V nedeľu 19.10.2025 odvysielala STVR v rámci hlavnej spravodajskej relácie krátku reportáž o tom, že Slovensko má podľa návrhu Európskej komisie dostať po roku 2027 až o jednu miliardu eur menej na poľnohospodárstvo. Minister pôdohospodárstva varoval, že by to mohlo ohroziť celý sektor. A farmári sa pridali: po rokoch neistoty hrozí ďalší úder.

V reportáži dostal priestor kde-kto (politici aj odborníci): od ministra Richarda Takáča, cez predsedu SPKK Andreja Gajdoša a analytika SPÚ Nitra Jána Pokrivčáka až po europoslankyňu za PS Luciu Yar. Avšak, to čo v nej chýbalo a teda sa z nej divák nedozvedel, sú odpovede na otázky „prečo sa to deje“ a „čo s tým môže Slovensko urobiť“.

Brusel mení logiku rozdeľovania peňazí

Nový návrh Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) po roku 2027 má podľa Európskej komisie „odrážať nové priority Európskej únie“. Ako sa uvádza v oficiálnej správe Komisie z 17. júla 2025: „Zmena rozpočtového rámca umožní EÚ venovať väčšiu pozornosť konkurencieschopnosti, technologickému rozvoju, obrane, klimatickej a digitálnej transformácii.“ Hoci to znie moderne a vizionársky, v praxi to znamená presun peňazí od výroby potravín k sektorom, ktoré s potravinovou sebestačnosťou nemajú nič spoločné. Kým predchádzajúce reformy SPP riešili najmä efektívnosť a životné prostredie, nová kapitola je už otvoreným rozpočtovým presmerovaním – poľnohospodárstvo má ustúpiť „novým prioritám“.

Z rozpočtu EÚ sa viac prostriedkov presúva na obranu, inovácie a klimatickú transformáciu, čo znamená menej peňazí na priame platby farmárom. Slovensko má podľa odhadov prísť o približne 1 miliardu eur.

Prečo je Slovensko významne dotknutým štátom

Ako vyplýva zo štatistických výstupov Eurostatu Na rozdiel od väčšiny západoeurópskych krajín má Slovensko vysoko koncentrovanú poľnohospodársku štruktúru.

Nie preto, že by si to želalo, ale preto, že dedičstvom kolektivizácie a následných privatizácií vznikli veľké podniky s výmerami stovák až tisícok hektárov. Tento model síce zodpovedá našim prírodným podmienkam – rozsiahle roviny (viac ako 60 % poľnohospodárskej pôdy v nížinných oblastiach, najmä na juhozápade a juhovýchode krajiny), nižšia hustota obyvateľstva (Slovensko má jednu z najnižších hustôt obyvateľstva vo vidieckych okresoch EÚ: cca 70 obyvateľov/km², v poľnohospodárskych oblastiach juhozápadu len 45–55/km²) – no v novom systéme rozdeľovania podpôr je znevýhodnený.

Európska únia totiž smeruje k systému, v ktorom sa podpora zastropuje po prekročení určitej výmery, degresivita postupne znižuje platby pre väčších producentov a časť rozpočtu sa presúva do vidieckych a ekologických fondov, ktoré preferujú menšie, rodinné farmy.

To je model, ktorý môže fungovať vo Francúzsku či Rakúsku, kde majú tisíce drobných hospodárov, ale nie na Slovensku, kde sa približne 85 % poľnohospodárskej pôdy obhospodaruje prostredníctvom väčších podnikov, ako uvádza Poľnohospodárska prognóza EÚ na roky 2023-2035. Slovensko tak nemá ako „presunúť“ podporu na menších – jednoducho preto, lebo ich dostatočný počet nemá. Výsledkom je, že mechanizmus, ktorý má v západnej Európe priniesť sociálnu rovnováhu, na Slovensku spôsobí finančný kolaps.

Systém stropov a degresivity v novej Spoločnej poľnohospodárskej politike trestá členské štáty so štrukturálne veľkými farmami. Krajiny, kde prevládajú drobní hospodári, na ňom získajú viac, zatiaľ čo Slovensko – ktorého poľnohospodárska produkcia stojí najmä na veľkých podnikoch – stratí najviac. Naša krajina tak bude dopad navrhovaných zmien pociťovať oveľa silnejšie než napríklad Rumunsko, kde malé farmy tvoria až 89 % všetkých hospodárstiev.

Aj preto pôsobia výroky typu „minister si má sadnúť a vyjednávať“ z úst „odborníčky“ na poľnohospodárstvo Lucie Yar z PS ako politický marketing. V tejto fáze totiž nejde o to, čo si Slovensko „vymyslí“, ale o to, ako dokáže obhájiť špecifickú štruktúru svojho poľnohospodárstva v systéme, ktorý je mu cudzí. Minister pôdohospodárstva môže v Bruseli hovoriť o „spravodlivosti“ či „rovných podmienkach“, ale tieto slová v rámci rozpočtovej debaty veľa neznamenajú. V Rade EÚ rozhoduje koalícia štátov, ktoré majú podobné záujmy – a zatiaľ čo západné krajiny, ktoré doposiaľ dostávali z dotácií do poľnohospodárstva vždy viac ako ich východní partneri, tlačia na ekologické ciele, Slovensko a jeho susedia bránia samotnú ekonomickú prežiteľnosť poľnohospodárstva.

Ak si Slovensko nevytvorí strategické partnerstvá s krajinami, ktoré majú podobnú štruktúru poľnohospodárstva, predovšetkým s Maďarskom, Českom a Bulharskom, ostane v Bruseli osamotené. Rumunsko síce čelí rovnakým problémom s dovozmi z Ukrajiny, ale jeho malofarmárska štruktúra znamená, že rozpočtové zmeny ho zasiahnu menej než nás. V otázke priamych platieb preto nebude naším prirodzeným spojencom, no pri obrane európskeho trhu pred lacnými dovozmi áno.

A práve tu sa začína druhá polovica problému – dvojitý meter Európskej komisie.

Dvojitý meter Bruselu: doma obmedzuje veľkých, vonku ich odmeňuje

Európska únia sa už niekoľko rokov riadi dvojitou logikou, ktorá sa v prípade poľnohospodárstva stáva čoraz viditeľnejšou. Na jednej strane Komisia doma presadzuje model, ktorý znevýhodňuje veľkých producentov, hovorí o „udržateľnosti“ a „spravodlivosti“ a zavádza stropy či degresivitu platieb. Na druhej strane však otvára vnútorný trh lacnejšiemu dovozu z krajín, kde tieto pravidlá neplatia.

Po roku 2022 to bolo najviditeľnejšie na príklade Ukrajiny, na stole je ratifikácia dohody s krajinami Latinskej Ameriky (spoločenstvom Mercosur).

Ukrajine EÚ v mene „solidarity“ zrušila clá a kvóty na poľnohospodárske produkty. Lenže tieto produkty – obilniny, olejniny, hydina, vajcia – nevznikajú na malých rodinných farmách, ako sa to často prezentuje a ako sa to požaduje doma.

Podľa správy Oakland Institute („War and Theft: The Takeover of Ukraine’s Agricultural Land“) z roku 2023 sa po zrušení moratória na predaj pôdy v roku 2021 začali obrovské konsolidácie pôdy prostredníctvom veľkých agroholdingov a finančných fondov. Mnohé z nich sú prepojené na zahraničný kapitál, vrátane západných investičných skupín, ktoré získali prístup k ukrajinským pôdam cez leasingy a dlhodobé nájomné zmluvy.

EÚ tak v praxi uplatňuje dva protichodné princípy: Vo vnútri veľkých farmárov obmedzuje, no mimo únie ich prostredníctvom dovozov zvýhodňuje. Podporuje ich export na svoj trh – dokonca bez cla, bez kvót a bez rovnakých environmentálnych pravidiel, ktoré podrezávajú žily domácim producentom.

Solidarita alebo servilnosť?

Komisia obhajuje tieto výnimky ako prejav „politickej solidarity“ s Ukrajinou. Ale ťažko hovoriť o solidarite, ak opatrenia v skutočnosti posilňujú kapitálovo silných hráčov, ktorých by EÚ doma prísne regulovala.

Solidarita by znamenala, že EÚ pomáha malým ukrajinským producentom udržať sa na trhu – nie že umožní korporáciám vyvážať lacné komodity do EÚ a domácich farmárov vytláčať. Slovenskí poľnohospodári preto právom hovoria o konkurenčnej nespravodlivosti.

Brusel tlačí domácich do „zelenej transformácie“, ktorá zvyšuje náklady na produkciu, ale zároveň dovoľuje dovoz tovarov, ktoré tieto normy nemusia spĺňať. To je ako hrať futbal, kde jedna strana musí hrať podľa pravidiel, kým druhá môže spracovať loptu hoci aj rukou a dávať góly z ofsajdu.

Ukrajina ako poľnohospodársky offshor Európy

Z pohľadu ekonomiky sa Ukrajina stáva poľnohospodárskym offshorom EÚ – krajinou s lacnou pôdou, voľnejšími normami, slabším sociálnym rámcom a otvoreným prístupom na európsky trh. Z geopolitického hľadiska je to pre Brusel pohodlné: môže si zachovať „zelenú“ rétoriku doma a zároveň udržiavať dostatok potravín cez dovoz zvonka. Teda tvrdiť, že zelenou transformáciou a štrukturálnymi zmenami rozpočtu nijako neohrozuje potravinovú bezpečnosť EÚ.

Tento dvojitý meter je priamou ekonomickou hrozbou pre Slovensko a ďalšie východné štáty. Nie preto, že by sme nechceli pomáhať Ukrajine, ale preto, že Brusel zamieňa pomoc so samovraždou domácej výroby. Naši producenti sú nútení dodržiavať prísne ekologické normy, investovať do technológií, obnovy pôdy a znižovania pesticídov, zatiaľ čo ich ukrajinská konkurencia to všetko obchádza. A ešte má voľný prístup na náš trh.

Čo z toho vyplýva pre Slovensko a aká je domáca úloha ministra

Slovensko sa teda ocitá medzi dvoma mlynskými kameňmi: na jednej strane Brusel, ktorý ukrajuje z rozpočtu a zvyšuje požiadavky, na druhej strane zvýhodnená Ukrajina a globálne trhy, ktoré tlačia ceny nadol. V takejto situácii už nestačí hovoriť o „solidarite“ a „spoločných cieľoch“. Ak má Slovensko v poľnohospodárskej politike obstáť, musí sa v Bruseli prestaviť z role tichého prijímateľa pravidiel do pozície aktívneho vyjednávača. Nie s frázou o európskej jednote, ale s jasným mandátom, ktorý obhajuje naše špecifické záujmy.

Znamená to striktne trvať na zavedení takzvaných „mirror clauses“, teda zrkadlovom uplatňovaní rovnakých noriem na dovoz z tretích krajín. Európsky trh nemôže byť zaplavovaný lacnými produktmi, ktoré nespĺňajú ekologické a sociálne štandardy, aké sa požadujú od našich farmárov.

Zároveň sa musí spojiť s Českom, Maďarskom, Bulharskom a ďalšími štátmi s  koncentrovanou pôdou, kde veľké farmy nie sú výsledkom korporátnej chamtivosti, ale historického vývoja a prírodných podmienok a požadovať výnimky.

Tretím krokom by malo byť systematické posudzovanie dopadov liberalizácie obchodu na vnútorný trh, tak ako to Komisia sama sľubuje vo svojej Vízii pre poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Len tak možno zamedziť tomu, aby sa „zmena priorít EÚ“ nestala synonymom pre likvidáciu potravinovej sebestačnosti strednej Európy.

Slovensko nemôže donekonečna prichádzať o miliardy z poľnohospodárstva a zároveň počúvať, že ide o pokrok. Ak má mať únia víziu, v ktorej prežije aj menší štát so svojou pôdou, potravou a identitou, potom musí aj Slovensko ukázať, že vie nielen orať a sadiť, ale aj vyjednávať a brániť sa.

Čo môžeme urobiť doma

Aby Slovensko mohlo v Bruseli presvedčivo obhajovať vlastné záujmy, musí zároveň ukázať, že si vie urobiť poriadok aj vo vlastnom „revíri“. Európska „Vízia pre poľnohospodárstvo a potravinárstvo“ totiž nehovorí len o peniazoch, ale aj o štruktúre, inováciách a odolnosti. A práve v týchto oblastiach Slovensko dlhodobo zaostáva.

Prvým krokom by mala byť obnova rovnováhy medzi veľkými podnikmi a menšími farmármi. Nie formou byrokratického rozdeľovania, ale podporou reálneho vstupu malých a stredných producentov na trh. Slovenské poľnohospodárstvo dnes stojí na niekoľkých stovkách veľkých subjektov, ktoré obhospodarujú väčšinu pôdy, no zároveň chýba silná vrstva stredných fariem, ktoré by dokázali udržať regionálnu výrobu, zamestnanosť a tradičné špecializácie. Ak má byť naša štruktúra v súlade s európskou víziou, štát musí pomôcť vzniku novej generácie producentov – nie dotáciami pre „papierových farmárov“, ale investíciami do prístupu k pôde, spracovateľským kapacitám a lokálnym trhom.

Druhým nevyhnutným krokom je obnova domáceho potravinárstva. Slovensko na rozdiel od našich susedov stratilo v posledných dvoch dekádach väčšinu svojich spracovateľských závodov, čo z nás urobilo krajinu, ktorá surovinu vyváža a potraviny dováža. Tento model nie je udržateľný ani ekonomicky, ani environmentálne. Bez domáceho spracovania nebude mať zmysel ani poľnohospodárska výroba – pôda bez priemyslu je len polovicou reťazca.

Tretím pilierom má byť vzdelávanie a generačná výmena. Ak chceme mať poľnohospodárstvo, ktoré zodpovedá vízii modernej a odolnej Európy, musíme dať mladým ľuďom dôvod, aby zostali na vidieku. Dnes väčšina absolventov agronómie či potravinárstva končí mimo sektora, pretože nemá prístup k pôde, kapitálu ani stabilnému odbytu. Bez zmeny tohto trendu bude každá európska stratégia len pekným dokumentom, nie realitou.

Slovensko tak musí začať spájať dve úrovne – národnú sebestačnosť a európsku vyjednávaciu silu. Len krajina, ktorá si váži svoju pôdu a tých, čo ju obhospodarujú, môže presvedčivo hovoriť o suverenite. A to je presne skúška, ktorá nás teraz čaká.

Ak nechceme orať cudziu pôdu

Slovensko sa dnes nachádza v bode, keď sa už nedá spoliehať na to, že Brusel všetko vyrieši. Skôr to vyzerá práve naopak, že Brusel nerieši, ale komplikuje. Môžeme hovoriť o víziách, prioritách a reformách, no bez konkrétnych krokov doma, zostaneme len tichými pozorovateľmi vlastného úpadku. Ak sa budeme uspokojovať s tým, že európske rozhodnutia „nejako dopadnú“, dopadnú tak, ako si želajú iní.

Zmena priorít EÚ nie je len rozpočtová otázka, ale skúška sebavedomia krajín, ktoré si ešte pamätajú, že pôda znamená viac než číslo v excelovej tabuľke. Ak sa vzdáme schopnosti uživiť sa z vlastnej zeme, nebudeme mať čo chrániť – ani ekonomicky, ani politicky.

Preto Slovensko musí prestať reagovať a začať konať. Brániť pôdu, rozumne ju obhospodarovať, vyjednávať s rešpektom, ale bez servility. Lebo ak to neurobíme my, iní to urobia za nás a potom  budeme opäť orať na cudzom. Na pánskom.