans in and Germans down). Podobná úprimnosť sa potom z verejných médií vytratila, ale napríklad aj spisovateľ Jozef Banáš, ktorý pred časom zastával funkciu viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO, spomínal na svoje rozhovory s ľuďmi v centrále NATO takto: „Keď som bol v Parlamentnom zhromaždení NATO, Američania mi vraveli, že v Nemecku nie sú kvôli obave z Rusov, ale z Nemcov.“

Je to prirodzené a logické: každý si najskôr chráni to, čo už má, skôr než sa bude snažiť získať ďalšie. Dlhodobým cieľom Spojených štátov je zlikvidovať geopolitických rivalov Rusko a Čínu (vyplýva to napríklad z Wolfowitzovej doktríny, jedného zo základných strategických materiálov americkej zahraničnej politiky), ale ešte bezprostrednejším cieľom je ubrániť „dobyté“ územie: Európu.

Samozrejme, kto vysloví názor, že Európa je vazalom zaoceánskej Ríše, je oficiálne označený za konšpirátora a šíriteľa ruskej propagandy – lenže je naozaj dosť dôvodov myslieť si o „partnerstve“ USA a EÚ práve toto: od tzv. kancelárskej zmluvy Nemecka (ako dominantnej súčasti EÚ) so Spojenými štátmi, cez štruktúru NATO a americkú vojenskú prítomnosť v Európe (robia sa z toho už aj vtipy, že 500-miliónová EÚ potrebuje 330-miliónové Spojené štáty, aby ju ochránili pred 140-miliónovým Ruskom), až po neuveriteľne arogantné strkanie amerického nosa do vnútorných európskych záležitostí (viď Nord Stream 2, rôzne farebné revolúcie, atď., atď., atď.).

Základný cieľ: nedovoliť vyrásť globálnemu konkurentovi

Spomenuli sme Wolfowitzovu doktrínu (v origináli pôvodne Defense Planning Guidance) z roku 1992. Pripomeňme si jej znenie, pretože ona sa netýka iba Ruska a Číny, ale rovnako aj Európy ako potenciálnej svetovej mocnosti:

„Prvým cieľom zahraničnej politiky USA je zabrániť znovuzrodeniu nového rivala, a to buď na území bývalého Sovietskeho zväzu, alebo kdekoľvek inde. Toto je základná úvaha dominujúca novej regionálnej obrannej stratégii. Je nevyhnutné sa usilovať o zabránenie dominancii nepriateľských síl v regiónoch so zdrojmi, ktoré by mohli stačiť na vytvorenie globálnej moci,“ píše sa v tom dokumente.

Keď sa nad tým zamyslíme: kde vo svete sú „regióny so zdrojmi, ktoré by mohli stačiť na vytvorenie globálnej moci“, v ktorých by potenciálne mohli jedného dňa „dominovať nepriateľské sily“, ktoré spomína doktrína? Okrem Ruska, Číny (a prípadne, vo veľmi ďalekej budúcnosti teoreticky ešte možno zopár ďalších možných budúcich centier ako Irán či Brazília) je to predovšetkým Európa.

Napokon, strategické geopolitické uvažovanie Američanov nad Európou ako nebezpečným potenciálnym konkurentom, nie je nijako nové ani objavné. Tá úplne najstaršia generácia Európanov si ešte pamätá, s akou horlivosťou Američania v Európe bombardovali na konci druhej svetovej vojny všetko, čo ešte ostalo ako-tak stáť. No isteže, pomáhali tým poraziť Nemcov, vieme…

A koniec-koncov, takí ochotní bombardovať čokoľvek a kedykoľvek sú všade vo svete. Geopolitické hľadisko je jasné a dá sa jednoducho zovšeobecniť: čím menej zdrojov necháme konkurentom, tým silnejší ostaneme my.

Jedným z dôležitých strategických amerických nástrojov na ovládanie Európy je Európska únia. Vďaka svojej komplikovanej plutokratickej architektúre je EÚ ideálnym prostriedkom na paralyzovanie európskej akcieschopnosti a demokracie, udržiavanie Európy v stave večnej kompetenčnej neistoty, latentnej rozhádanosti – a tiež čím väčšej zraniteľnosti.

Zelená dohoda? Alebo skôr zelený teror?

A keď sme sa dostali až sem, pozrime sa na to, prečo EÚ zrazu tak šialene tlačí na problematiku životného prostredia a čo nám to v Bruseli schválili v peknom zelenom balíčku s názvom Zelená dohoda EÚ (Green Deal EU).

Keď si to preštudujeme a rozmeníme na drobné, a ak nebudeme zaslepení propagandou, tak nevyhnutne dospejeme k záveru, že nové opatrenia, s ktorými prichádza Európska komisia, budú pre ekonomiku členských krajín doslova likvidačné.

Ťažké rany dostane doprava. Lietadlá (okrem súkromných tryskáčov!) budú platiť daň z leteckého paliva, doslova pohromou to bude pre automobilový priemysel, keď vraj do roku 2035 sa má úplne zakázať predaj áut so spaľovacími motormi (ako si s tým poradí Slovensko?). Energetika bude vyzerať úplne inak ako dnes: bude sa rušiť uhlie, bude sa prechádzať na „čisté“ zdroje ako slnko, voda, vzduch. Vieme, že ani tieto nie sú zďaleka tak úplne čisté, okrem toho sú problematické a nedostatočné, ale najmä sú omnoho drahšie. A je jasné, čo to bude znamenať pre konečného zákazníka.

Aká vysoká bude „cena za zelenosť?“

Keď zdražie energia a doprava, potom následne zdražie všetko ostatné, pretože pri každej výrobe sa používa doprava a energia. Dokonca sa pripravujú emisné povolenky na vykurovanie domov, čo ľuďom výrazne zdvihne ceny za kúrenie.

Žiaľ, toto všetko nie sú nejaké šialené fantázie, ale krutá realita, ktorú Brusel pripravuje pre každého z nás. Niet pochýb, že ak sa ekoteroristom podarí ich zámer, tak v najbližších rokoch v dôsledku toho európske obyvateľstvo výrazne schudobnie.

Ceny budú stúpať do astronomických výšok – nielen preto, že koronová pandémia ruinuje svetovú ekonomiku, nielen preto, že lacná pracovná sila v Číne sa vyčerpáva a bežný Číňan sa životnou úrovňou blíži Európanovi, ale najmä preto, že európska ekonomika prestane byť konkurencieschopná voči súperom, ktorí nebudú hendikepovaní takou radikálnou zelenou politikou a legislatívou.

Orbánovo varovanie: Európa už teraz výrazne zaostáva

Európa už teraz citeľne zaostáva za raketovým tempom rozvoja niektorých častí sveta. Maďarský premiér Viktor Orbán vo svojom prejave spred niekoľkých týždňov dokumentoval zaostávanie Európy na niekoľkých číslach:

„V roku 2008 predstavovala EÚ 25 percent svetového HDP, zatiaľ čo v roku 2019 to už bolo iba 18 percent. V roku 2008 predstavovala EÚ 22 percent svetovej pridanej hodnoty výroby, v roku 2019 to bolo len 15 percent. V roku 2001 bolo medzi 50 najväčšími svetovými spoločnosťami 14 európskych, dnes už iba 7. Medzi 10 najväčšími finančnými centrami na svete nie je už ani jediné z Európskej únie.

Pred tridsiatimi rokmi podávala Európska únia sedemkrát viac patentov ako Čína, zatiaľ čo dnes Čína podáva štrnásťkrát viac patentov ako Európska únia. Za posledných 25 rokov bolo vo svete založených 20 spoločností, ktorých hodnota dnes presahuje 100 miliárd dolárov: 9 amerických, 8 čínskych, nie je medzi nimi žiadna európska. Čo sa to stalo s našou Európskou úniou?“

Aké dôsledky to bude mať?

Je viac než isté, že po gigantickej bruselskej ekoteroristickej sabotáži sa európska ekonomika prepadne ešte omnoho hlbšie. Dobre, buďme spravodliví, isteže to všetko bude znamenať niekde v piatom pláne tak trochu aj prínos k životnému prostrediu. Lenže aký to bude mať efekt popri raketovom tempe likvidácie globálneho životného prostredia, popri tom, ako rastie environmentálne nešetrný, ba miestami až katastrofický priemysel na iných kontinentoch?

Takéto radikálne sebaobetovanie by malo zmysel, keby rovnako postupoval aj zvyšok sveta – v opačnom prípade sa z hľadiska planéty nič nezmení: Európa dnes vyprodukuje zhruba desatinu celosvetových emisií CO2, čo znamená, že aj keby úplne prestala produkovať emisie, svet to príliš nepocíti.

Jedným z efektov bude, že sa zvyšok sveta bude snažiť vyrobiť a Európanom predať to, čo si sami nevyrobia, lebo by ich to vyšlo príliš draho. Teda tie emisie sa vyprodukujú niekde inde, tovar sa privezie do Európy, občania si ho kúpia, zaplatia Bruselu pokutu v podobe zelenej dane a svet sa bude točiť tak ako doteraz, len my budeme mať o niečo viac holé zadky.

A ešte jeden podstatný efekt to bude mať: že Európa sa stane vo svetovom meradle ešte marginálnejšou, než je teraz.

Komu toto šialenstvo môže vyhovovať? Kto bude z gigantickej ekoteroristickej sabotáže Európy najviac profitovať? Kto má v Bruseli taký veľký vplyv, aby tam presadil kolektívnu ekonomickú, ale následne aj politickú samovraždu? Odpoveď nájdete v prvej časti tohto článku.

Ivan Lehotský