V najodhaľujúcejšej poznámke Putin priznal, že Moskva v roku 2014 urobila chybu, keď Donbas – na rozdiel od Krymu – ponechala ako nedokončenú záležitosť tým, že sa nechala zlákať na prímerie sprostredkované Nemeckom a Francúzskom a na minské dohody.

Moskve trvalo istý čas, kým si uvedomila, že Nemecko a Francúzsko sa spolčili s vtedajším vedením v Kyjeve, aby zmarili realizáciu minských dohôd. Vtedajší ukrajinský prezident Petro Porošenko v posledných mesiacoch v sérii rozhovorov so západnými spravodajskými agentúrami vrátane nemeckej televízie Deutsche Welle a ukrajinskej odnože Rádia Slobodná Európa priznal, že prímerie z roku 2015 bolo rozptýlením, ktoré malo Kyjevu získať čas na obnovu armády.

Podľa jeho slov “sme dosiahli všetko, čo sme chceli, naším cieľom bolo najprv zastaviť ruskú hrozbu alebo aspoň oddialiť vojnu – zabezpečiť osem rokov na obnovenie hospodárskeho rastu a vytvorenie silných ozbrojených síl”.

Takzvaný Steinmeierov vzorec (navrhnutý nemeckým prezidentom Frankom-Walterom Steinmeierom ešte v roku 2016, keď bol ministrom zahraničných vecí) o postupnosti minskej dohody požadoval, aby sa na separatistických územiach Donbasu uskutočnili voľby podľa ukrajinskej legislatívy a pod dohľadom OBSE. A ak by OBSE vyhodnotila hlasovanie ako slobodné a spravodlivé, potom by sa inicioval osobitný samosprávny štatút pre územia Donbasu a obnovila by sa kontrola Ukrajiny nad jej najvýchodnejšou hranicou s Ruskom.

Putin priznal, že Rusko prijalo minské dohody ignorujúc želanie ruského obyvateľstva v Donbase. Citujme ho: “Úprimne sme na to pristúpili. Ale necítili sme úplne nálady ľudí, nebolo možné úplne pochopiť, čo sa tam deje. Teraz sa však asi ukázalo, že k tomuto zjednoteniu (Donbasu) malo dôjsť skôr. Možno by nebolo toľko strát medzi civilným obyvateľstvom, nebolo by toľko mŕtvych detí…”

Snáď po prvý raz úradujúci kremeľský líder priznal, že urobil chyby. Uvedená dojemná pasáž sa preto stáva skúšobným kameňom pre Putinove budúce rozhodnutia, keďže ruská mobilizácia sa blíži do záverečnej fázy a do konca decembra budú na predsunutých pozíciách rozmiestnené aj zvyšné sily ruských zmobilizovaných vojakov.

Podstatné je, že Putin zabuchol dvere ďalšiemu minskému chotáru. Ako sa to premietne do politickej reality?

V prvom rade, akokoľvek je Moskva otvorená dialógu bez predbežných podmienok, ruskí vyjednávači budú viazaní nedávnymi zmenami ústavy krajiny, ktoré začlenili Doneckú, Luganskú, Chersonskú a Záporožskú oblasť ako súčasť Ruskej federácie.

Po druhé, stretnutie s matkami bolo podľa všetkých predpokladov odvážnou iniciatívou Putina – z politického hľadiska riskantnou. Medzi jeho respondentmi boli matky z odľahlých regiónov, ktorých synovia buď aktívne bojujú na fronte, alebo zažili tragédiu, keď ich synovia padli v bojoch, alebo boli vážne zranení a potrebujú dlhodobú rehabilitáciu.

Boli to určite ženy so silnou vôľou, a predsa, ako povedala Putinovi jedna z nich z malého mesta Kirovsk v Luhansku, keď spomínala na smrť svojho syna Konstantina Pšeničkina na fronte: “Srdce mi krváca, duša mi stuhne, pochmúrne spomienky mi zahmlievajú myseľ, slzy, slzy, a zrazu ma môj syn požiada: ,Mami, nebuď smutná, uvidíme sa – musíš len počkať. Prežiješ tento život pre mňa a v tom živote budeme opäť spolu.”

Putin otvorene tvrdil – čo je pre kremeľského lídra veľmi nezvyčajné -, že na stretnutie išiel pripravený. Napriek tomu rátal aj s prekvapeniami. Takéto stretnutia sa nedajú choreograficky pripraviť, pretože pred televíznymi kamerami sú v hre nahromadené emócie.

Takto sa Marina Bachilina z republiky Sacha, matka troch synov (z ktorých jeden je vysoko vyznamenaný vojak z elitných vzdušných výsadkových síl, 83. brigády a nositeľ Rádu odvahy) sťažovala, že na fronte nie je teplé jedlo. Putinovi povedala: “Chápete, čo sa deje? Ak naši ľudia nedokážu zabezpečiť našim vojakom teplé jedlo, ja ako majsterka športu a strelkyňa CMC by som tam, na frontovú líniu, rada išla variť.”

Putin jemne odpovedal: “Zdá sa, že problémy sa už väčšinou vyriešili… to znamená, že nie je všetko v poriadku…”

V takýchto úprimných výmenách názorov vyniká Putinov obrovský politický kapitál, odvodený od veľkej konsolidácie, ktorú dosiahol, keď sa mu podarilo získať národ, aby sa za ním zjednotil. Celková nálada na stretnutí sa niesla v znamení oddanosti veci Ruska a dôvery v konečné víťazstvo. To samozrejme posilňuje Putinovu pozíciu.

Práve tu sa vymyká analógia s kubánskou raketovou krízou z roku 1962. Verejná mienka nebola pred 60 rokmi kľúčovým faktorom. V roku 1962 skrátka zvíťazil zdravý rozum, pretože sa ukázalo, že akékoľvek nezohľadnenie bezpečnostných záujmov konkurenčnej mocnosti môže mať apokalyptické následky.

Rozdiel dnes spočíva v tom, že zatiaľ čo prezident Joe Biden sa izoloval a nezodpovedá za svoje vytrvalé úsilie o porážku Ruska na bojisku na Ukrajine a následnú “zmenu režimu” v Moskve, Putin trvá na tom, aby sa zodpovedal svojmu ľudu. Odváži sa nejaký západný “liberálny” politik napodobniť Putinovo mimoriadne stretnutie s “matkami vojakov”?

Ak hospodárske ťažkosti povedú k sociálnym nepokojom a politickým otrasom v západnej Európe, politici pri moci budú v nevýhode. Putin vedie “ľudovú vojnu”, zatiaľ čo západní politici si ani nedokážu priznať, že bojujú proti Rusku. Ako dlho však možno pred verejnosťou v Poľsku alebo Francúzsku skrývať, že ich občania sa zabíjajú v ukrajinskej stepi? Dokážu západní politici prisľúbiť, že ich “dobrovoľníci” neumierali nadarmo? Čo sa stane, ak sa s postupujúcou zimou začne zväčšovať prúd utečencov z Ukrajiny do západnej Európy?

Z vojenského hľadiska má Rusko eskalačnú prevahu – výrazne nadradené postavenie nad svojím rivalom z NATO, a to na celej škále priečok, na ktorých konflikt postupuje. Príkladom je zrýchľujúca sa ruská operácia v Bachmute. Nasadenie pravidelných jednotiek v posledných dňoch ukazuje, že Rusko je na eskalačnom rebríčku s cieľom ukončiť 4-mesačnú “drinu” v meste Bachmut v Donecku, ktoré vojenskí analytici často označujú za lynč obrany Kyjeva v regióne východného Donbasu.

Nedeľňajšia správa denníka New York Times poukázala na obrovský rozsah strát, ktoré ukrajinské sily v posledných týždňoch utrpeli. Zrejme Wagnerova skupina ruských vojenských dodávateľov, ktorá viedla boje, pritlačila ukrajinské sily do obranných pozícií, odhaduje sa, že ide o 30 000 vojakov vrátane jednotiek, “ktoré boli vyčerpané nepretržitými ruskými útokmi”.

Správa Times s odvolaním sa na predstaviteľa americkej obrany pripúšťa, že ruským zámerom mohlo byť urobiť z mesta Bachmut “čiernu dieru, ktorá Kyjevu spotrebuje veľa zdrojov”. Táto paradigma sa bude opakovať aj inde, len s tým rozdielom, že ruské sily budú oveľa silnejšie, početne oveľa lepšie vybavené a budú bojovať zo silne opevnených pozícií.

Putin dal na piatkovom stretnutí jasne najavo, že porazenie neonacistických banderovcov zostane pevným cieľom. Hoci zmena režimu v Kyjeve nie je deklarovaným cieľom, Putin sa neuspokojí s opakovaním prímeria a mieru ako v roku 2015, po ktorom zostal pri moci protiruský, zástupný režim USA.

Napriek tomu Putin zdôraznil, že “napriek všetkým otázkam spojeným so špeciálnou vojenskou operáciou nemeníme svoje plány na rozvoj štátu, na rozvoj krajiny, na rozvoj hospodárstva, jeho sociálnej sféry, na národné projekty. Máme obrovské, veľké plány…”

Všetky tieto prvky spolu definujú tzv. zimnú ofenzívu Ruska. Putinom vybraný veliteľ divadla na Ukrajine generál Sergej Surovikin nie je z rodu Pattona alebo MacArthura. V podstate drží kompas špeciálnych vojenských operácií, pričom do nich zapracúva skúsenosti získané počas uplynulých 8 mesiacov zapojenia NATO do bojov. Putin však ani raz nepoužil výraz “vojna” na charakterizovanie konfliktu.