Bratislava 6. apríla 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Petros Giannakouris)

Minister vnútra Slovenskej republiky Róbert Kaliňák si myslí, že základom boja proti nelegálnej migrácií bude silná ochrana vonkajších hraníc EÚ. Predpokladám, že v tomto duchu navrhla Európska komisia zriadiť Európsku pohraničnú a pobrežnú stráž. Slovensko už teraz, hoci má k tomu ešte čas, európsku pohraničnú stráž podporuje. Dokonca premiér Róbert Fico je toho názoru, že potrebu zriadenia stráže nie je nutné z hľadiska potreby ochrany hraníc spájať s otázkou suverenity štátu (vraj to čert zobral)

Takéto vyjadrenie premiéra nie je namieste, pretože v skutočnosti si vyžaduje, aby otázka zriadenia európskej stráže a otázka suverenity štátu bola posúdená nielen na politickej úrovni, ale aj na odbornej úrovni. V každom prípade si to vyžaduje čas a serióznu diskusiu. Takže s takýmto vysvetlením premiéra nemôžem súhlasiť.

V otázke boja proti ilegálnej migrácií cítim určitý nepokoj, niečo ma vnútorne veľmi vyrušuje. Čo to je? Z môjho pohľadu návrh Európskej komisie na zriadenie európskej stráže má korešpondovať s rozhodnutím Európskej rady, ako zastaví (a či vôbec), či podstatne obmedzí nelegálnu migráciu. Už pred návrhom na zriadenie stráže mali byť vo veci ilegálnej migrácie Európskou úniou vydané jasné stanoviska a plán riešenia. Lenže nič v tomto duchu sa neudialo, ak neberieme do úvahy trápne rokovania s Tureckom, ktoré zásadné riešenie ilegálnej migrácie iba zahmlievajú.

Môže sa stať, že Európska komisia využije súčasnú situáciu s ilegálnou migráciou k tomu, aby sa definitívne rozhodlo o navrhovanej stráži a potom bude možné utečencov ďalej púšťať pod dozorom tejto stráže. Za súčasnej situácie môže byť v skutočnosti prvoradou úlohou pre Európsku úniu otázka zbavenia ďalšej suverenity jej členských štátov. Zatiaľ je to iba moje tušenie.

Patrí sa skôr pochopiť, že otázka zriadenia európskej pohraničnej stráže je druhoradá.

Prvoradou má byť otázka toho, aká bude prijatá dohoda o „priepustnosti“ ilegálnych migrantov do Európy. Ľudia často prijímajú rozhodnutia tak, že nedávajú pozor na to, o čom sa hovorí a rozhoduje a často sa to neposudzuje v súvislostiach. Návrh, že najprv treba riešiť európsku stráž, nemusí byť výsledkom „nevedomosti“ Bruselu, ale taktikou. Z čoho vyplývajú moje obavy?

Prvý dôvod. Pozorne si je treba prečítať rozhovor redakcie Pravdy s profesorom Jánom Kellerom, ktorý bol uverejnený dňa 19.12.2015. Vysvetľuje okrem iného aj problematiku utečeneckej politiky. Profesor na príklade Švédska a Nemecka jasne a názorne ukazuje, že krajiny nie sú schopné prijímať ďalších utečencov a za niekoľko rokov môže byť zaplnená celá Európa, najmä keď sa odhaduje, podľa profesora, že v pohybe je 60 miliónov ľudí. Profesor má veľmi jasnú predstavu o skutočnej solidarite. Názory Jána Kellera jednoznačne podporujú moju predstavu o tom, že prvoradou úlohou boja proti ilegálnej migrácií nemôže byť zriadenie európskej pohraničnej stráže.

Druhý dôvod. Ten súvisí s tým, čo bolo publikované z predstáv miliardára G. Sorosa k riešeniu ilegálnej migrácie. G. Soros totiž predstavil svoj päťbodový plán riešenia migrácie. Z jeho plánu sa môžeme dočítať, že je potrebné zriadiť už spomínanú európsku pohraničnú stráž, čo evokuje, že v pozadí politiky Bruselu je dôležité práve jeho usmernenie. Lenže G. Soros toto zriadenie stráže nezamieňa a nepodmieňuje zastavením masovej ilegálnej migrácie.

Práve naopak. Podľa neho práve Európa má zabezpečiť, aby každý rok prijala najmenej jeden milión utečencov, čo je spojené aj s finančným príspevkom na každého utečenca po dobu dvoch rokov. Pre príchod utečencov do Európy majú byť vytvorené bezpečné kanály ich cestovnej mapy do cieľových krajín. Môžeme veriť tomu, že európska pohraničná stráž bude pracovať podľa politických rozhodnutí Európskej rady a smerníc Európskej komisie. A nateraz neexistujú žiadne záruky v tom, že to nebude podľa toho, ako si to predstavuje G. Soros.

Ak je pravda, že v Bruseli nebolo doteraz prijaté politické rozhodnutie o tom, či sa ilegálna migrácia definitívne zastaví, obmedzí alebo bude pokračovať v súčasnom tempe, potom nemôžeme pripustiť, aby sa dal súhlas k zriadeniu európskej stráže. Presadzovať názor, že základom boja proti ilegálnej migrácií bude európska pohraničná stráž, môže byť naivnou predstavou, respektíve manévrom pred verejnosťou. Povinnosťou predstaviteľov Slovenska v tomto období nie je schvaľovanie pohraničnej stráže, ale rozvinutie aktivít spojených s prijatím politického rozhodnutia EÚ o ilegálnej migrácií. Verejnosť Európy má právo vedieť, pre aké riešenie sa Európska únia rozhodla či rozhodne. Skôr má však právo v každom členskom štáte rozhodnúť o tom, ako sa bude ilegálna migrácia riešiť. Iniciatíve Slovenska sa medze nekladú, pretože úlohou jej predstaviteľov je navrhnúť, ako sa môže ilegálna migrácia riešiť na Slovensku a akú má predstavu o tejto problematike v rámci EÚ.

Čo sa môže stať, ak sa ilegálna migrácia bude riešiť iba „druhoradou pozíciou“, teda podľa predstáv aj našich politikov ( Fico, Kaliňák )? Európska pohraničná stráž môže podľa rozhodnutia Bruselu regulovať prísun utečencov do jednotlivých krajín. Môže pracovať v takom režime a v takej kvalite, ako o tom písal G. Soros a ten písal o bezpečnom koridore pre utečencov do Európy. Teda európska stráž môže plniť aj tie úlohy, ktoré budú v rozpore s názorom a úlohami predstaviteľov národného štátu, pričom táto stráž bude môcť ( mať právomoc ) požadovať k dispozícií materiálne, technické, personálne a finančné zdroje danej krajiny.

Strata národnej suverenity podľa princípu Róbert Fica „čert to ber“ môže dostať celkom reálnu podobu, ak sa nič mimoriadneho neudeje a ak sa naši politici nespamätajú zo svojho presvedčenia, že zriadenie európskej stráže je základom boja proti ilegálnej migrácií a ak nebudú ostražití. Táto ostražitosť je namieste. Brusel má k dispozícií metodiku na trvalé rozdeľovanie imigrantov. Dokonca aj jeden významný minister nemeckej vlády jasne formuloval názor, že dokončenie integrácie EÚ na politickej úrovni ( nie podľa predstáv členských krajín EÚ ) je možné iba za predpokladu, že budú v Európe existovať extrémne podmienky. A ilegálna migrácia utečencov určite patrí medzi také podmienky života Európy, ktorým môžeme prisúdiť označenie „extrémne“.

Slovensko nastúpilo cestu boja proti prideľovaniu utečencov podľa kvót. Na strane druhej významne podporuje zriadenie európskej pohraničnej stráže. Naši politici si zatiaľ vôbec neuvedomujú, že práve európska pohraničná stráž môže sa stať tým represívnym orgánom, ktorý bude mať právo suspendovať politiku krajín, ktoré bojujú proti kvótam v prideľovaní utečencov. Ak by v praxi došlo k tomu, že európska pohraničná stráž zabezpečí bezpečný koridor pre ilegálnu migráciu utečencov a naplnia sa predstavy miliardára G. Sorosa, potom to bude znamenať len jedno: boj Slovenska proti kvótam a za zriadenie európskej pohraničnej stráže poslúžil strane SMER – SD iba ako predvolebná agitácia v duchu hesla „Chránime vás!“

Ja osobne sa nemôžem stotožniť s obsahom politiky vlády SR, ktorú tvoria: boj proti kvótam a podpora zriadenia európskej pohraničnej stráže aj s doplnkom boja proti terorizmu.

Jednoznačne absentuje taká politika Slovenska a Európskej únie, ktorá v prvom rade bude zameraná na prijatie rozhodnutia k zásadnému obmedzeniu či zastaveniu masovej ilegálnej migrácie. Verejnosť Slovenska a verejnosť Európy mala mať už v tomto období vyjasnené práve tieto otázky, malo padnúť rozhodnutie, ku ktorému dátumu v roku 2016 sa definitívne obmedzuje alebo úplne zastavuje ilegálna migrácia, aby nikto z jej organizátorov už nepočítal s tým, že bude pokračovať podľa doterajšieho scenára. Každý členský štát EÚ mal oficiálne oznámiť svoje definitívne stanovisko k ilegálnej migrácií. Iba potom sa malo diskutovať o tom, či v rámci ochrany vonkajších hraníc EÚ bude potrebné zriadiť európsku pohraničnú stráž.

Prečo je z môjho pohľadu potrebné brať do úvahy otázky, o ktorých sa tu zmieňujem? Boj proti kvótam nie je bojom proti podstatnému obmedzeniu či zastaveniu ilegálnej migrácie.

Zriadenie európskej pohraničnej stráže za tejto situácie bude nástrojom moci Európskej komisie, nie moci národnej suverenity. A v tomto prípade ide o veľmi dôležitú úlohu ochrany obyvateľov každého štátu v Európe: nedopustiť genocídu obyvateľstva Európy ! Každý členský štát Európskej únie je povinný umožniť svojmu obyvateľstvu, aby rozhodol o svojom ďalšom osude. Partnerom pre Európsku úniu nemôže byť v tomto prípade Turecko, ale obyvateľstvo Európy. A podľa tohto princípu demokratickej politiky treba konať. Nech sa konečne v tomto zásadnom probléme prejaví vôľa ľudu !

Dušan Hirjak