Vládny rozpočet na rok 2026 prichádza s veľkým gestom: treba „zachrániť“ verejné financie, znížiť deficit a obnoviť dôveru investorov. Pekne to znie v tlačových správach, menej pekne to vyzerá, keď sa človek pozrie, kto bude reálne šetriť a kto sa len pohodlne usmeje spoza bankovej sklenej fasády. Konsolidácia, ktorá má priniesť úsporu približne 2,7 miliardy eur, je totiž starý dobrý slovenský klasický recept: zoberme tým, ktorí sa nemajú ako brániť, a nechajme nedotknutých tých, ktorí majú právnikov, lobistov a pobočky na Cypre. Dokument sprevádzaný tretím balíkom konsolidácie s deklarovaným cieľom ušetriť 2,7 miliardy eur a stlačiť deficit verejných financií z neudržateľných 4,9% HDP na odhadovaných 4,3% HDP , mal byť predovšetkým dokumentom fiškálnej disciplíny. Namiesto sľubov o „solidarite bohatších s chudobnými“ sa však v skutočnosti premenil na regresívnu daňovú špirálu.

Drobní podnikatelia a živnostníci môžu čakať vyššie odvody, prísnejšie kontroly a menšie paušály. Vláda sa tvári, že to je „spravodlivé“, vraj každý má prispieť svojím dielom. Akurát že to „každý“ sa nejako vždy skončí pri tých, čo zarábajú rukami alebo hlavou, nie dividendami. Aj zamestnanci s priemernou mzdou dostanú svoju dávku „solidarity“ – či už cez zvýšené poistné, pomalšiu valorizáciu alebo cez stúpajúce ceny, keďže základná sadzba DPH sa menila z 20 % na 23 % už v predošlom konsolidačnom balíku v januári 2025. To sa premietlo do plošného zdražovania, vrátane už aj tak drahých potravín. Dôchodcovia sa môžu utešovať slovami o „stabilite systému“. V praxi to znamená, že valorizácia bude zrejme nižšia, než inflácia – no hlavne že rozpočet bude „zodpovedný“.

Kto je však stále v mimoriadne dobrej kondícii – to je slovenský bankový sektor, čo potvrdil aj rok 2023, keď dosiahol čistý zisk 1,2 miliardy eur (nárast o 46 %). Tento nárast zisku bol paradoxne hlavnou argumentáciou Ministerstva financií (MF SR) pri skoršom zavedení bankovej dane, prečo toto solidárne zaťaženie nemalo žiadny zásadný vplyv na stabilitu finančných inštitúcií. Aj keď zisk zaznamenal minulý rok pokles, tento rok je opäť v miernom náraste.

Napriek tejto rekordnej ziskovosti však konsolidačný balíček na rok 2026 neobsahuje žiadne drastické opatrenia na priame zdanenie firemných ziskov, ktoré by sa vyrovnali záťaži uvalenej na pracujúcu populáciu. Jediným konkrétnym opatrením, ktoré sa dotýka finančného sektora v treťom balíku konsolidácie, je zvýšenie sadzby dane z poistenia (neživotné) z 8% na 10%, s predpokladaným prínosom iba 36 miliónov eur. Ide o nepriamu daň, ktorej dopad banky a poisťovne ľahko prenesú na spotrebiteľa.

Hoci banky dlhodobo argumentujú už existujúcim vysokým zaťažením (Slovenská banková asociácia tvrdí, že efektívna sadzba dosahuje až 45% ), ich príspevok k čistej konsolidácii na rok 2026 je slabý v porovnaní s takmer pol miliardou eur vybranou zo zvýšených odvodov z práce a krátením sociálnych transferov.

Vláda sa rozhodla nezaťažiť banky plnou mierou napriek ich rekordným ziskom – s odôvodnením, že riziko destabilizácie finančného trhu je príliš vysoké. Tento argument podporuje aj varovanie Európskej centrálnej banky (ECB) pred narušením finančnej stability, ktoré môže spôsobiť zníženie schopnosti bánk poskytovať úvery. Vláda uprednostnila makro-finančnú stabilitu pred (mikro) sociálnou spravodlivosťou.

Jedným z pilierov konsolidácie by sa mohla javiť reforma zdanenia nehnuteľností podľa trhovej hodnoty. Presun daňového zaťaženia z práce na majetok, čím by sa takmer päťnásobne zvýšil výnos zo zdroja, ktorý nemôže opustiť krajinu. Toto však na Slovensku, kde až 90% obyvateľov – vrátane nízkopríjmových domácností a dôchodcov – žije vo svojej jedinej vlastnej nehnuteľnosti, naráža na zásadné sociálne špecifikum: daň z vysokého kapitálu by sa stala nespravodlivou daňou z nízkeho príjmu. Plošné zvýšenie dane by tak neviedlo k efektívnej konsolidácii prostredníctvom zdanenia „bohatých“, ale k politicky neúnosnému a sociálne toxickému zaťaženiu väčšiny obyvateľstva, pre ktoré je vlastné bývanie jediným pilierom ich majetku a zabezpečenia, čím by bola účinnosť tohto opatrenia v praxi výrazne narušená.

Efektívna konsolidácia nemusí prichádzať len cez plošné zvýšenie zaťaženia obyvateľstva, ale prostredníctvom cieleného zdanenia ekonomických elít a rent v lokalizovaných odvetviach. Namiesto paušálnych odvodov by sa mohla zaviesť progresívna daň z príjmu právnických osôb (DPPO), napríklad zvýšením sadzby len pre tie firmy, ktorých zdaniteľný príjem presahuje 5 miliónov eur. Tento krok, aj keď neštandardný, by zasiahol výlučne najväčšie korporácie – rafinérie, energetické firmy či mobilní operátori. Tieto renty sú esenciálne viazané na slovenské teritórium – elektráreň ani mobilná sieť nemôžu jednoducho odísť do daňového raja. Ich zdanenie teda minimalizuje riziko odlevu kapitálu, pričom prináša štátu značné zdroje.

Na strane zdaňovania práce by sa bremeno ozdravenia verejných financií prenieslo výlučne na najbohatší segment pracujúcej populácie prostredníctvom výrazného zvýšenia stropov sociálnych odvodov. Takto by manažéri a špecialisti s najvyššími mzdami prispievali Sociálnej poisťovni z väčšej časti svojho príjmu, čo je technicky ľahko uskutočniteľné opatrenie, ktoré okamžite generuje príjmy a zabezpečuje spravodlivejší prístup k bremenu konsolidácie. Ale toto ostáva teóriou.

Najväčší potenciál pre ozdravenie verejných financií leží paradoxne na mieste, ktoré je pre politikov tabu: vo výdavkovej časti. Pravdou je, že ak by sa štát konečne pustil do systematického hľadania a odstraňovania neefektívnosti, žiadne dodatočné príjmy by neboli potrebné. Priestor na úspory sa netýka len kozmetických škrtov. Hovoríme o stovkách miliónov, ktoré tečú do čiernej diery: od preplácaného a netransparentného verejného obstarávania (najmä v IT sektore), cez neadresné a plošné sociálne dotácie, ktoré neefektívne rozhadzujú pomoc bez ohľadu na príjmovú núdzu, až po prebujnenú a duplicitnú verejnú správu s obrovským počtom zamestnancov a prekrývajúcich sa úradov.

Prečo sa to teda nedeje? Pretože znižovanie výdavkov je politicky mimoriadne nepopulárna a manažérsky náročná mravenčia práca. Zvyšovanie daní je jeden zákon, ktorý prinesie peniaze okamžite. Šetrenie však znamená tisíce malých, nepopulárnych rozhodnutí: prepúšťať byrokratov, zatvárať neefektívne prevádzky v regiónoch, kde to zasiahne miestnych voličov, reorganizovať štátnu správu, reorganizovať a strážiť výdavky, a samozrejme, prestať kradnúť cez spätné bonusy. Každý škrt vyvoláva okamžitý a hlučný odpor. Politici uprednostňujú rýchle, ale bolestivé daňové riešenia pred ekonomicky zodpovednými a štrukturálnymi úsporami, ktorých pozitívne efekty sa prejavia až po ich volebnom období. Slovensko volí ľahšiu, ale v konečnom dôsledku draho zaplatenú cestu zvyšovania záťaže pre produktívnu ekonomiku namiesto zlepšenia efektivity samotného štátu.

Slovenská konsolidácia a rozpočet je pre nasledujúci rok 2026 presne tým, čím bola každá veľká „rozpočtová zodpovednosť“ v našej histórii: oficiálne reforma, prakticky prebalený účet, ktorý zaplatia tí, čo si nič neobjednali. Stredná trieda to pocíti v odvodoch, nízkopríjmoví v cenách a dôchodcovia v prázdnej peňaženke. Finančný sektor si zráta zisky a politik odovzdá Bruselu správu, že slovenská ekonomika je na najlepšej ceste k stabilite.

Prečítajte si tiež

• Slovensko míňa rekordne, výdavky štátu sa podľa rozpočtovej rady blížia k polovici ekonomiky
• Vláda schválila návrh rozpočtu na budúci rok s deficitom 4,1 % HDP
• Štát nešetrí. Viac zamestnancov, vyššie mzdy a nové náklady. Klub 500 bije na poplach